1954 – 1963 základná škola

1954 – 1963   základná škola

Súdružka učiteľka Bohušová, súdružka učiteľka Ľuptáková, Martin M., Milan S., Fero K., František Fetterik, Pfister bácsi, Kelemen bácsi, Márkus  Gyuri, Walter bácsi, Gerta néni, Béla bácsi, Jutka, Ruth néni, Matyi bácsi, učitelia hudby Bareš, Syrovátko, Kuhn, Števo Markuš, Lipták bácsi…+ ďalší

Súdružka učiteľka Bohušová + súdružka učiteľka Ľuptáková

Do základnej školy som prvého septembra 1954 s mamou išiel pešo, aby som poznal cestu. Nebolo to také ťažké, po takej kľudnej ulici, medzi domami, volala sa ul. Ferka Urbánka, to bolo asi kilometer. Chodili sme tam z nášho okolia viacerí, to nebol problém. Mama v auguste so mnou pochodila v meste obchody a kúpili sme všetko, čo bolo treba: tašku, perečník, prezuvky, ceruzky, zošity. S veľkou slávou sme si sadli do triedy 1.C a čakali, dosť vyplašení, čo sa bude diať. Rodičia – niektorí tam mali otca aj mamu, ja iba moju Mamu, sedeli a postávali vzadu za lavicami. Do triedy vstúpila učiteľka, bola to mohutná žena s čiernymi vlasmi a s červenými perami od rúžu. Môj prvý vizuálny dojem z nej bol veľmi dobrý. Dojem sa vylepšil, keď prehovorila, rozprávala pomaly, zreteľne, a ja som jej aj s mojou obmedzenou slovenčinou všetko rozumel. So far, so good!

Vysvetlila nám, že ona bude našou „mamou aj otcom“, kým budeme sedieť v triede v škole. Jej sa máme pýtať na všetko, a kľudne jej môžeme zveriť všetky naše drobné veci dňa. Vysvetlila, že za rok sa s ňou naučíme čítať, písať a počítať do 20, kresliť, zvládneme aj telocvik, budeme chodiť aj na vychádzky, a vraj aj sa veľa nasmejeme, no možno aj poplačeme trochu. Ale to vraj nevadí. Ďalej sme sa dozvedeli, že najprv nebudú žiadne známky, ale za usilovnosť budeme dostávať „včeličky“, a hneď nám na rúčky každému aj dala razítkom prvú z nich, aby sme vedeli, o čo ide.
V triede neskôr potom všetko fungovalo, ako to býva. Keď sme sa trochu s chlapcami oťukali, osmelili sme sa aj naháňať, cez prestávky lietať hore dole, no a priznám sa, aj robiť zle. Ak sa niečo nezmestilo do normy, tak tresty boli všelijaké, od státia v lavici cez státie v kúte, až po jednu-dve paličkou po dlani. Dosť často som dosiahol aj to posledné. Ale to, čo ma našlo hneď a neopustilo počas týchto rokov, bol tieň mojej sestry Kvety, ktorý som už spomínal. Koľkokrát som počul slová: „veru tvoja sestra bola oveľa, oveľa, oveľa, …“  –  a nasledovali pozitívne prívlastky. Jedovalo ma to, ale uznal som, že s Kvetiným štandardom si nebudem ani náhodou merať sily. Nakoniec prvú triedu som obsahovo zvládol, včielky som dostával pravidelne. Pri rozdávaní vysvedčení súdružka mama-učiteľka Bohušová dostala veľkú kyticu kvetov z našej záhrady, môžem povedať, že asi najväčšiu, akú jej deti kedy doniesli. Skladali ju môj parťák Dedo s mojou Mamou. Ja viem prečo, a určite aj súdružka mama-učiteľka Bohušová vedela…

V druhej triede sa 1. septembra zjavila v triede súdružka učiteľka Ľuptáková. Okrem toho, že mala čierne vlasy, s ničím sa nepodobala na mamu-učiteľku Bohušovú.

Hneď prvý deň vychrlila ako guľomet všetky zákazy aj príkazy. Pre istotu ich písala aj na tabuľu. Oznámila o.i., že včielky už nelietajú, iba ak tak nejaké zaucho. Aj ona nás ubezpečila, že čo všetko sa za rok s ňou naučíme, a že ona ručí za to, že to do nás vtlčie.

No, nepovedala to práve týmito slovami, ale mne pripomínala jej tvár a oči Sher Khana z príbehu o Mauglím a význam som si rozkódoval, že veruže to do nás vtlčie.
Druhá trieda bola pre mňa zvlášť zložitá, kvôli písaniu. Na druhý deň sme museli vyložiť na lavicu každý svoje pero s rúčkou + kalamáre. Pierka, ktoré sa nezlučovali s jej predstavou, nielenže vzala, ale ich hneď zničila potlačením o lavicu. Aj moje pierko zomrelo vtedy, a s ním aj určitý pocit slobody, pierko aj s rúčkou som dostal od svojho parťáka Deda. Aj mi ukazoval, ako ho držať, ako ho namáčať do atramentu. Nuž ale nebolo také, ako chcela súdružka učiteľka Ľuptáková. Aj slzy mi vyšli.
Písanie s perom, ktoré namáčate do atramentu, nie je jednoduchá vec ani pre dospeláka, nie to pre druháčika, no a nakoniec už vôbec nebolo pre mňa. Písal som škaredé, machuľnaté písmená, a možno v tom bolo aj trochu vzdoru.
Pomsta je sladká, aj keď sa dodnes hanbím, ako som ju zohral. Sedel som v rade na kraji lavice, úplne pri múre. Lavice boli tak postavené, že tam vlastne sa ani normálne nechodilo, lebo to bol veľmi úzky kúsok. Ale súdružka učiteľka tade zámerne chodila,  pritom sa tam ledva zmestila, a drgala pri tom do každej lavice. Skrátka jedna zlá žena. Vystriehol som jednu chvíľu, keď sa znovu popri mne posúvala, a nastavil som do cesty jej stehna ruku s rúčkou (so správnym pierkom ) ! Pritom som sa zohol na druhú stranu, pod lavicu, akože sa zohýňam pre ceruzku, čo mi tam „spadla“. A bingo ! Socíkovské pierko došlo do cieľa.
Nasledovala celkom zaslúžená bitka, pár zaúch, zúrivý krik… Bol som zlý chlapec, ale videl som, že viacerí spolužiaci to pozitívne ocenili. Ale odvtedy súdružka učiteľka tadiaľ nikdy viacej nechodila. Ach jaj.

Moja Mama

V druhej triede sa rodinná rada rozhodla, že aj ja budem hudobník. Sestra Kveta chodila na klavír, mne sa ušli iba husle. Hudobná škola bola v meste, ja som sa dostal k česky hovoriacemu príjemnému človekovi s menom Bareš. Celá Hudobná škola sídlila na hlavnej ulici ( vtedy tuším Leninovej ) ale pre veľký záujem žiakov si prenajali priestory aj na Kováčskej, oproti reštike U 12 apoštolov. Súdruh učiteľ Bareš ( súdruh je iba dobové označenie, on vôbec nebol súdruh, nemal zamastenú baretku, ale nosil aj cez týždeň motýlika a vestu.
Moja Mama spočiatku chodila so mnou 2 x do týždňa na hodiny, lebo chcela vedieť, čo a ako mám cvičiť. Komunikáciu s Barešom viedla v nemčine.
Neskôr pribudli hodiny teórie, ktoré boli celkom fajn. Písali sme noty, učili sa stupnice, veľa sme spievali. Mňa Hudobná škola veľmi neoslovila. Najmä preto, že husle sú aj na fyzickú námahu ťažký nástroj. Pre malého žiačika držať neprirodzenú polohu tela, ľavú ruku vystretú, husle pritláčané bradou, a pravá ruka ťahá sláčik – to je dosť zložitá vec.
Skrátka po nejakom roku som už chodil sám, ale nie vždy som na hodinu aj prišiel. Párkrát sa stalo, že učiteľ Bareš bol chorý, hodina odpadla. Keď som to zaregistroval, tak som aj ja začal prídávať učiteľovi Barešovi PN-ky. No keď sa na to prišlo, moja Mama začala chodiť na hodiny so mnou znova. A vymenili sa aj učitelia, namiesto starého Bareša sa učiteľ volal Syrovátko ( ani on nebol súdruh učiteľ ), bol takisto spoza rieky Moravy, mal asi 35 rokov, bola s ním síce sranda, ale bol oveľa prísnejší, a veru, že ma s takým rozbitým sláčikom aj švihal po prstoch, keď som chytil čosi vedľa. Moja Mama vtedy už riešila môj escort service  iba tým, že otvorila dvere, usmiala sa na učiteľa Syrovátka, strčila ma dnu a ona odišla.
Komunikovali cez žiacku knižku, učiteľ Syrovátko písal do nej krátke esejické návody, ako cvičiť. Keď došlo na cvičenie, domáci poradný orgán – akože ináč – bola sestra Kveta, ktorá do detailov rozkódovala nielen písané slová, ale aj to, čo mal učiteľ Syrovátko na mysli.

Tu musím odskočiť do inej roviny. To už som mal takých 9 – 10 rokov. Na Kováčskej ulici vládla banda chalanov, ktorú som už poznal, a žiaľ aj oni mňa. Párkrát sme ich v Čermeli na konečnej električky trochu potrápili. Boli tam na oboch stranách aj väčší a silnejší, týkalo sa to najmä tých, ale v domácom prostredí sme vždy dominovali. Lenže veľmi rýchlo si tí z Kováčskej všimli, že chodím na hodiny do Hudobnej školy. Kým som bol s Mamou, tak len z diaľky ukazovali zaťatú päsť. Mne hrdosť nedovoľovala zdieľať sa s tým s mojou Mamou
a tak sa stávalo, že po odchode z hodiny ma chytili, a dostal som nakladačku. Zaujímavé bolo, že nikdy mi nesiahli na husle, dokonca počas „výkonu trestu“ ich jeden menší poctivo držal a potom mi ich vrátili. Tieto bitky končili zvyčajne, keď nejakí dospeláci ich zahnali, alebo jednoducho, keď sa miera naplnila. Neboli to také bitky „na doraz“ ale nebolo to nič príjemné. Raz učiteľ Syrovátko šiel so mnou spolu domov, ale chalani z Kováčskej ho nepoznali, a tak to videl, čo sa deje. Jedného z nich chytil, ostatní ušli. Učiteľ Syrovátko zašiel so svojím väzňom do tej reštiky U 12 apoštolv, telefónom privolali policajtov. Prišli dosť rýchlo, mňa sa nič nepýtali, a toho chalana vzali so sebou.
Odvtedy som ich na Kováčskej videl iba zďaleka, ale k „športu“ sa už nevrátili.
Potom som dostal ďalšieho učiteľa, volal sa Kuhn, a bol to veľmi fajn človek. U neho som dokončil svoje 7 ročné hudobné vzdelanie. Tiež to nebol súdruh učiteľ, on aj jeho maželka boli židia. Neskôr aj emigrovali do USA a on sa tam chytil v nejakom orchestri. U učiteľa Kuhna som už neblicoval, a čo bolo zvláštne, hodiny som mal málokedy na Kováčskej, ale o neho doma na Komenského ulici, čo bolo asi 15 minút od nás z domu.

Na husliach som sa vďaka vytrvalosti a trpezlivosti mojej Mamy naučil hrať, neskôr som chytil aj taký „cigánsky drive“ a začal som si pre svoju zábavu hrávať aj slovenské ľudovky.
Moja Mama má na tom hlavný diel, ďakujem Édesanya

Milan S.

Môj spolužiak býval neďaleko nás, v takom podnikovom priestore, ktorý sa volal GUPA. (Gusztáv Pausz – zakladateľ sklárne v Košiciach koncom 19. storočia.) Jeho otec tam bol riaditeľom a chodili sme sa tam hrávať, lebo tam mali malé ihrisko, aj požiarny bazén cca 10 x 5 m, kde sme sa kúpavali. Nechýbal pri žiadnej lumpárni, či už v škole alebo mimo nej. Mal akúsi auru, ktorá z neho vyžarovala, a mňa fascinoval tým, že mal spústu nápadov, ktoré vždy hraničili s legálnosťou, s dovolenými vecami. Ale často boli za hranicou všetkého normálneho. Ja som sa postupne navíjal na toto koleso, v podstate dobrovoľne. Milan však nebol môj akože kamarát, za ktorého by som skočil do ohňa, iba môj komplic v rôznych zatáčkach a nekalých príhodách. Okrem iného sme sa aj často pohádali, a to končilo takmer vždy bitkou, ako to už medzi chalanmi býva. Spočiatku mal Milan vždy navrch, ovládal rôzne finty a hmaty, ktoré vždy s úspechom na mňa aplikoval. Ale ako čas bežal, ja som sa učil. A prišiel aj deň D, kedy som navždy zlomil Milanovu hegemóniu nado mnou.

Presne sa pamätám, bolo to na konci 5. triedy, pred prázdninami. Pravú príčinu sporu medzi nami si už neviem vybaviť, ale to nie je ani podstatné. Mali sme voľnú hodinu, v triede nebol dozor, a Milan mi podložil nohu a zhodil ma na zem. Vraveli sme tomu, že ma podgandžoval. Keď som vstával zo zeme, cítil som, že teraz je vhodný čas. Spolužiaci už utvorili arénu – taký kruh, a my sme stáli proti sebe. Milan sa smial, hecoval ma a pripravoval si niektorý ďalší zo svojich bitkárskych trikov, a to ma doviedlo k definitívnemu rozhodnutiu.
Čítal som jednu maďarskú knižku (A Pál utcai fiúk – Chlapci z Pavlovskej ulice, autor: Ferenc Molnár), kde väčšinu času dve skupiny chalanov v Budapešti bojovali proti sebe. Tam sú dosť presne popísané zákonitosti úspechu v takých pouličných šarvátkach, a ja som si ich vryl hlboko do hlavy, a aj do srdca. Milan také niečo neočakával, lebo som na neho nevybehol s rukami, ale som ho dosť surovo kopol niekde do oblasti brucha. Keď sa prehol, dostal dva presne vedené údery s päsťou na hlavu. Z toho sa ešte mátožne prebral, a neveriacky sa pozeral na mňa … Aréna stíchla, vidiac, že ide do tuhého. Nečakal som na jeho reakciu, a dokončil som dielo tohto dňa dvoma presnými údermi do tváre, jeden dopadol na nos, a druhý na ľavé oko. Medzitým jedna spolužiačka Evka utekala pre nejakého učiteľa. Ale už nebolo o čom, Milan stál, utieral si nos, z ktorého tiekla krv, a motal sa, až kým si nesadol na zem.
Triedna učiteľka bola zhrozená, umývala Milanovi tvár. Na mňa sa len pozrela, a musela vidieť, že bez ohľadu na dôsledky som spokojný. Nasledovalo vyšetrovanie, kto začal, prečo, potom pohovor u riaditeľa školy, samozrejme pozvánka rodičov. Prišiel len môj Otec, ktorý prejavil ľútosť nad tým, čo sa stalo. Milan nemal vlastnú mamu, a jeho otec bol toho názoru, že však chalani si to medzi sebou už vyriešili. Ešte aj utešoval môjho otca, že to je bežná vec, nič sa nedeje. No nebolo to celkom tak, Milan chodil do školy potom s napuchnutým nosom, modrinami pod oboma očami, ale oveľa viacej ho trápilo, že v triede stratil postavenie alfa-bitkára. Ja som doma schytal všelijaké tresty, ale moju tichú radosť nemohlo skaziť nič. Ani dvojka z chovania na konci roku.

Na ilustráciu  spoločných projektov s Milanom. Rozmohla sa medzi chalanmi taká móda, robiť si drevené káry s kolieskami. Dolu kopcom – bolo ich tam v Čermeli hocikoľko – sa dalo úžasne zabávať, a bol to súčasne aj adrenalín, lebo tie káričky nemali brzdu. Najväčší problém boli kolieska a oceľové osky, na ktorých sa točili. Prieskumom trhu sme zistili, že najlepšie sa na to hodia osky a kolieska z detských kočíkov, lebo chalani zo sídlisk také mali. Za chvíľu mal aj Milan takú. Keď som sa ho pýtal, odkiaľ to má, nechcel povedať, iba mi vysvetlil, že to je zložité. Neskôr – na polícii  –  som sa dozvedel, že boli kradnuté z kočikární v panelákoch. Nuž ale to som vtedy nevedel, ale dostal som ponuku, že Milan mi tie svoje kolieska aj osky predá za 10 korún, lebo on si zaobstará nové. Nebolo to jednoduché, ale dopracovali sme sa k obchodu. Po čase som aj ja mal káru, s Milanovými kolieskami. Problém nastal, keď Milana niekto bonzol, a policajti z neho dostali, že kde ich ukradol, a samozrejme sa pýtali, že kde sú. Milan povedal, že jedny predal za 10 korún mne. Odtiaľ už bol iba krok k ďalšiemu hororu, keď sa policajti objavili u nás a začali riešiť veci…
Vtedy to bolo o kolieskach, teraz sa neskutočne hanbím.

Martin M.

Martin to bola iná krvná skupina, bol to môj ozajstný kamarát. Bývali priamo v susedstve a my sme naše priateľstvo utkávali v dlhých rozhovoroch, každý na svojej strane plota. Martin mal 7 súrodencov a on bol tretí v poradí, presne v mojom veku. Pochádzali z Východnej. Žiaľ, dostal sa do inej triedy, a tak sme sa v škole stretávali iba na veľkej prestávke. Martin mal príjemnú, miernu povahu, úsmev na tvári a dobre hral futbal. Mňa rodičia nie veľmi púšťali akože „na ulicu“ práve kvôli veciam, ako boli s Milanom. Martin však mohol prísť k nám, a ja k nim. Liezli sme si navzájom cez plot a boli sme spolu šťastní. Medzi nami nebola rivalita alebo spory a hádky, ako s Milanom, uznávali sme sa navzájom, Martin bol silnejší postavou, lepšie behal, skákal, ja zase som vedel oveľa viacej o ľuďoch, spoločnosti, prírode, vtákoch, a vôbec. V čase, keď sme chodili do 4. až 8. triedy, som už mal prečítané všetky knihy, čo sme mali doma v maďarčine, relevantné môjmu veku, po väčšinou maďarských klasikov, ako Jókai, Mikszáth, Móricz, Tolnai, a pod..
Martin pochádzal z luteránskej rodiny, tak moja Mama povedala, aby som ho zavolal v nedeľu k evanjelikom do nedeľnej školy, kde som chodil aj ja. Martin napodiv prišiel, jeho rodičia sa aj potešili – mal som taký dojem – hoci oni sami neboli praktikujúci evanjelici. Sem-tam sme s Martinom ušli „poza nedeľnú školu“, a zakotvili sme namiesto v kostole v kine Čas. Bolo to iba sem-tam, lebo Martin mi povedal, že sa zvyknú opýtať, že čo bolo v nedeľnej škole, a on nevedel klamať a vymýšľať … Chodievali sme sa kúpať, veľa sme behali po lese, vystačili sme si dvaja, a viacerí nám to aj závideli, keď sme sa len kukli na seba, nebolo treba veľa rečí, obaja sme vedeli, kde je sever.
Do školy sme chodievali spolu, ja s Martinovými súrodencami, pamätám si mená, že Zuzka, Dušan a Vilko. Mali aj staršiu sestru, Anku, ale tá sa s nami „neráčila“.

Fero

Ďalšia postava z mojich školských rokov. Fero býval nad nami na kopci, ako sa šlo do Kavečian, kúsok pod Hradovou. Bol to veľmi samostatný, silný a vyšportovaný chlapec, ale skôr bol taký „sám pre seba“. Chodil do tej istej školy, ale tiež do inej triedy. Fero s nikým nemal žiadny problém, lebo už na pohľad bol najsilnejší spomedzi svojich rovesníkov. Dokonca aj starší radšej ustúpili. Skúšal som s ním nadviazať podobné vzťahy ako s Martinom, ale to sa nepodarilo. Ja som zato dosť často chodil za Ferom k nim, on u nás nebol nikdy. Naši rodičia sa poznali, Ferova rodina boli starousadlíci v Košiciach. Ich dom na kopci vyzeral ako hradisko. Ťažko sa tam šlo, lebo kopec bol strmý. Lákalo ma tam to, že o nich nikto nevedel nič, myslím z našich susedských kruhov, taká trochu záhadná aura ich obklopovala. Ich otec chodil do roboty na bicykli, dole to šlo úplne super, ale nazad bol veru kopec taký, že Ferov otec len tlačil bicykel pred sebou a potil sa ako kôň … Raz sme s Ferom skúšali, či sa to dá vyjsť na bicykli bez zastavenia od Veteriny až k ich domu. Takých jeden a pol až dva kilometre, stále do kopca, a nebola to asfaltka. Nuž prvý pokus nevyšiel, ale potom sme to viackrát trénovali spolu, najprv sa podarilo prísť po lanovku, ale potom sme to dotiahli nakoniec aj k ich bráničke. Boli sme frajeri.

S Ferom ma spájalo aj lyžovanie. On bol super lyžiar oproti mne, ale rád mi ukázal, kedy a čo treba robiť. Najprv sme len okolo ich domu mali rôzne trate. Potom sme sa odhodlali ísť na Pisekeš, čo bol taký malý lyžiarsky raj pre Košičanov. Od Ferovho domu sa tam šlo ťažko, lebo medzi nimi a Pisekešom leží Suchá Dolina. Takže ľahšie bolo stretnúť sa dole pri mliekárni a vyjsť Suchou Dolinou hore. Tak sme to aj robili. Tam som sa naučil na drevených lyžiach bez hrán robiť prvé „kristiánky“, teda obraty na jednu a druhú stranu. Fero lietal ako diabol, bol ho plný svah, a ja som potichu závidel, trénoval a vytešoval sa, keď som stál pri ňom a všetci sa pozerali na nás! ( asi ako v tom vtipe, keď mravec vraví slonovi na moste: „počuješ ako dupeme?“ )

S Ferom mám ešte jednu spoločnú vec, ale to bude o pár rokov neskôr, teda ešte sa s ním nelúčime.

Fico

       

IX. C na základnej škole                                             IX. C  stretávka po 55 rokoch

Nebojte sa, nie ten „preceda“ z Hlohovca. Fico je prezývka nášho triedneho, Františka Fetterika, ktorý nás prevzal v šiestej triede a doviedol nás až do deviatej. Veľká vďaka, bol to PÁN UČITEĽ. Učil nás slovenčinu a dejepis, okrem toho nás učil za ľudí. Aby bolo jasno, v tom čase ešte neplatilo na škole to, že telesné tresty sú zakázané. A náš Fico používal svoju fyzickú kondíciu veľmi efektívne. Nebol nejaká veľká väzba, ale na nás stačil s veľkou rezervou. Nemal vo zvyku dávať zauchá. Ale keď prišlo na výplatu, tak chytil delikventa pravou rukou za ľavé plece, teda za oblečenie v tom mieste, a začal s ním triasť a mávať. Bol no neskutočný pocit bezmocnosti, keď sa mu niekto ocitol v ruke. Po fyzickom úvode nasledoval mentálny útok, hromovým hlasom sa pýtal takéto sekvencie:

„no čo je kamarát, máš dosť toho?“
„druhýkrát to budeš ešte opakovať ?“
„teraz buď frajer, tak čo je, aj mňa kopneš ?“
„tak už si si rozmyslel, ako to bolo ?“

Rozhrešenie prišlo vždy v súčinnosti s trestom. Tresty mali vyslovene pedagogický charakter:
„no dobre Markuško, napíšeš teda úvahu na tému: Aký je rozdiel medzi triedou a zoologickou záhradou?“ Termín bol vždy rovnaký – do zajtra. A ak niekto nedodržal pravidlá a úvaha po literárnej stránke pokuľhávala, opakovalo sa dielo dovtedy, kým to nešťastník nezvládol.
Podľa povahy priestupku a jeho autora Fico modifikoval aj požiadavky. Žiaľ, u mňa rýchle rozoznal „básnické črevo“ a celá trieda sa vytešovala, keď som v niečom lietal. Ponajviac som musel písať básničky, najprv voľné, potom sprísnil pravidlá, musí mať svoj rytmus, potom musí mať svoje pravidlá rímov (striedavý, obkročný, atď.). Pamätám sa, keď sme sa dostali v literatúre k týmto zázrakom : trochej,  jamb,  spondej,  daktyl , Fico sa ku mne vyslovene obrátil s cielenou otázkou: „no čo, Markuško, kedy si to vyskúšame?“  Nedá sa nič robiť, povedal som si, musíme sa dostať aj cez to. Bolo to veselé, ale bolo to aj užitočné. Jedno z takých zadaní si pamätám, počmárali sme školskú nástenku: povedal mi jednu vetu:
„Aj, zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícím,někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“
„no Markuško, kto to napísal“
Ja na to: Ján Kollár, Slávy dcéra.
„Správne, môj zlatý, takže teraz ty napíšeš v takom istom štýle krátku báseň s názvom:
Naša škola milená.“

Pýtal som sa, že čo budú robiť ďalší „maliari“, ale bol som uistený, že Kollár bol jedinečný, tak  sa o nich nemám starať, vraj nie je to nič osobného, ide len o socialistický princíp „každému podľa svojich zásluh a každý podľa svojich schopností“. Neodvážil som sa odporovať, že citácia nie je dôsledná …

Zo slovenčiny som mal jedenkrát dvojku, inak vždy výbornú. Fico nevnášal konflikty do hodnotenia kvality. Bol to PÁN UČITEĽ.

Mal jednu slabosť, alebo skôr typickú formu prejavu osobnosti.  Fajčil fajku, presne tvarom takú, ako sem-tam vidno u Gottwalda. Ale neverím, že preto, lebo Gottwald. On bol väčší formát ako komunistický robotnícky otec vlasti. A nemal ich DNA.

Ja som mal obrovské šťastie, že som sa mu priplietol do cesty. Spravil zo mňa premýšľajúceho mladého človeka, a zasial do môjho srdca aj trochu takého fičúrskeho rebelantstva:  za každú cenu si stáť za svojím …
Ďakujem,  PÁN UČITEĽ !

Pfister bácsi

Vrátime sa teraz takým oblúkom späť trochu k našej rodine. Schválne píšem rodine, aj keď Pfister bácsi nebol biologickou súčasťou našej rodiny,  bol viacej, bol organickou, a v istých rokoch nedeliteľnou súčasťou našej rodiny. Takže Pfister bácsi je človekom, ktorého nazývajú po maďarsky „ezermester“.  Presná slovenská alternatíva významu pokuľháva. Gramaticky by bolo najbližšie opísať význam slova ako „majster tisíc remesiel“ hoci v maďarčine remeslá sú schované do slova majster. Pamätám si ho, že chodieval k nám ako priateľ rodiny, aj s manželkou. Manželku mal Tirpáčku, z Nyíregyházy, ako bol môj otec. Nemali deti, a bol vo veku niečo medzi mojím otcom a dedom.
Pre mňa bol učiteľom vecí, ktoré som mal najradšej, niečo vyrobiť vlastnými rukami. Napríklad naučil ma upliesť bič z konopných špagátov, aký mali pastieri. Pritom nejde o samotný bič, ide o proces pletenia, ako vzniká, od najhrubšieho konca až po najtenší ohybný praskavý konček. Paráda.
Môj Otec nebol zručný v takýchto činnostiach, ako niečomu dať skutočne reálnu podobu. To už skôr dedo bol ten, kto niečo také ovládal. Ale Pfister bácsi, čo vám budem rozprávať. Keď prišiel, sadol si, pokecali si s dedom, babičkou, mamou, ja som len sedel a čakal, čo bude Pfister bácsi robiť. Keď dopil kávu, tak sa spýtal, „tak ako? “
dedo: hát a kések…
babička: hát az olló…
ja: nič som nevravel, len som doniesol sekeru, ktorej sa zlomilo porisko

Pfister bácsi nosil takú hnedú aktovku z prasačej kože. Otvoril ju a vybral z nej dva tri brúsne kamene, a sadol si ku kuchynským nožom. Trpezlivo brúsil, jedným okom žmúril, keď nastavoval sklon u každého noža podľa jeho použitia. Poslal ma, aby som priniesol vodu do takej misky, kde namáčal brúsne kamene. Podal som mu aj svoj vreckový nožík, pozrel sa a povedal, že s tým sa nedá rozrezať ani jablko! Po nejakej chvíli boli všetky nože ako britvy. Pfister bácsi ich skúšal tak, že si vypýtal noviny, a s nožmi ich rezal na kúsky ako so žiletkou …
Toto zopakoval s rôznymi variáciami aj s nožnicami. Nožnice rozobral, aby sa dobre dostal k rezným hranám. Potom mi ukazoval podľa lesku plochy, kde je to vydrané. Nakoniec boli nožnice tiež hotové.

Najväčšia práca bola s poriskom sekery. Vzal ma za ruku a šli sme dozadu, kde sme mali rôzne vyschnuté drevené veci. Dlho vyberal, až našiel taký kúsok, ktorý sa mu hodil. Hneď mi aj vysvetlil, že to je z čerešne, ktorá má veľmi húževnaté drevo, ale aj tak by bol lepší vraj hloh. Nuž ale keď nebol hloh, povedal, že dobre teda.
Najprv vymeral dĺžku poriska, potom začal s malou sekerkou (najprv aj tú vybrúsil) štiepať čerešňový konár tak, aby vznikol plochý prierez. Keď bol ako-tak s prierezom poriska spokojný, povedal mi, aby som doniesol z pivnice obojručný nôž, aj rašpľu, dobre vedel, kde ich držíme. Letel som ako šíp, lebo aj ja som vedel, že kde sú. S tým obojručným nožom zhruba ešte upravil profil budúceho poriska, neskôr rašpľou spracoval hlavu poriska, ktorá bude v sekere. Povedal s úsmevom: „próba szerencse“  a natĺkol porisko do sekery. Sadlo ako naozaj.
„No, teraz prines jednu starú zelenú fľašu.“
Zelenú fľašu opatrne rozbil, aby zostali väčšie kúsky skla. S tým sklom potom vyhladil všetky malé hrčky a vlnky na porisku. Trvalo to dlho, aspoň pol hodiny, len tá operácia so sklom. Ale porisko bolo hladké ako sklo! Ešte nie je hotovo! Ešte treba klin. Klin si vyrobil z tvrdého agátového dreva, vyhladil ho a ja som s napätím čakal, ako bude drevený klin vtĺkať do dreva. A predstavte si, šlo to ako po masle. Ten agát je strašná sviňa jedna tvrdá …

Pre mňa boli tieto hodiny, ako keby som sledoval Stvoriteľa pri formovaní sveta. Pfister bácsi bol pre mňa malým stvoriteľom. Čo som sa naučil od neho, som veľakrát zužitkoval.
Skrátka „ezermester“, čo vám budem vysvetľovať.

Lenže tu nekončíme, Pfister bácsi bol aj mäsiar, neviem, či vyučený, ale iste najlepší, akého som videl v akcii. My sme síce prasa nechovali, ale klobásky sme zato kedy tedy urobili. Dedo kúpil mäso, tuším, že za asistencie Pfister bácsiho, priniesli ho domov a na ručnom mlynčeku veľkosti č. 10 ho zomleli. Mlynček mal Pfister bácsi vo svojej výbave. Potom sa mäso dalo do malej vaničky – lebo drevené korýtko sme nemali. Pfister bácsi na kúsku papiera prepočítal pomery a pripravil ingrediencie. Papriku, korenie, cesnak, soľ, nie som si istý, či to bolo všetko.  Keď všetko bolo pomiešané, vytiahol Pfister bácsi takú rúru, na koniec ktorej natiahol črevá a klobásky sa začali vinúť …
Nebudem vás zdržiavať s údením, lebo aj to nastavil, ale Dedo sa staral o údenie s Otcom.
Dodnes mi prechádza ústami a nosom tá neopakovateľná vôňa klobás, ale aj zážitku z ich výroby.
Klobásy som sa sám nikdy nepokúsil napodobniť. Považoval som to za svätokrádež, ale aj za čosi, čo sa nedá len tak naučiť na jedno-dve pozretia.

Aj k Pfister bácsimu sa ešte neskôr vrátime.

Kelemen bácsi

Veľmi som si ho obľúbil, myslím, že to bolo vzájomné. Tretí sused od nás, mal asi 60 rokov v tom čase, keď ja som mal medzi 11 až 13. A mal auto, ktoré priebežne doma servisoval, a mňa prijal za malého učňa. Okrem toho mal pivnicu, v ktorej mal ponk s riadnym zverákom a so zámočníckym náradím na stene, dovolil mi v nej používať všetko. Vždy sa zaujímal, že čo idem robiť a s úsmevom a trpezlivo poradil, ako na to. Môj „kutilský“ život tu vlastne začínal, tu som si v praxi overoval veci, ktoré som videl napríklad u Pfister bácsiho.
Popri práci sme viedli siahodlhé rozhovory o všelijakých technických problémoch. Niekedy som len tak sedel a pozeral sa, ako napríklad s benzínovou letovačkou opravuje odkvapovú rúru. Tiež ma naučil, ako sa opraví defekt na bicykli, čo bola veľká vec, lebo Otec raz pritlačil domov svoj bicykel s prázdnym kolesom, a druhý deň odcestoval na služobnú cestu. Odtlačil som bicykel k susedom a naspäť som sa vrátil na ňom! Hneď pri tej príležitosti mi ukázal, kde všade treba bicykel namazať, a daroval mi aj malú olejničku s olejom. Otec po návrate len pozeral, a neveril očiam. Pre neho to bola robota na polovičku soboty. Porozprával som mu, že Kelemen bácsi a ja ….

Táto aliancia mi vydržala, až kým Kelemen bácsi neodišiel o niekoľko rokov do nebeskej dielne, odkiaľ sa určite na mňa díval so svojím úsmevom. Ale naučil ma, že remeslo sa dá naučiť aj inak ako v škole, a neskôr. ako uvidíte, som našiel viacerých podobných učiteľov.

 

Mama, Otec, Babička, Dedo, – versus JA

Toto sa mi ťažko píše, lebo je to ťažká vec, siahnuť na dno svojho vnútra. Ale niet zrejme inej cesty, ak chcem pokračovať, nedá sa to obísť.

Postupne som sa zamontoval do rôznych nie celkom legálnych aktivít. S takou „našou bandou“ sme rozbili niekde okno, preliezli do cudzej záhrady, pravidelne sme sa bili s „inými bandami“ najmä z mesta, lebo MY sme boli Čermeľ !!! Aj mimo školy, ktoré boli zjavné v našom okolí v Čermeli.

A začal som klamať Mame aj Otcovi. Keď ma dolapili, schytal som nejaký trest, najčastejšie kombinovaný – bitka + zákaz vychádzania zo záhrady. Frekvencia akcií priestupok – klamanie – trest mal neustále stupňujúci sa trend, vlastne aj a hlavne mojou zásluhou, lebo som bol ich exekútorom. A nie zriedka aj ich plánovačom.

toto je obrázok, keď Tina moja sestra mala 8 mesiacov

Otec si už odložil aj palicu, takú na dva prsty hrubú liesku (ktorých sme mali neúrekom ), akože pre najbližší raz. Dvakrát, trikrát som ju zlikvidoval, ale to nebolo riešenie. Najviacej ma boleli Mamine slzy a jej smutné oči, ale nenašiel som cestu z tohto bludného kruhu von. Najmä domáce väzenie som považoval za nespravodlivosť. Začal som teda svoju premyslenú vojnu proti rodičom – po nejakom treste, ktorý som dostal a považoval som ho za neprimeraný, trestal som ja ich. Začal som kradnúť peniaze. Najprv skôr symbolicky: korunu, dve, nejaké drobné mince. S jedlom rastie chuť, neskôr aj 5- a 10-korunáčky.
Po akejkoľvek bitke – tie väčšie sa diali v pivnici – Otec sa naliehavo pýtal, či to ešte urobím zase. V podstate som nikdy nič nesľúbil, okrem toho, že už sa budem snažiť polepšiť.  Riadna puberta 🙁
Párkrát ma prišla z Otcových rúk vyslobodiť Babička, keď sa jej zdala bitka príliš tvrdá. Aj bola, mával som na zadku modriny aj celý týždeň. Plakali sme spolu, ona sa za mňa po nemecky modlila. V zásade som ale neprestal. Neskôr dokonca som s chalanskou partiou začal aj potajomky fajčiť. Samozrejme, že to okamžite prvá identifikovala moja Mama, a nasledoval známy rituál.
Keď mi Mama začala kontrolovať vrecká, hľadal som nejakú skrýšu mimo dom. S tým súvisí aj jeden príbeh, ktorý vám skúsim bližšie popísať.

Skúšal som nájsť nejaké peniaze, hľadal som desaťkorunáčku. Smola, nebola ani na jednom mieste. Po dlhšom váhaní som teda „šlohol“ prvýkrát stokorunáčku. V obchode – v meste, kde som vedel, že ma nik nepozná – som ju rozmenil s tým, že potrebujem samé 5-korunáčky. Podarilo sa, dokonca nebolo to nikomu podozrivé. Doma som si už vopred vyhliadol úkryt na jednom smreku za domom, kam som aj tak často vyliezol, takže to nebolo nápadné ani doma, zväzok som zmotal a schoval do prázdneho hniezda po takom zvláštnom vtákovi, čo sa volá krivonos smrekový. Dnes už krivonosy nevídať blízko domov, ale vtedy za nami bol už iba les.
Skrátka a dobre, ten zväzok tam chvíľu bol, potom nasnežilo, taký prvý sniežik, všetko pod stromami bolo ráno biele. Ale okrem snehu tam ležali aj papierové 5 korunáky, nanešťastie najmä pod tým „mojím“ smrekom, ktoré vietor rozosial. Objavil ich Dedo, Otec nebol doma, a tak prvé vyšetrovanie bolo krátke: „Ja neviem“  Potom bolo dosť zvláštne, čo nasledovalo. Druhé vyšetrovanie ma usvedčilo, ale okrem Maminých sĺz, Otcovho hnevu, Babičkinho zdesenia a Dedovho pohŕdania sa trest nekonal. Bolo mi z toho zle. Čakal som, kedy už dôjde v vyrovnávaniu bilancie. Nedialo sa nič. Večer sa so mnou Babička modlila, Mama pri mne iba  sedela večer bez slova a videl, alebo skôr cítil som jej slzy a jej smútok v duši.
Neviem to vysvetliť, nikomu som nič – okrem svojej duši – nesľúbil, ale už nikdy som na peniaze doma nesiahol. Mám taký pocit, že ma aj testovali ( a právom ) lebo som občas videl na dostupnom mieste nejaké peniaze, ale už mi čosi nedovolilo vystrieť ruku…

Postupne som sa dostával aj zo zajatia ostatných pokušení, cesta bola ťažká, s klamaním zvlášť. Vedel som vymyslieť veľmi sofistikované historky, ktoré sa nedali ľahko overiť. Skrátka: šlo to pomaly, ale najmä Mama mala so mnou veľa trpezlivosti. Prestal som viesť cielenú vojnu s rodičmi, hoci sem tam nejaká prestrelka sa vyskytla. Dostaneme sa k nim neskôr.

Skúsim trochu odľahčiť túto tému a tieto ťažké úvahy trochu oživiť. Boli aj pekné chvíle a zaujímavejšie veci.

Walter bácsi

Mama mala troch súrodencov, Walter, Gerta, Ruth. Môj strýko, brat mojej Mamy, volali sme ho Walter bácsi. V tom čase bol starý mládenec, pôvodne vyštudoval právo, ale po vojne videl, že s tým ďaleko nedôjde, tak sa ešte dal raz na štúdium, a skončil aj chémiu. Bol veľmi múdry. K nám do Košíc chodieval hlavne za Babičkou a Dedom, ale aj moja Mama ho mala veľmi rada. S nami deťmi rád žartoval. Keď Walter bácsi ohlásil príchod, obyčajne telefónom, Babička už pár dní pred príchodom pridala plyn, Dedo musel zabezpečiť nákupy: najmä hladkú múku, čerstvé droždie, cesnak, kyslú smotanu, čerstvé mlieko, kakao, a podobne. Dôvody budú jasné o pár riadkov ďalej.
V tých rokoch z Maďarska chodili ľudia na Slovensko najmä nakupovať. Boli rôzne artikle, ktoré boli veľmi vyhľadávané. Napríklad plniace ceruzky Versatilky. Najlepšie, ak mali aj také malé strúhadlo na konci. Bežný nákup: 6 kusov Versatiliek, 6 krabíc náhradných túh HB 2. V Budapešti slúžili ako dobrý „úplatok“ na nižšej úrovni. Potom ďalej „mackó nadrág“, čiže po našom tepláky. Najlepšie hnedé alebo sivé, neviem prečo, ale to bola požiadavka. Chodil som s Walter bácsim po Košiciach a hľadal obchody a tovary, ktoré ho zaujímali. Z potravín si pamätám kakaový prášok a sirup Lesná zmes. Kupovalo sa to dva dni pred odchodom, limitujúce pre množstvo bolo miesto v kufri. Ďalší sortiment boli kožené rukavice, a topánky značky Baťa. Ale to tak raz do roka. Tie predošlé veci zakaždým a ad libitum.
Mne sa to páčilo, lebo Walter bácsi nebol škrob a zakaždým pustil nejakú províziu, podľa úspešnosti nákupu.
No ale nazad k faktom. Walter bácsi po zvítaní sa so všetkými sa nezabudol opýtať (hoci vo vzduchu bola vôňa cítiť ): „Mama, és lángos van ?“  odpoveď Babičky bola „Naturlich!“  a už klusala do kuchyne, prípadne nedočkavý Walter bácsi šiel s ňou rovno tam. Čerstvé lángoše, veľké ako slonie ucho, prikryté utierkou, aby nebodaj nevychladli, sa dočkali svojej inaugurácie. Trochu cesnaku, veľa smotany, trochu soli, a mastné prsty + široký úsmev na oboch stranách. V prvej tretine skóre sa ustálilo na 4 alebo 5 kusoch. Keď bol Walter bácsi na návšteve, večery mali svoje čaro. Bol dobrým rozprávačom, a súc na Slovensku celkom nepokryte kritizoval spoločenské aj politické diania v povojnovom  Maďarsku. Pomaličky som sa naučil, že komunisti sú všetci „špinaví, nevzdelaní, a protivní“ . No strašné. Ani na kolegoch z roboty (VITUKI – firma na výskum čistenia vody ) nezostalo suchého miestečka. Walter bácsi trpel akýmsi syndrómom sebacentričnosti, všetci sú chudáci, iba on bol autobus. Inak bol v pohode.
Raňajky sa niesli v podobnom duchu. Bol upečený pletenec – koláč z bieleho sladkého cesta. Babička navarila pol litra kakaa. Vyložila na stôl marhuľový alebo slivkový lekvár. Walter bácsi si kakao osladil, štandardne cca 6 kávových lyžíc cukru, a ešte šomral, že aj ten cukor je v socializme slabý…
V Maďarsku býval v neskutočne tmavom a nepríjemnom nájomnom byte na Damjanichovej ulici v Budapešti. Raz sme ho tam navštívili, a mne sa Maďarsko (okrem jeho bytu) nezdalo také katastrofálne. Pravda, z môjho uhla pohľadu. Mali tam veľmi lacnú a kvalitnú zmrzlinu, najviacej mi chutila kokosová. Oproti Košiciam mestská doprava fungovala úplne famózne, dokonca aj podzemná železnica tam lomozila a vozila vás za rovnaké peniaze ako električka.

Keď už som bol väčší, zrazu Walter bácsi prišiel do Košíc na motorke. Pyšne ju postavil za dom a po pravidelných rituáloch (lángoše + kakao) oznámil rodine, že pôjde na výlet po Slovensku. Podmienkou bolo, že mu budem robiť sprievodcu – jazyka. Trasa bola na také tri dni – Košice – Rožňava – Dobšiná – Ľadová jaskyňa – Margecany a nazad. Neboli mapy, ani GPS, iba taká asi 50 rokov stará cestovateľská príručka o Slovensku. Ale bolo to super, počasie vyšlo, Otec mi zhruba vysvetlil, kade cesta pôjde. V Dobšinej sme navštívili rodičov Matyi bácsiho – to bol mojej Mamy švagor, manžel Rúth néni. Zvyšok cesty bol zážitok, všade sme dobre jedli, vyspali sme sa v nejakej chate, motorku neukradli – chatár o ňu priviazal psa, ktorý, keby sa nakúril, tak motorku odtiahne za sebou aj kilometer.

Aj k Walter bácsimu sa vrátime neskôr.

Márkus Gyuri

Môj bratranec, po Otcovej línii. Jeho otec bol môjho otca starší brat Štefan Markuš, ktorého ruskí vojaci na konci vojny v Maďarsku na ulici odchytili, odviezli kamsi na Sibír do nejakého gulagu. Zrejme jediný podozrivý dôvod bol ten, že bol slušne oblečený, pracoval v banke. Nikdy viac sa nevrátil.
Bol odo mňa starší, veľa som sa od neho naučil, keď bol raz v lete u nás v Košiciach možno aj mesiac, alebo viacej.
Gyuri bol náruživý vtáčikár, poznal všetky druhy vtákov, a aj ich vlastnosti. Ale najviacej ma fascinoval jeho prak, s ktorým zachádzal ozaj ako majster sveta. Nebol to klasický prak, ktorý sa rozkrúti nad hlavou – taký rímsky, ale taký novodobejší, „gumipuška“ po maďarsky „csúzli“.

môj prak

Pár krát som z neho vystrelil a chorobne som zatúžil, aby som aj ja taký mal. Gyuri sa smial, a povedal, že „ne félj semmit kis öreg, ezt megoldjuk…“
Dievčatá a ženy možno nebude tento popis zaujímať, ale ja som sa ho naučil naspamäť. Takže prvá vec čo treba, aby bol dobrý prak sú parožky. Musí sa nájsť konár, ktorý má symetrické rozvetvenie. Gyuri sa rozkukal po záhrade a bez zaváhania zamieril k orgovánom. Bez problému našiel vhodný konár, ten sme odrezali a nous y voilà! – parožky sa narodili, krásne a presné, rovnaké ako tie čo mal on. Gumu sme si zadovážili od Kelemen bácsiho zo susedstva, ktorý mal v pivnici viacero starých auto duší, a jednu mi dal, keď som mu prezradil dôležitý cieľ ! Tak z tej auto duše Gyuri vyrezal dva kúsky gumy, asi cm širokej a takých 40 cm dlhej. Trochu ťažšie to bolo s kúskom kože, do ktorej sa založí kameň, ktorý mal potom letieť do cieľa. Najprv sa vypytoval, či nemáme nejaké staré kožené baganče, lebo z takej baganči jazyk je vraj ako stvorený. Nemali sme. Ale na povale som našiel starú koženú aktovku, ktorá podľa Gyura bola ešte aj lepšia. Na pripevnenie gumy k parôžkam a ku koženému lôžku treba tenký medený smaltovaný drôt. Hajde zase za Kelemen bácsim, ktorý ho mal vo svojej pivnici. Môj prak sa narodil. Cítil som sa zrazu s Gyurim rovnocenný, ale len dovtedy, kým sme nezačali poľovať.
Gyuri so svojím prakom zasiahol vrabca na vysokom strome z takých 20 metrov. Najviac sa z toho vytešovala naša mačka, ktorá neustále chodila s nami. Mne to veľmi nešlo, ale usilovne som trénoval. Pýtal som sa, ako to robí. Vraj nevie, ale keď vidí cieľ, tak natiahne prak, a kameň letí tam kam sa on díva.
Trvalo to skoro rok, kým aj môj kameň začal „mať oči“ ale potom to už šlo. Nič čo bolo v dosahu do 20 – 25 metrov nebolo v bezpečí.
Tých prakov som neskôr vyrobil veľmi veľa, všetci chalani ich chceli tiež. Narozkazoval som, čo k tomu treba, a manufaktúra fičala. Ozajstným kamošom to bolo zadara, alebo za nejakú protislužbu, a ostatnému „plebsu“ za 10 Kčs. Vďaka Gyurikám !

Gerta néni + Béla bácsi + ich dcéra Jutka

Mladšia sestra mojej Mamy. Jej manžel bol ozajstný archetyp Magyara. Čierny, mohutné plecia, šikmé lícne kosti – skoro mongolské, a strašne hrdý na to, že je Maďar. Béla bácsi mal čierne hladké vlasy – také, čo majú až modrý lesk. A mal jednu zvláštnosť: fúzy mu rástli normálne, ale brada len na brade pod ústami, na líci nie – líce mal hladké až po pajesy. Vraj aj jeho dedo bol taký – to bolo čosi z toho hunsko-ázijského dedičstva, ktovie, akým predkom za to vďačil.

Gerta néni sa s ním zoznámila tak, že on bol vlastne Walter bácsiho druh v maďarskej armáde. Kým Walter bácsi bol názormi a povahou skôr pasívny nepriateľ systému, Béla bácsi bol jeho protikladom. A tak to bolo aj počas vojenskej služby, že Béla bácsi sa „staral“ o svojho budúceho švagra a dával pozor, aby sa Walter bácsi nedostal do nejakých vojensko – služobných problémov. No a raz teda prišli obaja na krátku dovolenku do rodiny mojej Babičky a Deda, kde sa oči ich dcéry Gerty zahľadeli do očí fešného poručíka Bélu … Vzali sa krátko po vojne, napriek rôznym výhradám Babičky a Deda.

Nenávidel komunistov, ale neznášal ani Židov. V tom čase som už niečo chápal o rozdelení spoločnosti, o výsledku vojny, ale problém so Židmi mi bol úplne nový. Nebola to nejaká nenávisť, skôr taký ironizujúci posmech, volal ich všetkých jedným menom: „ a Jukchem-ek“.  Akože Jukchem-ovia. Darmo by ste to hľadali na Googli dnes, nič také nenájdete. Predpokladám, že to bol taký slangový názov. Pamätám si na neho, keď nás navštívili, mal som vtedy asi 8 rokov, mňa fascinoval jeho spôsob vyjadrovania sa. K všetkému mal svoj vlastný komentár. Vtedy som to nevedel rozkódovať, s odstupom času viem, že to bol hrdý, povedal by som sebastredný maďarský vlastenec – nacionalista. Bez ohľadu na môj vek – teda že som mal 8 rokov – kŕmil ma síce posmešne, ale celkom presvedčivo ideami tzv. Veľkého Maďarska. Od neho som počul hlášku: „pirosfehérzöld – Kassa magyar föld“, ktorú som si až oveľa neskôr dal do súvisu s post-Trianonským maďarským fenoménom nespravodlivosti osudu.

Prišiel rok 1956, v našej rodine, keď sme pozbierali jablká, zrazu nastala nervozita. Babička sa zatvárala v svojej izbe, Dedo chodil ako bez duše, moja Mama mala smutné oči, ako keby som bol zase niečo strašného vyviedol. Ja som pochopil len toľko, že Gerta néni nepríde, tak ako sľúbila, lebo …  Jej manžel Béla bácsi sa stal jedným z vodcov maďarských udalostí ľudovej vzbury obyvateľstva proti stalinistickej komunistickej maďarskej vláde
(premiér Nagy Imre) v Oceliarni v  Salgótarjáne, kde pracoval ako firemný právnik.
Celé maďarské povstanie trvalo nakoniec iba 20 dní a skončilo obsadením Maďarska sovietskou armádou a surovým potlačením procesu reformácie spoločnosti. V rôznych častiach Maďarska, hlavne v Budapešti, niekoľko dní zúrili pouličné boje proti presile sovietskych tankov.

Nebol internet, a jóbovky neboli tak ľahko overiteľné, ľudia sa báli aj telefonovať kvôli možnému odpočúvaniu.  Nakoniec Béla bácsiho v marci 1957 zatkli a v dlhotrvajúcom politickom procese (cca 2 roky), kde mu spočiatku hrozil aj trest smrti, mu súd vymeral 4 roky napevno, so stratou občianskych práv.

Vrátime sa aj k Béla bácsimu neskôr.

Gerta néni bola vždy fešanda. Dokonca sa páčila aj môjmu Otcovi, ale moja Mama mala proste navrch. Chodila k nám najčastejšie zo všetkých Maminých súrodencov. To bolo preto dobré, lebo s ňou bola vždy sranda, a hlavne, lebo vedela piecť neuveriteľné dobroty. Napríklad moja Mama nikdy neskúsila upiecť  krémeše. Gerta néni nielen že skúsila, ale zvíťazila v tejto kategórii v absolútne neporovnateľnom móde. Ďalší sortiment, ktorý dokázala vyčariť, bol pre nás deti – ale myslím, že aj dospelákov – rovnako lákavý: kokosové rezy, makové a orechové bajgle, orechová torta, žerbó a mnoho ďalších. Najčastejšie chodila k nám cez Vianoce a v lete cez prázdniny. Rovnako vášnivo rada chodila nakupovať, ale na rozdiel od svojho brata Waltera mala stále napísaný presný zoznam vecí. Nebolo ho ľahko naplniť, ale aj 70 % sa považovalo za úspech.
Chodila s ňou aj jej dcéra Judita, my sme ju volali všetci Jutka. Bola to sesternica, odo mňa bola asi o sedem rokov mladšia, ale zato obdarená primeranou dávkou hrdosti a drzosti
(ťažila zrejme aj z génov svojho otca). Mňa ako staršieho žrala vo všetkom, lebo so mnou ju pustila Gerta néni hocikam, a bez podozrenia, že existujú aj veci medzi nebom a zemou … no tak. Chodili sme sa v lete kúpať, v zime sánkovať, veľmi často spolu aj s Kvetou. Ale párkrát sme boli aj na rôznych záťahoch s mojou chalanskou partiou, ktorí ju celkom brali. Najmä po tom, ako pri jednej príležitosti, keď sa strhla taká hádka, ani neviem už na čom, a ona na jej záver ako potvrdenie svojej pravdy vysolila solídne zaucho jednému z chlapcov.

Manželstvo jej rodičov nebolo najlepšie, a potom, ako Béla bácsiho zavreli, vychovávala ju iba jej mama. Kto vie, či to tak nebolo aj lepšie?  Ich oporou bol sčasti aj Walter bácsi. Mali veľmi ťažký život, pretĺkali sa iba s nosom tesne nad vodou. Jutka chodila na husle, skončila celý cyklus a bola z nej veľmi dobrá huslistka. Gerta néni bola na ňu nekompromisne tvrdá. Drezírovala ju aj cez prázdniny s maďarskou gramatikou, ale rovnako aj s nemčinou. Bol to dlhodobý zámer, ukázal  sa neskôr.

Ruth néni + Matyi bácsi

Najmladšia sestra mojej Mamy a jej manžel. Ruth néni bola hlavná sestra na detskom oddelení v nemocnici v mestečku Pásztó, dlhé roky bola aj vedúcou sestrou na detskom ARO. Matyi bácsi bol evanjelický farár v dedinke Sámsonháza, jeho rodičia pochádzali z Dobšinej, vedel celkom slušne po slovensky. Aj kázal po slovensky, lebo v dedine dodnes žije aj slovensky hovoriaca enkláva. Mali tri deti: Edit, Péter a Dóri, vekovo mladší odo mňa o cca 10 rokov. Obrazy s ich deťmi sú veľmi zahmlené, neviem veľa o nich napísať.

Chodievali k nám nie tak často ako ostatní. Mali auto – Trabanta, na ktorom, ak dobre viem, urobili cez 100 tisíc km. Matyi bácsi dostal nápad a napísal do NDR k výrobcovi a pýtal sa, že vzhľadom na tých 100 tisíc km, či by nedostal nejakú zľavu pri kúpe nového Trabanta. Prišla slušná odpoveď, že aby sa s vecou začali vážne zaoberať, mu chýba nabehať ešte ďalších 200 tisíc km. Nuž tak. Ale napriek tomu Trabant odviezol ich aj mojich rodičov na takú týždennú okružnú a dobrodružnú cestu po Rumunsku (Sedmohradsku). Navštívili rodisko nášho Deda a viaceré pekné miesta. Otec sa dosť veľa nacestoval po prírode v rámci svojej národopisnej praxe, ale pre moju Mamu to bol neuveriteľný zážitok.
Ruth néni bola tiež fajn, veľa sa smiala, a rozprávala rôzne až neuveriteľné historky z detskej nemocnice, kde pracovala. Na rozdiel od svojej sestry Gerty nepiekla a nevarila, nebola to jej parketa. Toto riešil u nich Matyi bácsi. Ako farár mal aj bližšie k naturálnym zdrojom, najmä potravín od svojich ovečiek. Keď prišli na návštevu, zvyčajne pred Vianocami, Matyi bácsi vybalil pomerne veľký balík, z ktorého po zbavení sa papierov vyliezol krásne upečený  koláč zvaný „Stollen“. Zvonka biely od cukru, zvnútra plný sladkostí, mandle, hrozienka, kandizované ovocie …. Tak to bolo čosi, naši to nerobievali, zmena je zmena.
Ruth néni si sadla, založila si ruky a klebetila s Babičkou a mojou Mamou dlho do noci. Matyi bácsi chvíľu preberal s Otcom politiku, a to, že aký je svet zlý. Potom dom utíchol, všetci si ľahli.
Matyi bácsi a Ruth néni na nákupy v Košiciach nepotrebovali asistenciu, Matyi bácsi so svojou slovenčinou bol fakt dobrý.

Števo

Môj bratranec z Otcovej strany. Ako vysokoškolák prišiel raz k nám na aute Škoda Spartak 440. Farbu si veľmi nepamätám, ale viem, že to bolo svetlé auto.

Otec naplánoval takú rodinnú dovolenku a po Slovensku nás mal povoziť práve Števo. Výlet s autom po Slovensku, v tom čase to bolo čosi hraničiace so sci-fi. Študoval vtedy na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe. Moja mladšia sestra Tina ešte nebola na svete, teda odhadujem, že som mohol mať takých 9 – 10 rokov. Bolo krásne leto, a všetko sa zdalo byť pripravené. Ale „chybička se vloudila“, auto deň pred odchodom prestalo štartovať.
Praktik priemyslovák Števo + teoretik fyzik Števo v jednej osobe + moja maličkosť sme sa pustili do rozoberania motora. Teda Števo povedal, že najprv vyberieme štartér. Stalo sa. Potom nastalo skúšanie, pokus, omyl, ale štartér odolával. Ďalší krok bol rozobrať štartér, čo nebolo zase tak jednoduché. Števo už mal ruky riadne čierne, a ja samozrejme tiež, lebo čo sa dalo som ohmatal. Števo prehlásil, že vinník sa našiel, jeden z uhlíkov nedosadal ako mal, tak ho opatrne so šmirglom poupravoval, natreli sme vazelínou všetky pohyblivé časti a poskladali štartér znovu. Števo prepojil provizórnymi káblami batériu, a hop, štartér cukol a vrtel sa. Nikdy som krajší zvuk dovtedy nepočul.
Moja Mama nás volala k obedu, ale vzrušenie bolo veliké, najprv teda Števo zamontoval štartér na miesto. S dôležitým pohľadom na mňa si sadol za volant, zapol kľúčik a potiahol štartovacie lanko. Hurrrá. Spartak 440 znovu komunikoval.
Výlet bol super, vyrazili sme skoro ráno, smer Kežmarok. Števo tam kedysi v roku 1947 ešte pred presídlením sa učil Slovenčinu. Dlho sme hľadali, ale nakoniec sme našli na schovanej časti internátu okno, kde na jednej tehličke sme našli vysekaný nápis: Štefan Markuš 1947.
Odtiaľ sme pokračovali do Levoče, Popradu, potom dole cez Brezno do Betliara, Krásnej Hôrky a domov.
Počasie nám vyšlo, Otec rozprával o každom mieste, ale pre mňa utkvelo v pamäti, že Števo ( spolu so mnou ) zachránil úspech celej akcie, lebo vedel opraviť štartér…

Tina

Moja mladšia sestra, pre ktorú mám veľkú mieru slabosti. Moja Mama už nebola najmladšia, ale Tina prišla na svet bez problémov. Už nemusela piť ani kozie mlieko, ako ja. Vo svojich 11 rokoch som ju vnímal, ako niečo nové, čo chvíľami síce ruší moje kruhy, ale na druhej strane zase prináša veľa neskutočne zaujímavých momentov.
Prvá vec, ktorú som zaregistroval, keď som ju uvidel, ako ležala v perinke na stole vo veľkej izbe, a mne ju zverili: „Kamikó, vigyázz rá, nehogy leguruljon!“ . Poctivo som vigyázoval a pozoroval detaily, ktoré zrazu boli aj moje, nie len tak, nejaké malé bábätko, ale moja sestra, že teda má ofinu, ktorá jej nepravidelne zasahuje do čela. Tak s tým sa musí niečo urobiť! Našiel som nožničky a pekne som jej tú ofinu na čele  zarovnal. Samozrejme, že moja Mama to okamžite zbadala, a ja som sa ani netajil, že som sa zahral na kaderníka… Nebola z toho „kauza“ ale Mama mi zakázala podobné aktivity.

Krstili sme ju v evanjelickom kostole. Na krstiny prišla Gerta néni, a nie so si istý, či nie aj Ruth néni. Vypulírovali sme s Dedom a mojou Mamou starý kočík z povaly, a ten si už niečo pamätal, lebo prišiel s nami z Budapešti. A šlo sa, pamätám sa, že nešli sme električkou, ale pešo. Bola to dobrá štreka, ale ja som si to užíval, lebo som mohol aj ja tlačiť kočík.
Na spiatočnej ceste po krstinách, Otec kúpil aj zmrzlinu, a už nie veľmi ďaleko od domu, jedno koleso bez referenda si zvolilo samostatnosť ! Nebolo to nič moc, len vypadla závlačka, ktorá ho zaisťovala. Ja, ktorý som mal už veľké skúsenosti s kolieskami od kočíkov a s ich uchytením, som vec tam na mieste zreparoval, našiel som kúsok drôtu, ktorý sa na provizórne riešenie celkom hodil. Bol som veľmi hrdý na seba, a mal som zašpinené ruky, ako Števo s tým štartérom, ale to bolo v pohode.
Doma potom bola riadna oslava, Gerta néni sa vytiahla s všelijakými zákuskami, pamätám si, že bola aj torta.
Na druhý deň som zvracal a bolo mi zle.

Keď Tina sa už udržala na malom sedátku na Otcovom bicykli, tak som ju začal voziť na túry. Mne sa strašne páčilo, že som zahlásil, že: „a Tina szeretne biciklizni…“ a ja som získal súhlas na opustenie objektu Čermeľská trieda 57. Lebo to nebola po slovensky ulica, ale trieda, a to bolo určite „čosi vác“, aby ste vedeli.
Ja už som vtedy trochu podrástol, a síce s biedou, ale dočiahol som na pedále Otcovho bicykla už zo sedla. Však som sedadlo stlačil úplne až na doraz, a aj tak po dlhšej ceste som zadok mal „ohobľovaný“, ale čo to bolo proti hodine alebo dvom slobody? Dosť veľa sporov bolo okolo toho, že keď náhodou ráno Otec chcel vyskočiť na bicykel, najprv si musel vždy sedadlo prestavovať. Tak došlo k tomu, že som Otcov bicykel účelovo znárodnil, Otec si potom z roboty priniesol podobný, služobný (sicc!)  ojazdený ženský bicykel.
Najčastejšie sme chodili s Tinou na Baránok a späť, alebo na Aničku k Hornádu, čo bol nový názov kedysi známych Gajdových kúpeľov. Objekt kúpeľného domu tam síce ešte bol, ale v ňom len nejaké haraburdy, jediné, čo zostalo zo zašlej slávy kúpeľov bol prameň, na ktorom bola osadená taká modrá liatinová pumpa s nápisom: vyrobené v Breznianskych železiarniach, rok už si nepamätám, ale bola to pumpa Matuzalem.
Voda však bola veľmi obľúbená, na vodu sa muselo často stáť aj v rade. Volali je „vajcovka“ alebo Košičania aj „kvašna voda“. Podobné pramene v Košickej kotline poznali už od 14 storočia, ale tento objavili v roku 1863 a pokrstili ho po Kossuthovi , akože inak :
„Lajos forrás“ Ešte aj dnes sa tam môžete zastaviť a schuti sa napiť, a zadarmo, čo je v Košicoch nie každodenné.
Keď sme s Tinou šli na Aničku, brali sme so sebou aj taký 3 litrový demižón a priniesli vodu aj pre tých, čo na výlete neboli.

S Tinou, ako rástla sme sa čoraz viacej stávali odkázaní na seba. Ona mala rada akúkoľvek akciu, ktorej vektor smeroval von zo záhrady, a ja som ju využíval ako legalizanta takmer všetkých podujatí s podobným „vektorom“. Platilo to potom už aj na nie bicyklové akcie. Chalani z Čermeľskej partie ju brali, nemali žiaden problém, že „podniká“ s nami. Bola to pre nich IVANOVA sestra.

 Papa + Lipták bácsi

Je čas vrátiť sa k Dedovi a k nášmu susedovi Lipták bácsimu, včelárovi novátorovi. Nuž môj parťák Dedo postupne sa dostával do pavučiny choroby, ktorá sa volá Parkinsonova choroba. Jej prvým prejavom, ktorý som na Dedovi pozoroval, bolo chvenie sa ukazováka a prostredníka na pravej ruke. Postupom rokov sa to akosi zosiľovalo, jemný pohyb celého zápästia, najmä v kľudovej polohy ruky. Keď potom ruku natiahol, aby s ňou niečo urobil, chvenie akoby ustúpilo rozhodnutiu tela na chvíľu. V tom čase neexistoval účinný liek na toto ochorenie.

Lipták bácsi bol náš sused, takmer po polovičnej dĺžke našej záhrady. Bol to včelár, ktorý mal vo svojej záhrade malý domček a veľký počet úľov s usilovnými včeličkami. Lipták bácsi si svoje úle vyrábal sám, mal tam pod takou šopou jednu brúsku, ktorú si upravil na kotúčovú pílu, a s touto pílou rezal smrekové dosky na tenké slížiky, z ktorých skladal pre svoje včielky rámiky na plásty, ale aj celé úle. V ústach mal neustále viržinko, z ktorej išiel veľmi príjemný dym. Neskôr mi to vysvetľoval, že to sú cigary z Portorika, alebo z Kuby. Tie kubánske sú vraj drahšie, ale tie z Portorika pre včielky účel splnia tiež. Dym na jednej strany včely odháňa, a na druhej strane upokojuje, no neviem, dávam ako som počul.
Jeden deň sa Lipták bácsi objavil u nás s dvoma fľaštičkami medu a s tajomným úsmevom, sadli si s mojím Otcom, Babičkou a Dedom za domom pod orech. Zapálil si cigaru a začal vysvetľovať. Priniesol med, v ktorom je zamiešaná presná dávka včelej materskej kašičky. Materská kašička je to, čím včely kŕmia budúcu včeliu kráľovnú. A on keď vidí, ako Dedovi je stále ťažšie, chce mu ponúknuť nech skúsi mesiac dva, denne po jednej kávovej lyžičke, (nesmie byť kovová ! ) užívať tento med. Podľa výskumov vo Švajčiarsku je to jedna z nádejných ciest proti zabrzdeniu Parkinsonovej choroby.

Babička nakoniec rozhodla, že teda dobre, poďakovali sa, rozlúčili sa a cigara aj s Lipták bácsim odkráčala k včeličkám.

Už po prvom mesiaci bolo jasné, že včielky niečo vedia. Dedovi postupne chvenie zápästia ustúpilo, dokonca aj prsty boli takmer v pohode. Neviem presne povedať koľko, ale minimálne 4 – 5 rokov sa Dedo postupne vrátil k manažovaniu chodu vecí v záhrade. Med s kašičkou jedol stále, Lipták bácsi chodil sem tam sa pozrieť, a všetci boli spokojní. Aj ja som s Lipták bácsim nadviazal užšie kontakty. On totiž mal vzduchovku, a ňou odháňal dotieravé vtáčiky od úľov, ktoré poľovali na včielky. Mňa vzduchovka fascinovala, a žobronil som, aby mi ju ukázal, požičal na chvíľu a tak. Najprv že nie, ale potom raz Otec si ju požičal, lebo veveričky húfne začali chodiť na naše orechy. Otec po nich strieľal, ale nie s dosť veľkým úspechom. Je pravda, že ušli, ale zase sa vrátili. Bolo evidentné, že blízko nás majú hniezdo, a tak ľahko sa ich nezbavíme.
Ja som potajomky začal so vzduchovkou trénovať. Netrvalo dlho, a priestor okolo dvoch orechov som ovládal. Prvú veveričku som zastrelil a keď spadla na zem, a videl som jej agóniu, tak som plakal. No ale neskôr už to bolo tak, že kto z koho. Veveričiek čo tam chodili bolo asi 5, už som ich poznal podľa farby. Ešte dve sa podarilo zmárniť, a potom invázie v tej veľkej miere prestali.
Išiel som vrátiť vzduchovku. A pochválil som sa, ako mi to ide, Lipták bácsi mi ukázal na jedno jablko, asi 10 m ďaleko, „ no ukáž !“ Prásk, a bolo. Potom som chodieval k nemu strieľať vtáčiky, ktoré mu plašili včely. A tam som ho naučil zase ja niečomu. Prvého zastreleného som zavesil na šnúrku pred úle. Chvíľu sme čakali, a fungovalo to, sýkorky oblietavali, ale neprišli bližšie. Potom sme uviazali ešte asi dve, a bolo vymaľované. Lipták bácsi uznal moje kvality, a odvtedy kedykoľvek mi vzduchovku požičal.

Dedo sa celkom dobre cítil. Mal taký zvyk, že v sobotu šiel do parných kúpeľov sa okúpať. Vraví mi, „na was sagst du, komst du mit ?“  „Natürlich Papa“ potešil som sa. A šli sme, bol to pre mňa zážitok. Nevedel som si predstaviť, ako to tam vyzerá. Parné kúpele boli blízko pri stanici, vystúpili sme z električky č. 2, Dedo kúpil lístok, na mňa taký tučko mávol rukou, ako že môžem ísť dnu aj bez lístka. V šatni sme sa vyzliekli, Dedo mi ukazuje „alles ausziehen“, dobre teda. Dali nám také malé zásterky, zavesili sme si ich na brucho, zadok zostal na obdiv, ale ako som sa obzeral, tak tam boli samí muži. Vo vnútri to vyzeralo pekne, bol tam taký bazén s teplou vodou, okolo boli také malé kabíny, kde bola tá horúca para. Na oboch stranách zase sprchy. A bolo tam aj pár takých mramorových masážnych stolov, na ktorých takí masívni chlapi drvili zase takých, čo si drvenie zaplatili.
Dedo zmizol v niektorej kabínke a ja som sa povaľoval v tom bazéne a zízal okolo. Bol to zážitok. Keď Dedo konečne vyliezol, trochu sa ponoril v tom bazéne, a šiel kamsi dozadu, kde bol holič, a ten ho pekne oholil, pristrihol vlasy aj fúzy.
Po asi takej hodine a pol Dedo zavelil, „na ja, wir gehen jetzt“ , a vykráčali sme z kúpeľov ako Maharadžovia. Aspoň ja som sa tak cítil. Ešte mi kúpil jednu zmrzlinu, a šli sme domov.
Môj parťák Dedo.

Postupne však „Parkinsoni“ začali mať navrch. Včielky už nestačili, nech sa akokoľvek usilovali s Materskou kašičkou.. Dedo čoraz viacej posedával v obývačke vo fotelke pri okne. Spočiatku reagoval na ľudí v miestnosti, menej rozprával, ale pohybmi komunikoval. Babička pridala na obrátkach a veľmi sa snažila výjsť mu v ústrety vo všetkých veciach jeho pohodlia. Dedo veľmi statočne znášal úbytok svojich pohybových schopností. Ráno už po oblečení ho Babička, alebo aj moja Mama kŕmila „koníkmi“ chleba. Pil pomocou slamky. Sedel bez slova a pozeral cez okno na stromy za oknom

Raz, alebo dvakrát v týždni sa kúpal, nie žeby chcel, ale (Babička) musel. Ja som bol súčasťou procedúry. Takmer vždy to bolo do obedu, a ja som mal striedavé vyučovanie,
( do obedu / po obede), tak sme to nejako zvládali. Najprv som sa ho snažil podopierať, ale Dedo len krútil hlavou, že to nejde, nevládal hýbať s nohami. Tak som skúsil neoverený spôsob, vzal som Deda do náručia, a šli sme spolu do kúpeľne. Nebolo to pre 13 ročného chlapca jednoduché, ale Dedo bol predsa môj parťák, v dobrom aj zlom. Vložil som ho do vane. V kúpeľni ho Babička okúpala, potom som prišiel znovu, a zavinutého do veľkej plachty som ho z vane vybral a v náručí odniesol do jeho izby. Mohol vážiť tak 40 – 45 kíl. Môj parťák Dedo.

Raz do týždňa prichádzal Pfister bácsi, priniesol si starú maďarskú britvu, kožu na obťahovanie ostria, mydlo, štetku a holil môjho Deda. Neviem ako to robil, ale po oholení bol Dedo hladký, ako bábätko – teda na tvári a brade. Aj tento servis fungoval až do konca.

Konečná fáza bola už veľmi zlá. Dedo mal už preležaniny, ktoré každý deň dostali ošetrenie, aké vtedy bolo dostupné. Môj parťák Dedo chradol už zo dňa na deň. Nerozprával vôbec, hoci všetkých ešte poznával, dával to najavo kývnutím hlavy, či pohybom očí…

Na večnosť odišiel niekedy v roku 1968. Ja som vtedy zaliezol do senníka a tam som ho s plačom vyprevádzal.

Môj parťák Dedo !

 

Babička, Otec, moja Mama

Neviem presne kedy a ako to začalo, ale bolo to obdobie, ktoré by som označil ako čas studenej vojny. Viedli ho hlavne Babička a moji rodičia, každý z nich mal v nej svoju úlohu a cieľ, ktorý sledoval. Dedo sa vzhľadom na svoj zdravotný stav studenej vojny nezúčastňoval, ale videl som na jeho tvári aj slzy, ako jej dôsledok. Skúsim trochu zo širšia.
V 50 tych rokov pri Košiciach komunisti začali stavať HUKO ( hutný kombinát ). Bez projektov, a bez skúseností, práce sa plánovali na 14 dní dopredu a riadili ich stranícke výbory vyvolených v mastných baretkách, ale so správnym triednym pozadím. Samozrejme tento „zázrak“ skončil fiaskom. Definitívne v roku 1953. Zastaveniu stavby predchádzalo politické stínanie hláv, vtedajší „náš človek“ Antonín Zápotocký sa vyšmykol, ale boli popravení Rudolf Slánský, Ludvík Frejka a Josef Franek. Akože nielen za HUKO, ale ich vlastní súdruhovia im v rámci deklarácie sily strany spočítali všeličo iné čo smrdelo.
V roku 1959 vláda uskutočnila druhý rozbeh, založila národný podnik
Východoslovenské železiarne. Ich výstavba bola jednou z gigantických stavieb na Slovensku, prvé vysoké pece boli postavené v roku 1965, a prvé finálne produkty začali vychádzať z VSŽ v roku 1972.

S nami a so studenou vojnou to súviselo tak, že VSŽ pritiahlo najmä z východného Slovenska do Košíc a okolia viacej ako 100 tisíc ľudí. Vláda stavala nové domy, vtedy sa postavilo sídlisko Terasa. Ale zároveň stúpal tlak aj na stavebné pozemky. A tak vláda rozhodla, že v Košiciach a širšom okolí budú všetky vhodné pozemky rozdelené na menšie, vhodné pre individuálnu výstavbu rodinných domov. Naša záhrada mala dokopy 1 hektár rozlohy, a tak prišli geodeti a rozmerali pozemok na 5 menších, z ktorých jeden aj s domom zostal nám, ostatné sme museli predať za štátom stanovenú cenu 37,5 ČSk v čase do tuším 2 rokov. V opačnom prípade ich štátna správa vykúpila za polovicu.
Pri presídlení z Maďarska v 1947 Otec mal v Maďarsku zo svojho dedičstva okolo 10 hektárov ornej pôdy. Babička mala menší dom v Budapešti. Osídľovací úrad spočítal tieto hodnoty dokopy a tak sme sa dostali k nášmu domu + záhrade v Košiciach ako kompenzáciu.

Problém nastal vtedy, keď bola nariadená parcelácia pozemkov a príkaz k ich predaju. Hlavná otázka studenej vojny znela: kto má aký podiel z koláča dostať? Babička trvala na tom, že celá záhrada aj s domom má menšiu hodnotu akú mal jej dom v Maďarsku. Otec zase trval na tom, že on predsa tiež vložil do projektu 10 hektárov pôdy. Hlavná niť debaty sa niesla potom v argumentácii, že čo je spravodlivé, a čo je logické.
Pred mojimi očami sa skoro denne tento problém riešil, a aj zvýšenými hlasmi. Atmosféra bola dusivá. Najmä vtedy, keď už nás so sestrou vyhnali spať, ešte dlho do noci zneli hlasité argumenty.

Bol som zmätený, nerozumel som o čo ide, lebo všetci si mysleli, že to nie je téma, ktorú by sme my deti mali poznať.
Moja Mama sa nedokázala vyhraniť, nevedela na čiu stranu sa má postaviť. Otec bol z toho dosť zranený, aj jej to vytýkal. Veľa plakávala, a mala smutné oči.
Teraz viem, že vtedy sa vo mne niečo zlomilo, dospeláci zlyhali, nevedeli sa dohodnúť. Napriek tomu, že aj Babička bola nábožná žena aj môj Otec bol veriaci človek, v tomto spore to akosi nebolo viditeľné.

Nakoniec to dopadlo tak, že Babičke pripadli 3 menšie pozemky, Otcovi 2 menšie pozemky a moja Mama zdedila dom aj s tým pozemkom okolo neho ktorý zostal. Babička jej pritom oznámila, že tie 3 pozemky pripadnú ako dedičstvo jej súrodencom. Nepekné na tejto deľbe bolo to, že Babička ju akceptovala v duchu so zaťatými zubami a päsťami, mojej Mame jasne dávala najavo, že ona dostala najviac, a to nie je spravodlivé. Moja Mama nevýslovne trpela, najmä tým, že nedošlo medzi Otcom a Babičkou k podaniu si rúk, ale iba k vynútenej dohode o zložení zbraní. V tom čase už celú záhradu aj predaj ovocia či kvetov organizovala moja Mama, a ja som si všimol, že v piatok večer nejedla. Ja som sa jej spýtal rovno, že prečo, tak mi vysvetlila, že sa pôsti pre to, aby Pán Boh ten spor medzi Babičkou a Otcom urovnal a odpustil. Okrem toho šetrila peniaze a dávala Babičke koľko len mohla, a tá to zase posúvala svojim deťom, keď prichádzali na návštevu.
Dlho v mojej duši znelo zneistenie zo života vzťahov dospelých, aj mojich najbližších.

Po viacerých rokoch, keď už som mnoho vecí vedel posúdiť aj z inej než detskej úrovne som si povedal, že ak raz budem mať svoju vlastnú rodinu, nechcem bývať a žiť spolu so svojimi rodičmi. V zmysle biblickej múdrosti:
Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom.  Gen 2,24

Po rozdelení veľkej záhrady sa život zmenil. Tak ako sa neskôr po 17 novembri sa zmenil celý svet, tak vtedy zmenil aj ten môj (náš) vtedy. Dostali sme nových susedov, novú adresu, nemali sme bránu na Čermeľskú triedu, okolo nastal stavebný ruch.
Otec za peniaze ktoré utŕžil za predaj dvoch pozemkov sa nás spýtal, čo by sme si priali mať, aby sme mali spomienku na veľkú záhradu. Kveta si vybrala cestu do Holandska, strávila tam tuším jedny prázdniny. Ja som Otcovi povedal, že by som chcel motorku Pioniera. Ale to už je časovanie do príbehov v stredoškolskom období môjho života.

Tento obsah bol zaradený v 1954 – 1963 základná škola. Zálohujte si trvalý odkaz.

2 reakcie na 1954 – 1963 základná škola

  1. erik povedal:

    je to super, uz sa tesime na dalsie kapitoly!

  2. adam povedal:

    17 november v poslednom odseku, nie 11, ci?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.