1948 – 1954 predškolské roky

1948 – 1954  predškolské roky

Édesanya, Otec, Kveta, Mama, Papa

Obrazy sa mi vynárajú tak, že sa zlievajú, nedá sa písať o jednom a nespomenúť druhého. No čo už, ale skúsim to.

Édesanya

Tak som volal svoju mamu, samozrejme po maďarsky, lebo ona rozprávala so mnou predovšetkým po maďarsky. Vedela síce aj po nemecky a trochu aj francúzsky a anglicky, po slovensky sa učila hovoriť od roku 1947, kedy sa moji rodičia s mojou sestrou Kvetou a mojou babičkou (Mama) a dedom (Papa) presídlili na Slovensko z Budapešti.

 

 

 

 

maturitná fotka 1934                 asi rok 1948                                otec asi rok 1950                    ja so sestrou Kvetou 1951

To slovo Édesanya v gramatickom preklade slova znamená po slovensky Sladkú mamu. Samotné slovo má v maďarčine aj veľa rôznych synonymických tvarov: anya, anyu, anyuka, anyuci, anyus, anyuska, szülőanya, anyácska, anyucika, mamuci… významová podstata obsahu je jednoznačná – označuje vlastnú, pokrvnú rodnú mamu. Aby nenastal chaos v texte, budem ju označovať ako Mama. Jej mama – moja babička bude v texte Babička.

Narodil som sa v pôrodnici, Mama mi raz ukázala aj okno, z ktorého mávala otcovi. Taký prvý obraz, v ktorom sa mi Mama vynára, je ten, že kľačí pri mojej postieľke, drží ma za rúčku a modlí sa so mnou na dobrú noc. To nikdy nezabudla urobiť a stal sa z toho rituál.

Druhý, už oveľa jasnejší obraz bol ten, že ja som visel na nej, či už v horúčke, alebo s nejakým žiaľom, alebo z tisíc iných dôvodov a ona mi spievala do uška, tichúčko, a iba pre mňa !!! túto maďarskú pesničku:

Dunáról fúj a szél

Ha Dunáról fúj a szél, szegény embert mindig ér! Dunáról fúj a szél.
Ha az a szél nem fújna, tán oly hideg sem volna. Dunáról fúj a szél.

Bola to pre mňa magická sila, nech akékoľvek ťažké čierne kura sedelo na mojej duši, po dvoch slohách bolo dobre. Robil som sa niekedy, že nepomáha, aby spievala ďalej, a vždy to vyšlo. Moja Mama.

Neviem ako, a už sa zrejme ani nedozviem, ako mi prischla v rodine taká milá prezývka, že Kamikó. Počul som ju od Mamy vždy iba v dobrých chvíľach, keď bola pohoda. „ no Kamikó, nézd milyen finomat csináltam neked…“   Už mi to mnoho rokov nik nepovedal.

Mama mala – vtedy – tmavo gaštanové vlasy, čistú hladkú bielu pleť, čierne oči, ktoré sa usmievali, ale ktoré vedeli aj skúmavo prenikať do mojej duše. Nechodila do roboty – teda nie do zamestnania. V záhrade si našla od rána do večera čo robiť. Vyrástla v Budapešti ako mestské dieťa, všetko sa musela naučiť. Pamätám sa, že mala viacej kníh o záhrade, kvetoch, stromoch, niektoré nemecké a niektoré maďarské. Ja som sa pri nej motkal a veľa veciam nerozumel, ale teraz viem, že to bolo aj pre ňu zložité. Nikdy neustúpila, ak si niečo vzala do hlavy, tak išla za svojím cieľom. Postupne sa z nej stala zdatná pani Záhradníčka. Ruže, ktoré zaštepila, či vrúbkovala, ju s láskou odmenili krásnymi kvetmi, z ktorých sa vytešovala. Teším sa, že som niečo z jej DNA zdedil, a potom, že som sa od nej naučil časť z toho programu, že „…ak niekto veľmi chce, tak sa všetko dá…“

Mama sa venovala záhrade aj z iného pragmatického dôvodu – Babička – jej mama ju jednoducho vytesnila z kuchyne. Mama v kuchyni mohla v tom čase tak maximálne umyť a odložiť riady. Mama o pozíciu v kuchyni so svojou v tom čase 68-ročnou mamou sa síce pokúsila o nejaké chabé aktivity, ale tie postupne zomreli ako listy na jeseň… Je pravdou, že sa jej podarili nejaké prieniky do kuchyne, ale to boli viac-menej plánované a trpené akcie Babičky. Mama napríklad rada piekla nedeľný zákusok, alebo taký pletenec. Najviac cítim v ústach chuť takej žltkastej zvláštnej piškóty, ktorú sme volali „Mártogatós“. Keď sa dopiekla, tak bola to v podstate suchá a tvrdá piškóta, ktorá bola posypaná  anýzom. Mártogatós znamená – „namáčací“ a jedol sa tak, že sme si urobili silný malinový sirup, do ktorého sme potom tie nakrájané kúsky namáčali a bolo to super. Ten pletenec zase mal zakódovanú v sebe takú výhodu, že sa upiekol v sobotu večer. Tá vôňa v kuchyni ! Nakoniec vždy došlo k tomu, že ho treba ochutnať, či sa nebodaj nejako nezmenili jeho hodnoty od minula.
„Na mi lesz Kamikó, megtosoljuk ?“
Mama
vzala nôž, a chystala sa odkrojiť krajček. Ten krajček mal tiež svoje rodinné slangové pomenovanie – „ Scherzli“  Je to síce dosť zbastardené slovo, ale my v našej rodine sme mu dobre rozumeli! Jeho pôvod je z Rakúska a píše sa Scherzl, znamená konček chleba, alebo pätka chleba, no a keď sa pridá v nemčine „i“, tak je to znak zdrobneliny. Priložila nôž, pozrela na mňa a na moje rozžiarené oči a posunula nôž o jeden prst ďalej, aby Scherzli  bol väčší…   Moja Mama !

Rok pred tým, ako som mal ísť do školy, sa stala vec, ktorú si dobre pamätám vo všetkých detailoch. Bol som v záhrade, úplne pri bráne, kde stál obrovský orech. Už boli na zemi orechy a tie sme tam zbierali. Boli tam aj chlapci z ulice odnaproti. Tibi a Ďodi, priezvisko si nepamätám, ale nie je ani podstatné, lebo naši ich volali zase tak po našom  –
„ a farkaskutyások“ a ja som mal zakázané s nimi sa bratríčkovať, lebo „to sú veľmi zlí chlapci, celý deň sú na ulici, a vôbec…“ To ich akože priezvisko „ a farkaskutyások“ znamenalo, že to sú tí chlapci, čo majú toho veľkého divého vlčiaka, ktorý pobieha po ulici a otravuje každého. No ale nik tam z našich nebol, ja som ich vpustil dnu, plus ešte nejakých ďalších chalanov, no a zbierali sme orechy. Ja som mal taký malý nožík – rybičku, zavesený bol na retiazke, ja som ho na tej retiazke spustil pod teplákmi. Samozrejme zostal otvorený. Ako áno, ako nie, začali sme sa celkom nevinne na niečom strkať, stále silnejšie, až ma jeden z tých dvoch – Tibi či Ďodi – strčil tak, že tá rybička mi zostala trčať v ľavom lýtku. Nevládal som vstať, krv sa dosť silno liala.  Chalani zutekali, a ja dodnes neviem, ako sa Mama dozvedela, že je zle. Pribehla ku mne a videl som, že má v očiach strach. Vytiahla nožík z rany, krv sa samozrejme pustila ešte viac. Ale to už ma držala v náručí a niesla hore záhradou. Bolo to dobrých 250 m, dychčala, jajkala, ja som sa jej držal, a viacej som sa bál, čo bude, keď prídeme hore, ako že čo bude s nohou. Nezložila ma až v dome na posteľ.
Potom sa nepamätám, čo sa dialo, ale určite viem, že sme boli v nemocnici, kde nám oznámili, že rana síce nie je problém, ale že nožík preťal nerv v nohe. Nasledovala rekonvalescenčná doba, asi dva mesiace, každý týždeň 2 x do ambulancie, dali mi na nohu dve olovené elektródy a púšťali mi „mravce“ do lýtka. Všetky tieto cesty Mama absolvovala so mnou. Najhoršie boli jej oči, ktoré boli smutné, ale aj nahnevané, ach, keby sa dal vrátiť čas…
Po čase už som mohol aj chodiť, dokonca som musel chodiť a cvičiť. Po poslednej návšteve u lekára som porozumel iba: „všetko dobre“
Doma mi potom Mama povedala: „no Kamikó, add ide a halas bicskát“  a ja som ten nožík našiel až potom, keď som bol priemyslovák.  Moja Mama…

Otec

Úplne najjasnejší obraz z tých začiatkov je tento rituál, ktorý prebehol každé ráno, nie vždy však rovnako. Otec chodil do práce do mesta, bol riaditeľom múzea. V zime a keď pršalo, chodil na električke č. 4. Ale keď bolo pekne, tak chodil na bicykli. Ten bicykel mal na tú dobu nezvyčajnú fazónu, mal totiž tzv. balónové pneumatiky, asi ako tie najhrubšie teraz, čo majú horské bicykle. Bol to výrobok Csepel, Made in Hungary, vyrobili ho priamo v Budapesti. Bol to masívny pánsky bicykel, mal nosič na balíky vzadu, a na zadných oskách aj také držiaky na nôžky, ak niekto sedel na tom nosiči. Mal aj dynamo, aj svetlo. Bol som pyšný, že Otec má takýto bicykel, lebo taký nemal nik z našich susedov. Ani nemohli mať, lebo sa nepresťahovali z Budapešti ako my.
No ale poďme nazad k obrazu môjho otca. Keď sa naraňajkoval, pobalil si aktovku, pre istotu aj pršiplášť a baretku. Nohavice si zafixoval takými špeciálnymi štipcami, aby mu neplandali. Mojou úlohou bolo držať bicykel Csepel, Made in Hungary. Bol som si vedomý svojej dôležitosti. Otec sa zakaždým usmial a nezabudol sa spýtať, či chcem ísť s ním. Skoro mi zabehlo od horlivosti, že „perszehogy“  Takže som sa posadil, buď na nosič vzadu, alebo ak tam niečo bolo, tak vpredu na rúru, zakýval som, ak bolo komu, a Otec si to namieril dole záhradou po ľavej strane. Keby nebrzdil, tak by sme v polke záhrady určite jednu zákrutu nevybrali. Ja som húkal, výskal a tešil som sa z rýchlosti. Keď sme došli dole k bráne, Otec ma zložil, a nezabudol povedať, aby som poslúchal, a išiel rovno hore k Mame, Babičke a Dedovi.
Moja sestra Kveta, o dva roky staršia, nejavila veľký záujem o túto cestu ráno, takže to bol môj business  s Otcom.

Druhý taký rituál boli nedele poobede, ak bol Otec doma a nie práve niekde odcestovaný. Len čo sme skončili obed, so mnou už všetci čerti šili, aby sme šli niekam na prechádzku. Na vysvetlenie treba vedieť, že ja som sa z tej záhrady von nedostával ľahko a často. A tak som obchádzal okolo Otca s tajomným úsmevom. Trochu sa tváril, že ma nevidí, že má ešte toto a tamto urobiť, ale to bolo len súčasťou hry. Takže  potom som to vzal útokom:
Otec, menjünk sétálni…“
Nasledovala obyčajne odborná diskusia Mama + Kveta + Otec, mne to bolo v podstate jedno a zatiaľ bolo mojou úlohou odvesiť červenú koženú vôdzku, zavesenú v predizbe, zbehnúť okolo domu pod velikú lipu a potriasť tým remienkom pred Kutyukou, ktorý už bol vo väčšom tranze ako ja sám. Prepol som ho na vôdzku a už sme leteli nazad za ostatnými. Mama s Babičkou už balili niečo na cestu, prezuli sme si topánky a hajde, išlo sa. Kutyuka musel ísť s Otcom, lebo mňa by bol prevalil.
Bývali sme na konci mesta, takže do lesa či niekam do prírody bolo blízko. Najčastejšie sme sa vybrali na Pisekeš, alebo na Bankov, Hradovú, alebo smerom do Kavečian. Kutyuka už bol nervózny, kedy ho pustíme z vôdzky. No a keď sa tak stalo, tak sme videli len, ako lieta okolo. Za chvíľu bol tento náš blonďavý pes samý bodliak, ale šťastný ako všetky bodliaky spolu, čo mal v kožuchu.
Otec bol veľký rozprávač, a o každom kríži či zrúcanine vedel rozprávať a rozprávať.

Otca si pamätám aj v súvislosti so zbieraním ovocia  v našej záhrade. To bola tiež taká sezónne sa opakujúca činnosť, kde sa už zúčastňoval aj Dedo a aj Babička. Môj Otec bol „písmák“, ale ako chlapec vyrastal v Maďarsku na ich gazdovstve, ktoré patrilo do takej usadlosti, nazývanej Werbőczy bokor“ (Vrbovski szálas), kde sa naučil liezť po stromoch a ani to nezabudol. V záhrade bolo najviac jabloní, ale aj slivky, marhule, čerešne, a iné. Práve zber jabĺk bola rozsahom najväčšia akcia.
Mali sme veľa drevených debničiek, všelijaké koše, no a taký malý ručný vozík. Samozrejme všelijaké rebríky, ktoré sme prenášali ako mačka mačence. Keď sa konali jablká, Otec si vybral deň dovolenky, a od rána sme frčali. Mama si zavesila na seba takú silnejšiu modrú zásteru, stála pod stromom, Otec liezol po stromoch, oberal jablká a hádzal Mame do zástery. Radosť bola dívať sa. Mal som niekedy o Otca aj strach, lebo sa vyškriabal na konár, ktorý sa zdal, že už-už sa zlomí. Zažmúril som si oči a predstavoval som sa na jeho mieste. Ale potom som bol vždy rád, že som na zemi. Nepamätám, sa, žeby bol Otec zo stromu niekedy spadol. Jablká Mama triedila už pri kladení do bedničiek, krajšie do jedných, tie druhé zase do iných. Spolu so sestrou Kvetou sme zbierali zo zeme náhodne spadnuté či udreté jablká. Celá akcia trvala v závislosti od úrody 2 až 3 dni. Vždy k večeru sme potom na vozíčku ťahali plné bedničky hore do pivnice v dome. To už bola otravnejšia časť, lebo som musel veľa, veľa pracovať…
Pri ostatnom ovocí sa zastavíme, keď vstúpi na scénu Dedo.

Otec sa nás deti snažil zapájať do väčších akcií. Takou bolo napríklad pred zimou dovezenie koksu, teda skôr potom jeho naskladnenie do pivnice. V tom čase ešte neboli veľmi nákladné autá, tie väčšie by sa ani nevošli po záhrade na cestičky k domu. Takže zostávali konské povozy. Vtedy ich bolo ešte habadej, bežne aj sódu na pitie rozvážal po meste chlapík so zamastenou koženou zásterou na voze s jedným koňom. No ale koks, to bola iná liga. Povozník mal relatívne úzky voz, zapriahnuté dva kone, musel sa otočiť aj 8 – 9 krát, kým ročné množstvo doviezol. Najviac zaujímavé bolo, samozrejme, ako so všelijakými nadávkami a aj za pomoci biča kone nakoniec dotiahli voz pred dom. Tam bol taký priestor na dĺžku domu, cca 3 m široký. Celý bol zaplnený koksom. Keď bola dodávka doma, začala sa ozajstná práca aj pre nás so sestrou vrátane. Najviac sa namakal Otec. Ako menšie deti sme to robili viac-menej symbolicky, s malým vedierkom. Vtedy som videl, ako sa človek dokáže potiť tak, že z neho kvapká voda. Stále som mu s obavami vravel, že sa to tam do pivnice ani nepomestí. Ale on sa mi vždy iba smial. Keď sa stmievalo, Mama ma oslobodila z nútených prác, vykúpala a dala spať. Ale ešte dlho som do tmy počul, ako Otec aj s Mamou šramotia s fúrikom a vedrami…Jedna vymedzená pivnica s rozmermi cca 6 x 4 m bola nakoniec štrichom plná.

Kveta

Moju staršiu sestru sme po maďarsky volali Virág. Alebo mala aj také meno ako ja to Kamikó: ona bola Flórika. Kveta nikdy nebola „kvietok“ ( ako sa neskôr ukážu moje kvality ), ale vždy z nej vanula akási dôstojnosť. Kým sme boli celkom malí, tak sme mali veľmi dobrý vzťah, bola odo mňa o 2 roky staršia, od nej som sa vlastne učil prvé slovenské výrazy. Keď už chodila do školy a každý deň prišla s niečím novým, tak v mojich 4-ročných očiach rástla a rástla. Dobre sa učila, mala bystrú hlavu, a zrejme nepomerne väčšiu snahu učiť sa, ako neskôr ja. Prvé rozpory nastali, keď som sa snažil vypátrať, stojac za ňou v svetle petrolejky, čo to vlastne s tým perom do toho zošita kreslí. Vždy keď som prekonal tú nedefinovateľnú zónu intimity „školáka“, tak sa na mňa oborila: „Choď preč!“  Bol som zmätený, že Mama ju v tom podporila, a ja som postupne bol z tejto sféry vytláčaný. Kým som nezačal sám chodiť do školy, hrala na mňa presilovku takmer vo všetkom. Ťažko som to niesol, lebo som to nechápal.
Ale bolo to aj v iných rovinách, že sme sa rozchádzali v chápaní sveta. Napríklad aj Kveta, aj ja sme mali každý svoju akože „vlastnú“ sliepku. O nič sa nelíšili od ostatných, akurát v tom, že sme ich rozmaznávali, chytili sme ich, vybrali z ohrady, kŕmili ich všelijakými dobrotami. Kvetina sliepka bola krajšia ako moja, a bola aj akosi prítulnejšia. Závidel som jej tú nezaslúženú nadhodnotu, ale nedalo sa s tým nič narobiť. V mojej 4- 5-ročnej hlave to vtedy bolo spracované ako nespravodlivosť   „ no ešte aj toto…“

Ako sa blížil nástup do školy, stúpala aj entropia v mojej duši. Na jednej strane som si vysníval, že budem mať svoju vlastnú triedu, svoju učiteľku, svojich kamarátov, svoje zošity, svoje knižky, svoju tašku. Na druhej strane mi Kveta s dvojročným náskokom v mentálnom chápaní sveta dávkovala svoje : no počkaj, keď si neurobíš úlohu, alebo keď ťa za niečo postavia do kúta, alebo… alebo… Teraz s odstupom času priznávam, že to tak aj bolo, cez všetky pereje prvých školských rokov sa musí každý dostať sám. Kveta, mala si vtedy pravdu, možno trochu motivovanú škodoradosťou, ale tak to bolo.
Veľkým mojím prekvapením bolo, že keď ma Mama vzala prvý deň do školy a so súdružkou učiteľkou Bohušovou sa lámanou slovenčinou rozlúčili, zistil som, že to je Kvetina učiteľka z prvej triedy. S dnešnými očami musím vyznať, že to nebola „súdružka učiteľka“, skôr „mama“ učiteľka. Napriek tomu som musel veľakrát počúvať, „ej, ej, tvoja sestra krajšie písala, tvoja sestra ticho sedela, tvoja sestra, tvoja sestra…“  A takto sa Kvetin obraz premietal na moje plátno.
Nielen v škole, ale aj doma. Je samozrejmé, že rodičia porovnávajú svoje deti, aj my sme to neskôr robili. Ale takému prváčikovi a potom druháčikovi, a potom stále, kým sú deti v jednej škole, sa to ťažko chápe. Stal som sa akýmsi rebelom, najprv len sám v sebe, ale neskôr aj navonok. Nikto iný, len ja za to môžem, ale trochu aj prostredie, či ? Ak idete cez malinčie alebo čučoriedky, tak skôr alebo neskôr máte škrabance všade, a malý človiečik aj na duši.

S Kvetou sa nelúčim, lebo je to moja sestra, s ktorou sme niečo soli spolu zjedli, ešte sa objaví aj v iných obrazoch. Ale dvojročný odstup v predškolskom veku je signifikantný.

Papa

Môj dedo bol môj „parťák“. Od malička som ho sledoval a nenápadne som odpisoval všetko, čo robil. Dedo skončil gymnázium. V Budapešti pred tým, ako sa spolu s mojimi rodičmi presídlili na Slovensko, pracoval ako mzdový účtovník v súkromnej firme Pamut Textil – písalo sa to asi v jednom slove ako Pamuttextil ? Firma po vojne skrachovala, nemecký majiteľ pán Langen ušiel pred komunistami.

Dedo prevzal v Košiciach starosť aj zodpovednosť za hospodárenie v záhrade. Všetko, čo sa dalo, speňažil. Začínalo to na jar snežienkami, konvalinkami, fialkami, potom kríkovité kvety ako zlatý dážď, kalinky obyčajné, orgovány, neskôr ruže. Mama pestovala na takom políčku aj klinčeky bradaté, to bol jedinečný artikel, na pestovanie nenáročné kvietky, ale veľmi dobre sa predávali na trhu.

Okrem kvetov to bolo samozrejme ovocie. Na jar začala sezóna čerešňami, a pokračovala úplne prirodzene: marhule, ríbezle, hrušky, slivky, jablká.
Kvety sa „samy nepredávali“ , ale ovocie, to bola komodita, na ktorú dedo naučil ľudí, aby chodili k nám. Za to dostali buď rabat v cene, alebo v naturáliách – pridané pár kíl navyše.

Vráťme sa ku kvetom. Dedo organizoval celú rodinu, napríklad veľmi sa pamätám, ako Mama s babičkou, aj s dedom, niekedy aj Kveta, dokonca aj Otec zbierali fialky skoro ráno, len čo sa rozvidnelo. Ja som len okolo nich „obkendoval“, lebo som bol ešte malý, ale viem, že bola zima na prsty. Mama s babkou potom zviazali kytičky fialiek, opláštili ich lístočkami  ( ozaj, tie som už zbieral aj ja ), a uložili ich do košíka. Keď bol dobrý deň, tak sme nazbierali aj 20 – 30 kytičiek. Ja som šiel s dedom na trh, bol som hrdý, keď som videl konkurenciu, že majú menšie kytičky,a nie tak pekne uviazané, ako boli naše.
Podobné to bolo aj s konvalinkami, mali sme ich strašne veľa. Ale ku konvalinkám sa viaže jeden príbeh, ktorý je neskoršieho dáta, to už som chodil do školy, ktorý určite stojí za to.

Väčšie kvety – orgovány, kalinky, ruže a podobne sme na trh vozili na vozíku, ktorý sme s dedom ťahali po ulici. S vozíkom to na trh trvalo veru aj trištvrte hodiny. Dedo využíval aj tento čas, so mnou zásadne komunikoval v nemčine. Keď som niečo nerozumel, tak najprv po nemecky vysvetľoval, a keď to nešlo, tak nakoniec to povedal po maďarsky. Ale skôr aj nepovedal, a čakal, kým sa dovtípim, o čo ide. A keď som niečo robil pomaly, tak ma poháňal so slovami „tummel dich“ čo znamená – pohni si ! A keď to nepomáhalo, nasledovalo už trochu ráznejšie : „was soll das ? !!“ . Posledná fáza bola už fyzická – šklbnutie za ucho. Nie nejak bolestivo, skôr ako prorocké gesto, čo ešte môže prísť…

Plody záhrady boli iná kategória. Napríklad čerešne sme nenosili nikdy na trh. Dedo dohodol s takými chlapíkmi, čo by ste za nich nedali ani korunu, zmluvu na oberanie. Bol to gentleman agreement, platil podaním ruky. Jednalo sa o to, v akom pomere sa budú čerešne oberať. Osvedčení a overení pracovníci – ako bol napríklad Kollár bácsi – mal pomer 50 / 50. Koľko si nazbieral, z toho polovicu si mohol odniesť. Takí začínajúci, a takí, ktorých kvalita nebola overená, dostali pomer 40 / 60. ( 60 samozrejme pre deda ). Taký Kollár bácsi mal aj iné stimuly. Napríklad dostal obed: keď sme jedli my, babka ho zavolala ku stolu. Kollár bácsi nemal hodinky, ale presne vedel, kedy musí zliezť a prísť „napiť sa vody“.

Ja som tieto obedy miloval. Nech bolo čokoľvek na jedlo, Kollár bácsi jedlo chválil, a vždy dostal nášup. Po jedle si napchal fajku a púšťal kolieska. Reč sa zvyčajne zvrtla na roky, keď on – vojak Kollár – bojoval na talianskom fronte. S otvorenými ústami som tie obrazy žral aj navijákom. Napríklad:
„nuž keď sa nám do flinty minuli náboje, a nepriateľ útočil, tak sme z našich mŕtvych kamarátov vyťahovali strely, čo ich zabili, a ládovali do pušky, veru to boli hrozné chvíle…“ Kým ja som trávil túto porciu, Kollár bácsi sa už plavil na plti dole Piavou a
guľky hvízdali a plieskali. Zablúdené guľky vo vode zabili nejaké ryby, lebo tam bolo rýb ako múch na hovne, a my sme ich jedli surové, lebo zápalky nám zmokli vo vode…“
Nakoniec babka pozbierala taniere, a dedo zavelil,
„no do večera ešte 4 košíky, dobre ?“
Kollár bácsi si vzdychol, a škriabal sa na čerešňu znovu.
Aj k čerešniam sa vrátime, keď budem mať takých 12 – 13 rokov.

Na marhule dedo vymyslel takúto fintu: z pevnej ľanovej látky babka musela zošiť taký tvar, čo sa okolo kmeňa stromu rozložil, a po potrasení konárov padali marhule ako ľadovec. Zbierali sme ich do bedničiek a nosili hore do pivnice. Tam sa veľmi nezohriali, lebo na večer začali chodiť „kuncsafti“, ktorým dedo ráno zvestoval, že večer budú marhule. Marhúľ bolo strašne veľa, ale vždy sa všetky rozchytali. Dedo ich vážil na takých trhových váhach, ale keď prišiel niekto, kto si objednal za celú bedničku, alebo aj dve, tak aj na decimálke. Ako bonus dedo s úsmevom pridával klientom marhule, ktoré boli trochu doudierané. No a čo vám poviem, bola jedna pani, ktorá každý deň prišla pre 1 – 2 kilá marhúľ, ale vždy sa tam obšmietala okolo deda, kým jej nepridal toľko isto zadarmo aj z tých opadaných. Dedo sa len smial pod fúzy, ale ja som ju prekukol, a nepáčilo sa mi to. Keď som dedovi s nevôľou o tom povedal, naučil ma trochu marketingu:
„pozri sa, tie opadané by nám aj tak zhnili, mali by sme iba starosti s nimi, takto po troške si kúpila dokopy 8 kg, opadaných nás zbavila,  a ešte je nám zaviazaná…“

Slivky sa zbierali veľmi podobne, aj sa predávali podobne. Akurát, že slivky neboli také citlivé na otriasanie, takže to šlo lepšie. Slivky dedo predával vo väčších množstvách, lebo aj ľudia ich brali na zaváranie a na lekvár. Viacerí aj na pálenku. My sme nikdy slivovicu nepálili. Ale zato slivkový lekvár tiež sa ešte dostane na program trochu neskôr, lebo tam som už aj spolupôsobil pri jeho výrobe.

Posledná vec, ktorú som síce vtedy ešte nechápal, ale som ju zaregistroval, bolo dedove účtovníctvo.  Každý večer, keď sa už najedol – ozaj, často jedol kukuričnú kašu – ja som ju neznášal, ale on si to v génoch z Rumunska doniesol, si sadol k takej veľkej knihe, rozmerom aspoň A1, najprv si nabrúsil ceruzku, a potom písal, písal, premýšľal, dumal, a zase písal, sem-tam gumoval a prepisoval, až nakoniec knihu zaklapol. Otvoril takú drevenú krabičku, spočítal tržbu, porovnal s knihou a deň pre deda skončil.
Po mnohých rokoch som tú knihu kdesi našiel, a bol som veľmi dojatý dedovou starostlivou agendou. Meno, dátum, koľko, akého ovocia či kvetov, a za koľko. Tam som videl, že dedo dával aj „na borg“ ale s poznámkou. A niektoré dlhy na konci roka, ktoré neboli vyrovnané, dedo odpísal – akože do komína … Môj „parťák“ dedo mal láskavé srdce a otvorenú dlaň pre núdznych …

At last but not least. Asi najväčší zásah do môjho života spravil dedo týmto, čo nasleduje teraz. Treba hneď povedať, že porozumel som tomu zase až neskôr, ale vnímal som to v týchto predškolských rokoch ako súčasť môjho života.

Keď som sa narodil, moja Mama nemala dosť mlieka na kojenie. Ale ani kravské mlieko nebolo jednoduché zohnať, neboli reťazce, nebolo Tesco, dokonca ešte ani socíkovský Prior, a mlieko bolo ešte dlho na prídelové lístky. A tak som zrejme za 9 mesiacov nedostával od mojej Mamy dosť vápnika, a po narodení lekár konštatoval, že z nedostatku vápnika mám tzv. rachitídu – mäknutie kostí. Prejavilo sa to vpadnutým hrudným košom, prognóza znela: keď nebude dostávať dieťa mlieko, tak bude krivé alebo zrejme zomrie. Dedo, ktorý rozmýšľal zdravým rozumom – trochu aj vycvičeným rumunsko-saským  prostredím ( Sibiu a okolie ), kúpil kozu Bellu. Bella bola pokojná, múdra a hlavne mliekodajná koza. Podľa toho, čo jedla, podľa toho aj dojila. Moja Mama ju napriek všetkému nemala veľmi rada, lebo ak sa náhodou dostala von do veľkej záhrady, tak bolo beda ružiam. Veríte, či nie, schrúmala ruže aj s ruky drásajúcimi tŕňmi. A tak dedo ju chodil do chlievika každé ráno podojiť, vydalo to takých jeden, ale možno aj do dvoch litrov. Mlieko putovalo do kuchyne, spočiatku do fľašky s cumľom, a potom do môjho bruška. Neskôr sa mlieko zohrialo, a primiešalo sa doň dokonca trochu kakaa ( neviem, kde to dedo zháňal ?). Na prevarenom kozom mlieku sa hneď spraví hustá, krásna kôrka. Ja viem, že vy si poviete,
„no fuj“ , ale ja som si ju bez meškania privlastnil, a zjedol na počkanie. Všeobecne sa vraví, že kozie mlieko smrdí a nie je chutné. Možno pre niekoho. Ale zato obsahuje vysoké množstvo tuku, a aj vápnika. Vyrástol som na kozom mlieku.
Vďaka môjmu „parťákovi“ dedovi …

Mama

Je jasné, keď ste dobre čítali, že ide o moju Babičku. Všetci v rodine ju po maďarsky volali Mama (to je skratka z Nagymama), iba dedo ju volal Irma (aj keď mala v občianskom napísané Mária). Babička bola skrátka ozajstná šéfka. Na čo dosiahla, to hneď aj riadila, a na čo nedosiahla dobre – merala 155 cm – to si vedela pritiahnuť bližšie. A vždy. Tuším jediným, čo si nevedela definitívne úplne vziať do správy, bol dedko. Spomínam si, že keď bola nejaká všeobecná rodinná debata, ktorá nemala akosi konsenzuálne riešenie, tak Babička ho prichystané mala. Ale ak z nejakých vážnych dôvodov jej návrh nebol demokraticky prijatý, tak dedo nakoniec povedal iba celkom potichu „Irma, jetzt schafft´s…“  A bolo vymaľované, hoci dedo bol od nej o 8 rokov mladší.

Spomínal som, že Babička úplne prirodzene obsadila kuchyňu, špajzu, a ostatné priľahlé priestory s tým súvisiace. Bolo to pre našu rodinu efektívne a príjemné. Každý deň bolo navarené, bez toho, aby bolo okolo toho veľa debát. Kuchyňa sa niesla v duchu ročných období. Na jar, keď boli čerešne, tak si pamätám dve výrazné chute: studenú sladkú čerešňovú polievku a čerešňové štrúdle. Najmä štrúdle, tie spievali, alebo ešte lepší výraz, bola to kuchynská Kreutzerova sonáta v jej podaní. Nepotrebovala k tomu nič okrem múky, masti, cukru, škorice, ( všetko bolo v predstihu v špajzi pod jej dozorom a dedovou logistickou povinnosťou ) a miesta v kuchyni na vyťahovanie  tenučkého cesta. Aby zväčšila plochu rozloženého stola aspoň o niečo, na kuchynský stôl sa vtedy vyložilo koryto hore dnom, na to nejaké plachty, a potom posvätná „štrúdľová“ plachta, na ktorej sa to vyťahovanie uskutočnilo – túto plachtu nikdy Babička na nič iné nepoužila a po každom pečení štrúdle ju vyvarila na šporáku v hrnci. To celé začínalo už raňajkami, všetkých vyháňala, a zakúrila v šporáku, lebo cesto potrebuje teplo. Do kuchyne sa už potom chodiť nesmelo, kým cesto nebolo natiahnuté. A najlepšie na tom bolo, že keď sa už takýto cirkus rozbehol, Babička si povedala, že aspoň teda 4 až 6 plechov, aby to celé stálo za to. V praxi to znamenalo, že štrúdle vydržali dva dni, alebo aj tri. Babičkine hotové štrúdle dodnes nemôžem s ničím porovnať, jednoducho – Non plus ultra ! Pri zahryznutí človek nesmel nosom vydýchnuť, lebo tenulinké pláty cesta hneď odlietavali.

Ako postupovala sezóna, prišli na rad veci ako „barackgombóc“, ale lepšie boli „szilvásgombóc“  Tím, čo vedia toľko maďarsky, už môžu tiecť slinky. Marhulové gule a slivkové gule sú tiež stupienkové umiestnenia Babičkinej kuchyne. Dodnes sú to chute môjho detstva. Marhule aj slivky sa museli doniesť do kuchyne alebo na verandu za dom, kde si ona sama povyberala tie kúsky, ktoré boli vhodné. Jednak z pohľadu veľkosti, jednak z pohľadu zrelosti. Nikomu túto úlohu nezverila.

Neskôr, keď boli už prvé jablká, odskočila Babička znovu k štrúdliam s jablkami. Tuto sa ale pamätám, že aj moja Mama si pri týchto sladkostiach predsa vedela prihriať svoju polievku. Najmä na nedeľu, keď jej moja Mama navrhla ako zákusok „almáspite“,  Babička len mávla rukou so slovami, „ja, dann kannst Du das machen…“  Išlo o jablkové pité, na vrchu posypané s práškovým cukrom s vanilkou, mňam.

Neskôr v jeseni, keď už mráz začal byť dotieravý, pozbierali sme gdule. Gdule sú riadny slovenský názov tohto ovocia, ale na východe Slovenska si z toho veľa nerobili, prevzali a prispôsobili si meno na „bižalmy“  z maďarského „birsalma“ . Bolo ich neúrekom. A hodili sa aj Babičke. Pár z nich si naukladala do svojej spálne na skriňu, voňali úžasne, akoby aj po odtrhnutí zo stromu to nechceli vzdať. Pár týždňov sme jedli kompót z gdulí, jeho chuť a vôňa sa nedá s ničím zameniť a pomýliť. Ale potom prišiel na rad „birsalmasajt“ , čo je dnes u nás málo frekventované, ale je to „gdulový syr“. Ak by ste mali záujem overiť moje skúsenosti, stačí googliť … Recepty sú rôzne, ale ten Babičkin si ešte chvíľu pamätala moja Mama, teraz už neexistuje. Aha, na internete po maďarsky „birsalmasajt“ .
Nemenej zaujímavé bolo aj obdobie, keď dozrievali slivky. Babička ich sušila. Vtedy neboli v obchode, ale my sme ich mali. Aj sušené jablká boli na programe, nakrájané na tenučké plátky sa pekne v chládku pomaly scvrkli, na takom špeciálnom sušiaku, čo mal tri poschodia. Babička sušiak aj s jeho obsahom stále presúvala tak, aby neboli na priamom slnku.
Ešte by sa patrilo spomenúť aj orechovú tortu, ale dostaneme sa k nej neskôr. Táto torta síce od Babičky pochádzala, ale pre mňa personifikuje viacej moju Mamu.

 

 

Tento obsah bol zaradený v 1948 – 1954 predškolské roky. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.