1964 – 1967 stredná škola

1964 – 1967             stredná škola

Magdaléna Petáchová, Bábuška Stepanová, profesor Bunganič, Imro M., Jozef Hanúsek, Štefan T.,  Sláva F., František Ciesar, + ďalší

Roky na strednej škole boli vzrušujúce. Rodinná rada sa zorientovala správne, že mám skôr technické obdarovanie, ako vedecký drive na štúdium. A tak som v deviatej triede podal prihlášku na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú.
Doma som rozobral už oveľa skôr všetky pokazené elektrické vypínače, rozpáral som káble, a nie raz ma potriaslo 220 V, ale vždy to bolo so šťastím. Ovládal som všetky poistky, na ktorej čo je pripojené. Ešte neboli ističe, iba tie poistky s drôtikom v kremičitom piesku…

Magdaléna Petáchová

Stala sa mojou triednou profesorkou, ale to malo svoj príbeh.

Prijímacie pohovory prebehli tak, že sme prišli do budovy, kde bol strašný chaos, vyvolávali sa mená, a pomaly zoraďovali budúcich adeptov do skupín. Samotný prijímací test mal pár otázok z fyziky a z matematiky, a potom bolo potrebné napísať, prečo sa chcem stať študentom priemyslovky, a prečo práve tejto.

Môj Otec považoval za vhodné a osožné obrátiť sa vopred aj osobne na pani profesorku Petáchovú, ktorá tam učila, a práve mala začať ako triedna profesorka s nejakými prvákmi. Profesorka Petáchová bola pre Otca Magduška, lebo to bola manželka jeho bývalého kolegu Dr. Emila Petácha z múzea, a okrem toho sa naše rodiny aj sporadicky navštevovali.
Magduška prisľúbila dozrieť na udalosti… ešte nevediac, čo činí.

Otec mal dobrú intuíciu. Hneď po prvej časti – tej písomnej – nás vypustili do vestibulu a na dvor. Vzájomne sme sa obkukávali, a my domáci – rozumej: košickí šraci – sme zhodnotili, že dobrá tri štvrtina prítomných sú „pozberanci“ z východného a stredného Slovenska. Teda kategória pre nás mešťanov hodná menšej pozornosti. A vtedy sa to stalo: jeden z týchto chalanov mal v ruke malinovku, a tak s ňou narábal, že ma s ňou oblial. Partia Košičanov sa pozerala a hodnotila situáciu, že ako sa zachovám ja ako evidentne poškodený.

Dlho čakať nemuseli, lebo po naznačenom kopanci ten malinovkár sa zohol, aby si kryl brucho, ale úder prišiel pekne zľahka zhora, a presne na nos. Malinovka sa rozbila, a krv z nosa tiekla, nie veľmi, ale zato dosť na to, že nastal pohyb, pribehli dvaja starší študenti, ktorí tam robili dozor či usporiadateľov a eskortovali nás do zborovne.
Viete si predstaviť, čo nasledovalo, vyšetrovanie, kto, čo, prečo? Žiaľ, nikto nakoniec nevedel (nechcel) svedčiť ani pre ani proti. Vtedy sa zrazu objavila profesorka Petáchová. S jej typickým pokojom si vypočula všetko ešte raz, potom mňa chytila za rameno a povedala: no hybaj !  Ešte svojim kolegom stihla povedať, že to vybaví.
Šli sme do jej kabinetu, ja som si už začal vykresľovať chmúrne obrazy, že z Priemyslovky nebude nič, pôjdem kdesi za učňa, mojej Mamy smutné oči, Otcove trestajúce nástroje a podobne. Veľmi kľudne mi vysvetlila, že aj keď prijímačky spravím, teraz nebudem môcť ísť do triedy s odborom slaboprúd, lebo ona tam učiť nebude, a moje prijatie bude podmienené tým, že sa za mňa zaručí a vezme ma do svojej triedy, kde je odbor silnoprúd a energetika.
„Že či môže byť ?“
So slzami vďačnosti som jej pritakal.
Doma sa nakoniec nič veľkého nekonalo, lebo ona už zavolala a informovala o dianí v škole. Boli len mojej Mamy smutné oči a Otcove zlostné pohľady typu: „no zase“.

Potom o pár týždňov neskôr prišiel papier, že ma teda prijali do I. EN ( odbor energetické stroje a zariadenia) za riadneho študenta priemyslovky. K pani profesorke Petáchovej sa ešte viackrát vrátime.

Otec

Keď sa skončila základná škola a začali sa prázdniny, začal sa blížiť môj sen stať sa majiteľom malej motorky Jawa Pionier 555.

Otec povedal, že kým nebudem mať vodičský preukaz, tak dovtedy sa o tom nebude ani rozprávať. Tak som začal študovať vyhlášku o doprave a dopravných predpisoch. Zistil som, že kde je autoškola, ktorá robí kurzy aj na tieto malé motorky. Našťastie, platba za ten celý vodičský preukaz nebola horibilná suma, stálo to okolo 120 Kčs. Niekedy v auguste boli skúšky. Písomné som na prvýkrát nespravil, chýbali mi nejaké dva body, ale dalo sa to opakovať. Najmä so všelijakými schválne zložito formulovanými otázkami som mal problémy. Skúšky z jázd sme mali na takom zaprášenom dvore u hasičov, kdesi na konci mesta. Ten náš skúšateľ postavil takú zložitú trať s rôznymi prekážkami a podstatné bolo prejsť celú trasu čo najrýchlejšie, ale bez zloženia nôh na zem.

Každý mal jednu skúšku na neostro a potom hajde. Toto som zvládol dobre, bez akejkoľvek chybičky.
Po jazde nasledovala technická časť, ako sa nastavia brzdy, ako sa vymení sviečka, žiarovky a pod.. Toto bola pre mňa už najľahšia časť.
O týždeň som si zopakoval teóriu a po jej zvládnutí už som len čakal, kedy mi policajti vystavia vytúžený vodičský preukaz.
Otec sa priebežne nechal informovať, aký je progres, zjavne sa vyžíval v mojom nabudení sa a snahe. Najhoršie bolo vyčkať na policajtov. Na Dopravnom inšpektoráte bola nástenka, kde vypisovali mená tých, čo si už môžu prísť pre hotové preukazy. Bol som tam aspoň 20 x,  nevedel, som, že majú zo zákona termín 30 dní… Ale zrazu, ajhľa, bolo tam aj moje meno. Zaklopal som, vošiel dnu, a taký spotený chlapík mi vraví: „meno“, ja že Ivan Markuš, on zase „občiansky preukaz“, no skoro ma zrádnik chytil, ten som si nezobral zo sebou. Takže ma vyhodil a povedal, že najbližšie až v stredu sú úradné hodiny, a to bolo v piatok…
No ale dočkal som sa, problém bol zase v tom, že Otec bol práve na nejakej služobnej ceste. Čas sa vliekol nekonečne pomaly.
Napokon sme s Otcom slávnostne odkráčali do Mototechny na Štúrovej ulici. Po vyskúšaní všetkých vecí na motorke Otec vyplatil tuším 5 990 Kčs a ja som sa stal motoristom. Otec mi ešte vravel, že mám dávať pozor na motorku, lebo to je dedičstvo, a to sa musí opatrovať. Tak začali moje prvé kroky k motorom.
Keď som prišiel domov, moja Mama sa smiala a povedala: “na Kamikó, de aztán vigyázz magadra“. Mama vždy myslela skôr na mňa, ako na nejakú škodu, ktorá sa mohla stať.

Vravím, že svet sa zmenil. Bol som ochotný aj 5 x za deň skočiť do obchodu, ak niečo chýbalo, cítil som sa slobodný ako vták, ktorého vypustili z klietky.

Imro M.

Môj spolužiak a môj ozajstný kamarát a priateľ. Imro bol odo mňa starší, lebo on už mal za sebou učňovku v odbore elektromechanik. Stal sa pre mňa prakticky idolom. Pochádzal z 12 detí z dedinky Ťahanovce. Bol úžasne nadaným futbalistom, ovládal veľa technických „zázrakov“ s futbalovou loptou. Hrával za Baník Ťahanovce takú pomerne surovú súťaž, tuším III. triedu, kde mali dediny z okolia Košíc ako Valaliky, Ličartovce, Čaňu, a podobne. S nami na telocviku hrával tak na pol plynu, aj tak bol jeden z najlepších.
Naše zbližovanie začalo vlastne tým, že sme mali spoločnú cestu domov zo školy, Priemyslovka bola na Komenského ulici pri niekdajšom vojenskom kúpalisku, takže minimálne po štadión Lokomotívy sme zo školy šli spolu. Objavili sme veľa spoločných záujmov, napríklad šach. Ja som doma veľa hrával s Otcom, ale nikdy mi nedal vyhrať, stále bol o pár krokov predo mnou. Raz sme sa o šachu rozprávali, a ja som na to priniesol so sebou do školy taký malý magnetický šach. Po ceste domov sme sa zastavili v jednej krčme, kde bolo sedenie vonku a začali sme hrať. Imro bol o trochu lepší, ale nie zase ako vo futbale. Šach sa nám stal na určitý čas vášňou, začali sme ho hrávať aj v škole cez prestávky, alebo keď bola voľná hodina. Postupne sa vytvoril v triede šachový krúžok, Karol Tauchin, Dušan Hudák, Mišo Rovňák, Ľubo Oravský, no a sem tam nejakí „amatéri“. Nezabudnuteľné chvíle.

Popri šachu som sa naučil piť pivo, akosi to patrilo k tomu, že sme si sadli a pri jednom pive presedeli aj 4 -5 partií. Sem – tam aj nejakú cigaretku v tajnosti. Všetko sme s Imrom spolu predebatovali o živote, aj o budúcnosti. Napríklad sme sa zjednotili v tom, že nepôjdeme na vysokú školu, veď načo ?
Imro vedel o živote viacej ako ja, mal starších súrodencov, ktorí už mali aj svoje rodiny. Pre mňa, ktorý som nemal brata, vlastne bez toho, aby sme si to uvedomovali, suploval môjho staršieho brata.

niekoľko chalanov z priemyslovky z III. EN na exkurzii v Prahe,                                                                      Imro je napravo

Apuš

Vlastným menom Ľudovít Sacher, ďalší môj blízky človek v triede. A zhodou okolností tiež bol vyučený, teda starší o tri roky. Sedeli sme v jednej lavici prvé dva ročníky a zlostili sme ostatných tým, že sme sa rozprávali po maďarsky. Bolo tam síce pár ďalších, čo vedeli tiež, ale väčšina bola zo slovenských dedín, a pre nich sme iba „mondokovali“ a to ich niekedy patrične jedovalo.
Apuš sa vyučil za elektromechanika v Dopravnom podniku Košice. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že mal tiež motorku Pioniera, a mal dokonca suseda kamaráta, ktorý to s tými motorkami vedel, bol automechanik. Takže každodenná téma bola motorka a všelijaké veci okolo toho. Každý chalan s Pionierom sa snažil vylepšiť svojho miláčika. Apuš ma zavolal raz ku nim, býval neďaleko stanice, a potom sme zašli k jeho kamošovi. Spadla mi sánka, keď som uvidel, čo sa dá zo štandardnej Jawy 555 urobiť. No a mal som zrazu pred sebou program na minimálne rok. Prvá vec bola výmena riadidiel za širšie, aby sa získal taký „športovejší look“, potom výmena klasickej plynovej rúčky za tzv. „rýchlopal“. Prišiel na rad aj samotný motor. Karburátor sme pretryskovali a výkon motora mierne stúpol. Potom mi raz Apušov kamarát ukázal na svojej motorke, keď mal práve dole valec, že ako vyzerá vnútro valca, a čo sa s tým dá urobiť. Keď sa nasávacie kanály v stene valca vyleštia, zase stúpne výkon. Hurá, hral som sa s tým aspoň dva týždne, a bingo! Ďalej: nasávací otvor vo valci sa dá opatrným pilovaním rozšíriť, a tým sa trocha zmení režim spaľovania aj vyfukovania. K tomu bolo potrebné prestaviť aj predzápal, teda okamih, kedy sviečka zapáli zmes benzínu a vzduchu vo valci. Apuš a jeho kamarát ma previedli technickými úskaliami týchto úprav. Nakoniec som do tlmiča výfuku navŕtal ešte tri diery, čím môj malý tátoš získal dunivý zvuk. Do benzínu sme pridávali za štamperlík ricínového oleja, a tým výfukové plyny voňali ako pri terénnych pretekárskych strojoch. Skrátka paráda.

Aj Apuš tým, že bol starší, a mal za sebou už učňovku, a tuším aj rok pracoval, mal k mnohým veciam z praktického života racionálnejší prístup ako ja – nevyzretý teenager. Veľa som sa naučil aj od neho, najmä v tom, ako vedel diplomaticky jednať aj vo vypätých situáciách, kedy ja som už zatínal päste… Ale aj pri tých prácach okolo motorky, keď treba pracovať pomaly, rozvážne a trpezlivo, stojí to za to.

Profesorka Petáchová

Ako som povedal, naša triedna učiteľka nás učila slovenčinu a občiansku výchovu.
Každý týždeň bola triednická hodina. V našej triede sme boli traja, ktorí sme skončili základnú školu v triede, kde bol naším „tatkom“ spomínaný slovenčinár  Fico – František Fetterik.
Profesorka Petáchová veľmi rýchle odhalila kvalitatívny rozdiel nás troch – nadupaných slovenčinárov, takže na slovenčine sme mali relatívny fajront. Na triednickej hodine to bolo skôr ako o rodine, kto má aký problém, čo sa v triede udialo, drobné súdy , napomenutia a podobne. Triedne hodiny sme milovali všetci. Bola ako mama – najmä pre tých nekošičanov, ktorí bývali na internáte, alebo niekde na priváte -, ktorá sa pýtala na všetko s ozajstným nehraným záujmom. Napriek tomu sme jej občas vyviedli všelijaké neplechy.

Bábuška Stepanová

Bola naša ruštinárka. Ona rozgovorivala s nami toľko na ruskom jazyke ! Pochádzala z Ruska, odniekadiaľ z Donskej oblasti. Ak niekto nenávidel na základnej škole ruštinu, tak to som bol ja. Ale naša Bábuška to zmenila v priebehu pár mesiacov. Hodiny ruštiny boli napínavé príbehy, rozprávané s takou energiou, láskou a chuťou, že sa nedalo tomu odolať. Zaujímavé bolo, že aj gramatiku a pravopis do nás dokázala akosi vtesnať bez veľkých domácich úloh a písomiek. Mala už vyše 60 rokov, ale energie mala na ďalšie dva životy. Všade mala oči, všetko videla, dobré aj zlé, a okamžite to komentovala, korigovala nás ako svoje ovečky pastier hore-dole grúňom. Pamätám si, keď nám vysvetľovala slovo po slove a ich kontext  z Puškinovej básni:

Я памятник себе воздвиг нерукотворный,
К нему не зарастет народная тропа,
Вознесся выше он главою непокорной
Александрийского столпа.

Нет, весь я не умру — душа в заветной лире
Мой прах переживет и тленья убежит —
И славен буду я, доколь в подлунном мире
Жив будет хоть один пиит.

Слух обо мне пройдет по всей Руси великой,
И назовет меня всяк сущий в ней язык,
И гордый внук славян, и финн, и ныне дикой
Тунгус, и друг степей калмык.

…..

Nebolo to povinné, ale ja som sa ju naučil naspamäť…

Raz sme s Imrom boli u našej triednej opraviť jej práčku. Imro bol v tom vyučený a ja som bol ten, ktorý pri tom nemohol chýbať. Našli sme chybné tesnenie, Imro zašiel do dielne, kde sa vyučil, a vrátil sa s novým, práčka fungovala. Bábuška a naša triedna boli spolu v jednom kabinete, tak sa to dozvedela. Na najbližšej hodine Bábuška poznamenala:
„Mosej i Markuš posle godiny choču s vami pogovoriť“
nevedeli sme si predstaviť, či sme niečo zlého spravili, či čo, ale nakoniec vysvitlo, že:
„molodci, u menja doma dva problemi, bytovoj cholodilnik nerabotajet, a tože promyvnаja mаšinа kaput, požalujsta pridite eto posmotriť, u menja net nikovo za eto delo…“
S Imrom sme dohodli termín a vyrazili k Bábuške. Trvalo to dlhšie, odchádzali sme od nej až večer okolo siedmej, spokojní a hrdí na svoj výkon a dobre najedení z večere, ktorú sme nemohli odmietnuť. Chcela nám aj zaplatiť, ale Imro rezolútne odmietol. Nuž tak.

Pišta T. & Jozef Hanúsek

Na priemyslovke bolo vcelku fajn. Chodil tam aj môj o dva roky starší kamarát z Čermeľa Pišta. Raz mi vraví:
„Ivan, ty si vravel, že si hral na husliach, tak ty poznáš noty, či ?“
„No ano, poznám, však som sa 7 rokov vytrápil s husľami“

„A nechceš skúsiť hrať v dychovke na našej škole ?“
„??? Na husliach ?“
„Nie , na hocičom do čoho sa fúka, ja napríklad hrám na čineloch“  hahahahaha !!!

Tak som sa tam šiel s ním pozrieť, keď mali nácvik. Priemyslovácka dychovka mala cca 35 ľudí, podľa môjho posúdenia neznelo to čo cvičili tak zle, samé polky, alebo pochody. Ale vtedy ma už zbadal dirigent, všetci ho volali starý Hanúsek. Bol to starší ale veľmi živý český muzikant od koreňa. A tak ma zavolal k sebe a vyspovedal, že čo viem, a tak. Po chvíľke uvažovania mi podal plechovú trúbku ktorú volajú B Tenor. Vraj si na nej mám doma vyskúšať stupnice.
Prišiel som domov so zmiešanými pocitmi, keď Otec a moja Mama uvideli ten pomerne veľký nástroj, a keď som ešte do neho fúkol, bolo jasné, že toto nebude ono. Po týždni som ho teda vrátil, že toto nie je dobré riešenie. Starý Hanúsek sa nenahneval, iba sa zasmial, a zavelil „nu teda pojeď se mnou dozadu“
Vzadu mal sklad nástrojov, siahol do skrine a vybral maličký kufrík, rozbalil ho a poskladal čierny klarinet. Olizol plátok, a spustil také trilky, že mi vyliezli oči z jamôk a na tvári som mal úžas. „tak Ivane, tohle bude pro tebe lepší, je to síce težší nástroj na zvládnutí, ale já ti pomohu…“

Stal som sa klarinetistom, a v zaradení som hrával buď prvý hlas, alebo druhý hlas, podľa skladby, alebo podľa toho, či niekto chýbal.
No nebolo to také jednoduché, najprv som chodieval 2x týždenne na plus hodiny k starému Hanúskovi a hrali sme spolu, stupnice, rôzne technické cviky, krátke etudy. Ani nie po mesiaci mi dal cvičiť prvé jednoduché skladby. Páčilo sa mi to veľmi. Každý týždeň sme mali spoločné cvičenie, podľa jednotlivých hlasov, a potom spolu. Pred koncertami sme tuho brúsili detaily, za súbežného kriku, soptenia a pochvalných pokrikov starého dirigenta Hanúska.

Dychovka na priemyslovke mala okrem kultúrneho významu aj politický rozmer. V Košiciach boli v tom čase iba tri telesá, schopné na verejnosti niečo zahrať: Poštári, vojaci a Elektrotechnická priemyslovka. Akcií bolo hodne, kladenie vencov, vyznamenanie pracovníkov veľkých podnikov, pochody na prvého mája, alebo na oslavu VOSR, ale najväčšie joby boli pohreby všelijakých politických potentátov.
Okrem toho to malo aj prestížnu stránku na samotnej škole, riaditeľ školy si veľmi potrpel na honor, ktorý naše služby reprezentovali v Košiciach vo vtedajšom socíkovskom systéme. Povinnou jazdou bolo každoročné kladenie vencov na Dargove, a raz si pamätám aj Duklu. Celodenná akcia, mali sme uniformy, autobus, chlebíčky, a potajomky aj pivo. Starý Hanúsek nebol na nás škrob.

Dychovkárom sa prepieklo všeličo, čo obyčajným študentom neprešlo, napríklad nejaké zakázané „večerné pivné turnaje“ pre dychovkárov skončili takým nejasným „No no no!“, kým bežní prichytenci vyfasovali minimálne upratovanie okolia školy.
Politický repertoár sme zvládli rýchlo, oveľa lepšie však boli valčíky, polky, čardáše a všelijaké ľudovky. Tie sme hrávali v parku, len tak pre radosť a počúvanie. Vtedy som si uvedomil silu hudby, keď som videl, ako starý ujko zvŕtal svoju babku zo širokým úsmevom, ľudia tlieskali, a poniektorým tiekli aj slzy dojatia.
Hanúsek a dychovka mi dala nový rozmer v hudbe. Na klarinete som sa naučil hrať aj svoje vlastné kúsky, najprv ľudovky, cigánske melódie, neskôr aj židovské chasidské motívy typu klezmer. Ale o tom bude reč ešte neskôr.

Vďaka Pišta, vďaka pán dirigent Hanúsek, že ste ma posunuli ďalej…

Fero K.

Vraciam sa k môjmu kamarátovi Ferovi, ktorý býval blízko nás. On sa dostal do nejakej špeciálnej školy na Pošte, takže sme sa vídavali zriedka. Ale zato jednu príhodu popíšem, stojí za to.
Napriek tomu, že som mal odbor energetika a silnoprúd, ja som neustále doma skúšal skladať veci slaboprúdového charakteru. Začal som s jednoduchou kryštálkou, so slúchadlami. Naučil som sa letovať, letovačku mi podaroval učiteľ na dielenských prácach, lebo bola pokazená ( ja som si ju doma opravil ), a začal som postupovať k zložitejším veciam. Vtedy sa už začali vyrábať tranzistory, odpory a kondenzátory sa dali kúpiť v obchode s rádioamatérskymi potrebami. V škole som raz našiel v šatni zabudnutú knižku písanú v češtine: Postavte si vlastní přijímač. Prišlo obdobie, keď všetko šlo bokom, škola, učenie, bol len jediný cieľ – vlastnoručne postavený prijímač na krátke vlny. Keďže toto nie je celkom v súvislosti s Ferovým príbehom, skrátim to. Prijímač som postavil, a fungoval.

Potom ma napadlo zostrojiť si vysielačku. Dlho som ňúral, kde sa dostať k jednoduchému návodu, až som taký našiel. Bol staršieho dáta a miesto tranzistorov používal riadne sklenené elektrónky, ako kedysi svetielkovali v rádiách. Výhodou bolo, že v jednom to bol aj vysielač spojený s prijímačom. Technicky to bolo oveľa zložitejšie, ale po zhruba polročnom snažení sa zdalo, že to funguje.

Chýbala ešte proti stanica, ale tú už som potom zvládol rýchlejšie. Chýbal aj  druhý radista, a tak som oslovil Fera. Jeho samotná technológia veľmi nezaujala, ale nadchla ho možnosť komunikácie.

Bývali sme od seba vzdušnou čiarou cca 1,5 km. Tak sme si obaja postavili anténu, nasmerovali ju vhodným smerom, dohodli sme postup a čas. Strašný problém bol v tom, že neboli mobily ako dnes a nedalo sa zavolať: héj teraz sprav toto, alebo skúsme tamto. Takže sme to skúšali najprv u neho asi na vzdialenosť 50 m. Po týždni už Fero strácal chuť, keď zrazu signál ožil. Hurrrá ! Vysielalo to na frekvencii krátkych vĺn, pamätám si dodnes 3,5 MHz.
Presunul som sa so svojou debničkou domov, u Fera sme nechali trvale zapojený zdroj signálu – jednoduché pípanie a s napätím som čakal čo bude. Nič sa nedialo, aspoň zo začiatku. Ale keď sa zvečerilo, zrazu signál sa objavil. Skoro som vyskočil z kože.
Problém nastal vtedy, keď o niekoľko dní začali okolo Ferových domu chodiť nejakí ľudia so slúchadlami na ušiach a s takými anténami v rukách. Zachytili naše signály a my sme okamžite zlikvidovali všetko. Fero mi vravel, že za to by mohla byť aj basa.  Nikdy som o tom nikde nehovoril, vy ste prví, čo to čítate!

František Ciesar

V tých rokoch bol kazateľom zboru Cirkvi bratskej v Prešove. K jeho osobe musím uviesť niekoľko poznámok aj z predošlých rokov, aby súvislosti boli jasnejšie.

Moja Mama aj môj Otec pochádzali z veriacich rodín. Od malička ma najmä moja Mama viedla k modlitbám, či už pred jedlom, alebo ráno a večer. Môj duchovný svet sa stotožnil s tým, že existuje Boh Stvoriteľ, ktorý veci riadi, a ktorý o nás ľuďoch vie.
S mojou Mamou som chodieval často v nedeľu do kostola, spočiatku do reformovaného, neskôr do evanjelického, lebo tam boli bohoslužby aj v maďarčine. Inak sme v nedeľu doobeda sedávali spolu celá rodina a Otec nám čítaval kázne svojho brata Jozefa – volali sme ho Jóska bácsi, ktorý bol kazateľom, pôvodne pred presídlením z Maďarska v 1947 v metodistickej cirkvi, a po príchode na Slovensko v Cirkvi bratskej, v zbore v Leviciach. Ja  som nakoniec bol u evanjelikov v Košiciach (ECAV) aj konfirmovaný. Konfirmácia je proces, pri ktorom dospievajúci sa rok učia základné články vierovyznania, učenie biblie, a na záver robia skúšky pred cirkevným zborom. V stredoškolskom veku som k otázkam viery nemal antagonistický vzťah, ale nemal som ani žiadne osobné poznanie Boha, ako svojho jediného pána.

V týchto rokoch sme začali chodiť najprv každý mesiac na prvú nedeľu do zhromaždenia Cirkvi bratskej v Prešove. Prešovský zbor mal vždy v prvú nedeľu takú väčšiu slávnosť, keď tam prišli veriaci a členovia aj z okolitých obcí, Medzany, Bardejov, Vranov, Michalovce, Košice, Hermanovce, Smižany. Bolo to celodenné stretnutie, doobedu boli bohoslužby, potom spoločný obed a poobede ďalšie bohoslužby. Tam som prvýkrát počul z úst Františka Ciesara zvesť evanjelia, ktorá vravela o Božej láske k ľuďom, o hriechu a jeho odpustení, o obeti Ježiša Krista na kríži, a o jeho víťazstve nad smrťou. Začal som vnímať aj iný rozmer duchovna, než iba formálny, akceptujúci Boha ako stvoriteľa. Akéhosi bossa nad všetkým.

Keď môj Otec mi kúpil motorku, začal som chodiť do Prešova – ak to počasie dovoľovalo aj v ostatné nedele v mesiaci. Trvalo mi to asi hodinu a vyžíval som sa v tej ceste. Našiel som si takú skratku cez Trebejov a Ličartovce, a bol to zároveň aj super výlet.

Kazateľ Ciesar vo svojich kázňach mal silný evanjelizačný dôraz na poslucháčov. Volal a vyzýval ich k tomu, aby vyznali svoje hriechy, odovzdali ich pod Ježišovým krížom a prijali Ježiša Krista za svojho osobného spasiteľa. Pre mňa to boli nové myšlienky, dotýkali sa ma, a zároveň som ich odsúval, vznikal vo mne akýsi nepokoj, že asi nie je všetko s mojím životom v poriadku. Tak sa vyvíjal môj vnútorný boj so sebou samým v tých rokoch.

K Františkovi Ciesarovi sa ešte vrátime tiež.

Slávka F.

Bola to moja prvá láska. Stretli sme sa raz, keď som bol na návšteve v Bratislave u svojej sesternici Elenky. Aj v Bratislave bol zbor Cirkvi bratskej a bola tam veľká mládežnícka skupina, veľa mladých z celého Slovenska tam študovalo a tam sa stretávali.

Preskočila iskra, odprevadil som ju domov, a začalo naše platonické chodenie spolu na diaľku. Ja v Košiciach, ona v Bratislave. Písali sme si listy, a skúšal som pochopiť chod mysle a podstatu dievčenskej duše, ale nie veľmi sa darilo. Bolo to smutno – krásne obdobie. Naše „chodenie“ sa nakoniec zmenilo na akési priateľstvo, ktoré trvá do dnes. Ja som neskôr spoznal svoju budúcu manželku a obraz Slávky v mojom srdci zostal ako krásna spomienka na tieto roky.
Aj so Slávkou sa ešte v budúcnosti stretneme.

Profesor Bunganič

Učiteľ matematiky, veľmi nepríjemný starý mrzutý pán. Pochádzal odniekadiaľ z Ukrajiny, ale komunikoval po česky. Mne osobne narobil veľa ťažkostí.
Na priemyslovke matematika je síce dôležitý predmet – čoby nástroj na výpočty v odborných predmetoch, ale ja som to posúdil, ako jeden z nie najdôležitejších vecí. Naša Bábuška na ruštine nám rozprávala o Čičikovovi ( N.Gogoľ, Mŕtve duše ) a označila ho prívlastkom „ľišnij čelovek“. Nuž mne tak pripadal predmet Matematika v matrixe môjho študijného profilu ako zbytočný predmet.
Starý pán Bunganič mal aj niektoré doslova komické prejavy. Mali sme v triede tri baby, jedna z nich nosievala celkom slušné minisukne. Tú s veľkou obľubou volal k tabuli, podal je knižku, aby napísala príklad. Len čo začala písať, ozvalo sa:
„vyššej píš, dívče vyššej píš…“ a díval sa jej na nohy. No čo už ?

Na mňa si sadol, moje nedostatky objavil pomerne rýchlo, a nemilosrdne ma známkoval, najlepší výkon som dosiahol keď mi raz, zrejme omylom dal 3. Na konci druhého ročníka som z matematiky prepadol. Totálny krach. Potom som robil na konci prázdnin reparát, starý pán Bunganič nebol prítomný, a ja som „preliezol“

Naša trieda potom po maturite mávala pravidelné stretávky. Keď som spolužiakom referoval o tom, že som na večernej priemyslovke popri zamestnaní vyučoval matematiku, tak sa šli od smiechu pocikať…  Ale to je zase iná „story“, ktorá príde neskôr.

Profesorka Petáchová & Bábuška Stepanová

Tento neuveriteľný príbeh sa stal presne tak, ako ho popíšem ďalej.
Blížili sa maturity v IV. ročníku, maturovalo sa na celom Slovensku v ten istý deň. Všade bola povinne slovenčina a ruština, odborné predmety boli potom podľa typu škôl rôzne. Povinné témy vyhlasovali v deň konania písomných skúšok z jednotlivých predmetov, aby sa študenti nemali možnosť cielene pripraviť. Prvý deň bola slovenčina, ďalší deň ruština. Pred maturitami vznikali všelijaké konšpiratívne konštrukcie, čo asi bude predmetom písomiek. Debaty typu: „určite bude téma Štúrovci , alebo Moderná slovenská literatúra, alebo rozbor diela Martina Kukučína“
na základe zaručene nezaručených zdrojov kolovali všade. A tak sme raz po vyučovaní zmorení a znudení zašli na pivo do takej študentskej kaviarne. Tam sa nám prihovoril jeden týpek, že ak mu zaplatíme pivo, prezradí nám maturitné témy. Nuž prečo nie, chlapík popíjal už druhé pivo ale potom vytiahol papierik, a my sme si odpísali 4 témy zo slovenčiny a 4 z ruštiny. Pri treťom pive prezradil aj zdroj, pracuje vraj v takej tlačiarni, kde to videl pred pár dňami. No dobre, témy neboli ani veľmi pravdepodobné, ani neboli ničím zvláštne. Zatiaľ toľko, jeden z ďalších typov…

O pár dní sme sa vybrali na písomku zo slovenčiny, vyobliekaní, nažhavení a vybudení k veľkým výkonom. Keď pani profesorka Petáchová roztrhla obálku a prečítala 4 témy, my „pivári“ sme sa pozreli po sebe s určitým zadosťučinením.
Písomku sme napísali, mne to bolo pri slovenčine takmer jedno, že ktorá téma to bola, ale ja som písal nejakú esej o etických hraniciach či čosi také. Napísal som bez problémov povinných 3,5 strán, podpísal, odovzdal a hotovo, ani to veľmi nebolelo.
Cestou domov sa mi to rozležalo v hlave, že keď slovenčina sadla, tak zrejme tak bude aj s ruštinou. Zavolal som jednému bývalému spolužiakovi Borisovi z 9. triedy zo základnej školy ktorý maturoval na inej škole v Košiciach a porozprával som mu stav vecí. Fúha, vraj super info, vďaka.

Na druhý deň sme rovnako napísali aj ruštinu – samozrejme s riadnou delostreleckou prípravou – ja konkrétne na Puškina. Bábuška Stepanová nás strážila, sem tam niekoho napomenula, ale všetko prebehlo fajn.

Na tretí deň sa začali diať veci. Riaditeľ školy zvolal do telocvične hneď po príchode na vyučovanie asi takých 20 študentov. Začal výsluch, od koho kto dostal echo o témach na maturity. Mne pani profesorka Petáchová hneď povedala, že zbytočné je zatĺkať, lebo práve môjho spolužiaka Borisa prichytili na gymnáziu, ako si vymieňal pripravené listy z písomky. Nevydržal a priznal sa, že som mu ja tie témy posunul a tak sa to začalo rozmotávať. Viacerí nezávisle na mne tiež získali zrejme za pár pív rovnaké informácie, takže vznikla reťazová reakcia v celom meste.

Týždeň sa „školská vrchnosť“ radila, čo urobiť. Padlo rozhodnutie, že tí, čo boli nejako v Košiciach do veci zapletení budú opakovať písomky. Naša škola mala veľkú sálu, kde bolo dosť miesta, tak o nejakých desať dní tam sústredili všetkých, ktorých sa im podarilo „obviniť“. Bolo tam asi 100 študentov z takmer všetkých stredných škôl. Najviacej bolo z našej školy a z gymnázií. Všetci študenti tam mali svojich slovenčinárov, sťaby „dozor“.  Atmosféra na prasknutie, každého prezerali, či nemá nejaké ťaháky. Nakoniec nejaký strapatý chlapík v pokrčenom obleku prečítal do mikrofónu témy zo slovenčiny. Ja som si vybral úvahu  „My mladí a starí 1967“. Moja triedna Petáchová stála pri nás ( mala aj z iných tried svojich adeptov), a videl som, že po prvej strane čo som napísal, sa usmiala na mňa a sotva badateľne žmurkla. Tak som v závere pritvrdil a napísal som vetu, ktorú si pamätám dodnes:
„Pre nás, mladých ktorí začíname dospelosť práve teraz je napríklad akceptovateľnou súčasťou života aj zopakovanie písomnej maturitnej skúšky, napriek tomu, že sme únik informácií nezapríčinili, iba využili medzeru v systéme dospelákov.“

Priznám sa, že dnes by som to asi takto neformuloval, ale vtedy bol rok 1967.
Záver celého príbehu bol ten, že ruština prebehla obdobne, písal som rozbor diela od Michajla Šolochova -Tichý Don. Jednak to bolo povinné čítanie a ja som niektoré pasáže si prečítal potom ešte raz. Ten Grigorij mi bol akosi sympatický pri hľadaní seba samého, pravdy, a spravodlivosti…
Naša Bábuška stála pri nás, pri mne dosť často a úplne bez zábran ukazovala prstom na slová, kde niečo nesedelo. Aj v chovaní našich profesorov sme cítili akýsi tichý vzdor proti spôsobu riešenia celej veci.

Zo slovenčiny som dostal jednotku a z ruštiny dvojku, nuž tak.
Doma veľa komentárov nebolo, zhruba toľko, že „aká hanba“ a „tak ti treba“

Záver stredoškolských rokov

Časove to sem patrí, aj keď sa to nevzťahuje k žiadnej konkrétnej osobe. Zmaturovali sme a každý sa rozbehol svojím smerom. Nekošičania z triedy väčšinou domov, a my Košičania, niektorí na vysokú školu a ostatní do zamestnania. Ako som už spomenul, ja som odmietal pokračovať v učení sa a nastúpil som do Východoslovenských železiarní na úsek Aglomerácie ako prevádzkový elektrikár. Do VSŽ nastúpilo viacej ľudí z našej triedy, ale to je, ako keby pľuvanec do mora, vtedy tam bolo okolo 21 000 zamestnancov. Len náhodou sme sa niekedy videli na ceste do práce, chodila tam taká električka – rýchlodráha.

Môj pracovný režim dostal rytmus 2 / 2 / 2 / 3 , čo značilo dva dni ranná zmena, dva dni poobedná zmena, dva dni nočná a 3 dni voľna. Tie tri dni sa potom posúvali, teda 3 / 2 / 2 / 2 ,   2 / 3 / 2 / 2 atď. Spočiatku som nikdy nevedel, aký deň je, a kedy mám byť kde, ale za mesiac som si zvykol.
Prvá výplata bola obrovský zážitok, dostal som 3 650 CSk, čo bolo o pár korún viacej ako mal vtedy môj Otec. Stal sa zo mňa zarábajúci človek. Nie však na dlho.

Niekedy v polovici augusta som dostal povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu, ktorý hovoril, že mám sa hlásiť 15. septembra na vojenskom útvare 5773 v Chotusiciach, Česká republika.

Myslel som si, že tým som skončil so školami, a s určitým pocitom hrdosti, ale aj s určitými obavami som si užíval posledné dni tohto úseku môjho života.

 

Tento obsah bol zaradený v 1964 – 1967 stredná škola. Zálohujte si trvalý odkaz.

2 reakcie na 1964 – 1967 stredná škola

  1. Eva Cigláňová povedal:

    Milý Ivan, pridávam sa k blahoželaniu /70 tke/ , ktorú pravdapodobne v tomto roku budeme mať, alebo sme už mali. Ja konkrétne už v decembri na Vianoce. Ja som tá baba, ktorú prof. Bunganič, tak často volal k tabuli, ale tie minisukne neboli až také krátke. Máš pravdu boli sme 3 baby, ale len v 1. ročníku. Heda a Eva Kucharíková ostali v 1. ročníku a v druhom k nám prišla Olga. Prečítala som si Tvoje spomienky, hlavne, ktoré sa týkajú priemyslovky a tak som si spoločne s Tebou spomenula na tie roky. Zámerne neuvediem svoje meno, či si spomenieš ?…………….. Tak sa maj a naďalej pracuj na svojom rodokmene, je to pekné čítanie a vyžaduje veľa času , ale stojí to za to. Zdravím Ťa celú Tvoju krásnu veľkú rodinu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.