1969 – 1974    vysoká škola

 

1969 – 1974    vysoká škola

Tréner  Schwarcz, Andy Hegedüs,  … a veľa ďalších…

***************

Medzitým som ja nastúpil do školy. Dozvedel som sa, že existuje možnosť prestúpiť po prvom semestri na odbor Meranie a regulácia, a prejsť tým na Elektrotechnickú fakultu. Po dvojmesačnej skúsenosti som sa rozhodol, že nikam neprestúpim, bude zo mňa – ak bude – strojný inžinier. Dôvodom bola študijná skupina, v ktorej som sa ocitol, bola to super partia, počet mierne kolísal medzi 20 a 25, ale mne to nevadilo. Väčšina nebola z Košíc, ale ani to nevadilo, vlastne nič nevadilo, tak načo „meniť vlak“ ?

Technická univerzita Košice

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

*************

Môj Otec, moja Mama

Keď som im oznámil, že existuje Juli, ktorá definitívne bude križovať trajektóriu môjho života, reakcie boli najprv rozpačité, neskôr aj pragmatické. Otec, napriek tomu, že poznal Levický zbor, mali sme tam spústu príbuzných, nevedel Juli a jej rodinu presnejšie zaradiť. U mojej Mamy som zaregistroval prirodzenú reakciu materinského srdca – „zase je tu niekto, kto mi ho chce vziať“.
Otec nelenil a pri najbližšej služobke do Bratislavy povedal, že sa zastaví v Leviciach – porozprávať sa so svojím bratom J. A. Markušom, bývalým kazateľom levického zboru Cirkvi bratskej, kde Julkina rodina patrila. Telefonickú výstrahu som poslal Julke, ale tá sa postavila veci tvárou v tvár. Oznámila mi, že presne v ten istý týždeň bude mať v Bratislave skúšku – robila si vtedy už ďalšiu strednú školu – postgraduálne štúdium na farmaceutického laboranta, takže nič nebráni, aby sa stretla s mojím Otcom v Bratislave. Stalo sa, stretli sa v Bratislave u Elenky – mojej sesternice – a po večeri sa vybrali spolu na večerný vlak do Levíc, zabratí vo veľkom rozhovore. Cesta vlakom z Bratislavy do Levíc trvá najviac dve  hodiny, ale táto trvala skoro do rána. Problém nastal vtedy, keď zabudli v Nových Zámkoch prestúpiť, Julkine zelené oči a spoločná zaujímavá téma Otca prikovali k sedadlám. Keď sa zbadali, bolo už neskoro. Dalo sa už iba ísť okľukou do Štúrova, tam počkať na takú lokálku a pomaly sa posúvať do Levíc, príchod okolo 5:30. Stalo sa, ale nie zle … Otec (ako národopisec – vyšetrovateľ) sa dozvedel všetko, čo sa za ten čas dalo dozvedieť, a moja zhovorčivá Juli dobre využila túto situáciu. Otec mi potom raz prezradil, že už keď sedeli v tej lokálke zo Štúrova, nadobudol názor, že som si nevybral vôbec zle.

Doma zreferoval mojej Mame, že kto je Juli, pochválil jej maďarčinu (100 bodov u mojej Mamy), dokonca aj jej nemčinu (učila sa nemecky na gymnáziu a chodila na + hodiny nemčiny k istej Tantike), pochválil jej tirpácky pôvod, a tak. Moja Mama nebola tak celkom presvedčená, že či je to celkom OK, ale uspokojila sa, prestala púšťať znepokojivé rakety z očí pri spomenutí Julkinho mena.

Ešte pred tým ako začala škola 1. októbra, Otec mi ponúkol, aby som sa presťahoval s učením, a vôbec so všetkým do jeho izby, pod okno, kde je dosť svetla aj na kreslenie. Z povaly som premiestnil taký stolík, čo sa presne hodil na to miesto, vyrobil som z hobľovaných dosák primeranú plochu, potiahol ich voskovaným plátnom. Veľa kníh som na začiatok nemal, ale zopár ich bolo, aj nejaké skriptá. Ešte som si kúpil aj takú stolovú lampu, aby som večer nemusel svietiť s veľkým svetlom.
Otec v tom čase pracoval v Národopisnom ústave SAV-ky, na vysunutom pracovisku v Košiciach. Mal v meste dve pekné kancelárie naproti Jakabovmu palácu, ale veľa času trávil vo Vedeckej knižnici, na cestách, ale najradšej písal doma, kde mal svojich cca 15 000 kníh. Denne mu chodilo veľa pošty aj domov, minimálne 5 listov, balíčkov (s knihami) samozrejme, a sem-tam aj niečo súkromnej pošty. Keďže som mu sedel priamo pod nosom, videl presne, čo robím, kedy sa len dívam cez okno zo zasneným pohľadom … a kedy mám nos ponorený v knižkách, či písankách.
Tieto roky Otec hlavne písal kratšie články, napríklad dlhé roky posielal príspevky do rozhlasu, tuším to bola relácia Dobré ráno, mala rubriku o strave, nuž Otec sa hlavne zameriaval na to, čo jedávali naši slovenskí predkovia. Bol veľmi dobrý rozprávač (najmä v maďarčine), ale slovenský pravopis a štylizácia mu nešla najlepšie. Moja sestra Kveta mu už dávnejšie prekladala do slovenčiny články z maďarčiny, ale keď som už sedel s ním v jednej „pisárni“, skúsil to aj so mnou. Spočiatku to dal ešte Kvete skontrolovať, ale postupne som získal dosť „kreditov“ aj na zložitejšie veci. A Kvete prischla úloha „supervisora“, ja som robil hrubú prácu. Bol to fajn rodinný podnik ! Otec za rozsiahlejšie štúdie, a najmä, ak boli termínované, vypisoval aj cenovú dohodu za preklad, cca 5 Kčs za klepanú A4. On to potom celé na stroji prepísal a posielal vydavateľovi. Ozaj, strojopis desiatimi prstami neovládal, ale dával dobrých neomylných 180 úderov za minútu (po slovensky) šiestimi prstami oboch rúk. Palce, ukazováky a prostredníky.  Ani policajti nevedia tak písať, no česť výnimkám, najmä teda mladším.

Ako išiel prvý semester, a blížili sa skúšky, tak som už sedával nad knižkami či skriptami, a rozmýšľal som, načo mi bude – strojárovi – chémia ? no ale čo už, bola tam semestrová skúška a hotovo. Večer, keď už bolo po večeri a ja som si sadol ešte ku knižkám, tak som zvyčajne zadriemal, hlava mi padala. Nevedel som sa sústrediť. Otec ma najprv budieval rôznymi zvukmi, cmukaním, písknutím, a podobne, ale jednak som iba znervóznel, jednak to nepomáhalo. Ešte tak napísať list Julke, to mi hlava neklimbala …
Otec teda hodil vážnu reč na túto tému:

„vieš, ty nie si nočný typ ako sovy, že cez deň podriemkávajú a v noci sú čulé, ty si typ škovránka, skoro ráno lieta už vysoko a trilkuje, rozpráva o tom, čo je pre neho dôležité“

„hmmm… no a čo má byť ?“

„no skús tak, že vstaneš ráno, povedzme o piatej, a kým ideš na prednášky, do ôsmej budeš makať ako škovránok“

„nóó, neviem…“

„ale aspoň skús“

Skúsil som, transformácia na škovránka nebola bezbolestná, ale podarila sa. A naozaj sa dalo veľa toho v rannom tichu s čistou hlavou zvládnuť. Keď som ráno o piatej vstal, obliekol sa, a šiel som na koniec dvora vycikať sa do kríkov, zrazu som zistil, že napríklad drozdy už minimálne hodinu „pracujú“. No počkajte, drozdy, ja vám ukážem. Po čase som pridal polhodinu, potom ďalšiu polhodinu. Super, celkom som zdrozdovatel. A šlo to. No nie tak úplne !

profesor Jalůvka

prednášal a skúšal jeden semester chémie. V našom „krúžku“ (študijná skupina) vládol názor, že to je „brnkačka“ , skúšku spravíme ako prvú, stačia na to tri dni. Hej, ale takmer všetci boli gymnazisti, niektorí mali aj dva roky chémiu. Ja ako priemyslovák, orientovaný skôr v štúdiu na vlastné záujmy, s dvojročnou pauzou na vojne a s Julkou v hlave, som si to neuvedomil. Na skúške to prebehlo takto:

„tak ako, pán kolega, prvá skúška ?“
„nuž áno, pán profesor“
„tak dobre, teda dajme niečo jednoduchšie: čo je to hasené vápno ?“
„… ??? no to sa voľakedy používalo pri miešaní malty…“
„ to áno, ale ako vzniká, napíšte mi chemickú reakciu…“
„…….“
„ no pán kolega, prídite si to zopakovať, bude to lepšie pre nás oboch, o termín sa nebojte, nebudem ho počítať a prídite hocikedy…“

Podal mi index a za 5 minút som už bol vonku, zdrvený osudom a chémiou.

odborný asistent Chavko

Predmet matematika, asi 45-ročný, večne nasmiaty, ale tak nejako do seba a do svojich čísiel zamilovaný človek. Na prednáškach písal na tabuľu rýchlejšie, ako stihol hovoriť. Už v polovičke semestra ma zalieval pot, lebo nieže som nerozumel, ale ani som nestihol sledovať, že o čom točí. Pritom to boli relatívne jednoduché veci, algebra, rovnice, sústavy rovníc, základy funkcií a podobné „základné kamene“ našej nutnej výbavy budúcich strojárov. Všetko okorenené logickými tvrdeniami a mystickými slovnými spojeniami, ako napríklad „nutná podmienka, postačujúca podmienka, nutná a postačujúca podmienka …“
čo samo o sebe mne priemyslovákovi, ktorý aj tú minimálnu matematiku v podaní
profesora Bunganiča  ignoroval v mene iných dôležitejších vecí (sic), pripadalo ako templárske sprisahanie osudu voči mne osobne.
Skrátka, po dvoch týždňoch tvrdého učenia sa som šiel na skúšku. Prvá časť bola písomka, 5 príkladov, a potom slovná časť. Kto nespravil písomku aspoň za 55 bodov z možných 100, vyletel. To som bol ja, môj prvý rozbeh stačil na cca 30 bodov. K skúšajúcemu Chavkovi som sa ani na dohľad nedostal. Na môj vysokoškolský mentálny svet si sadlo mohutné čierne kura, akýsi Zmok, ktorý trestá, gniavi a depce duše študentov SF VŠT v prvom ročníku. Normálne som mal strach ísť domov, už druhé totálne zlyhanie, prehra, ale ani som si len do lopty nekopol!!!
Samozrejme, večer volala Juli, „no ako, môj zlatý, máš tú skúšku ?“ Strašne ťažká spoveď. Šiel som spať, ale depresia doľahla až na druhý, tretí deň. Boli chalani, ktorí mali už za sebou aj tri skúšky s úsmevom na perách. Bol som úplne zmätený, nevedel som, ako ďalej, čo sa mi doteraz nestávalo.

Andy Šípoš

Bol náš tretí sused, odborný asistent na Univerzite v Košiciach na fakulte Matematiky a fyziky. V tom čase starý mládenec, ale rodina Šípošových sa dobre poznala s našimi. Už neviem, kto ho oslovil, či Otec alebo moja Mama, ale bolo mi povedané, že mám večer ísť za ním, zobrať si všetky veci z Matematiky so sebou a vyrozprávať mu všetko. No čo už, horšie byť nemôže, vybral som sa teda za Andym Šípošom. Mohol mať vtedy okolo 40 rokov, otec mu už zomrel dávnejšie, matka len nedávno.
Trpezlivo ma počúval, pil čaj, sem tam sa chápavo usmial, a očami ma povzbudzoval, aby som všetko porozprával. Tak som mu povedal aj o mojich medzerách zo strednej školy, o svojich „smelých plánoch“ so strojárinou, a tak.
Potom Andy prelistoval moje zápisky z prednášok, pozrel si skriptá od odborného asistenta Chavka, hodil to celé na kopu a začal rozprávať on.
Vysvetlil mi, ako funguje vysokoškolské štúdium, že na každej škole sú predmety, ktoré vytvárajú pomyselné „sito“, ktoré má za úlohu vytriediť „odpad“ (pochopil som, že takých, ako som ja). Že prednášky sú veľmi dôležité, lebo tam sa dá zistiť, akým smerom sa budú skúšky uberať. A nakoniec ma povzbudil, že nič nie je stratené, každý predmet má 3 skúšobné pokusy, potom je dekanský termín, a potom je rektorský termín.
Potom mi oznámil, že odborného asistenta Chavka pozná, je to dobrý matematik, ale slabý učiteľ. Skriptá, čo napísal, neobsahujú veci, ktoré sa má študent naučiť, ale matematické pohľady a konštrukcie, ktoré sa jemu – Chavkovi – pozdávajú. Treba na ne z pohľadu skúšky zabudnúť. Najdôležitejšie je sústrediť sa na príklady, príklady, a ešte raz príklady. Vytiahol odkiaľsi zo svojho knižného chaosu ošúchanú knižku: V. P. Minorskij: Zbierka úloh z vyššej matematiky.
Z tohto budeme počítať príklady. Dal si tú námahu a zistil sám rozsah toho, čo mám vedieť na skúšku, a na druhý deň sme začali.

K celkovej stratégii mi povedal, že si mám rozdeliť skúšky tak, aby cez semester som jeden relatívne jednoduchší predmet zvládol, a prihlásil sa hneď na prvý termín.  Pozrel do môjho indexu a povedal, „no napríklad aha, túto sprostosť, čo sa volá Marxistická filozófia, to sú len komunistické bláboly, to je jednoduché, medzitým sa budeš učiť počítať a počítať, dobre ?“

Andy najprv priamo na papieri vypočítal dva-tri príklady, potom mi dal tužku do ruky a bol som na rade. Postupovali sme ďalej a ďalej. Trvalo to asi  dve hodiny, potom mi vyznačil domácu úlohu, ktorú som mal na druhý deň priniesť ukázať. Asi po mesiaci sa začali ukazovať prvé výsledky, našiel som systém aj rytmus. Ráno som vstával s „drozdami“ a do odchodu do školy som počítal a počítal. Podstatné bolo nie to, koľko príkladov som spočítal, ale koľko kg papiera som zapísal príkladmi, a hlavne každý deň sa tomu venovať, lebo Andy mi povedal: „ty máš dosť rozumu, ale nemáš žiadne základy a žiadny tréning, takže musíš trénovať, hlavne trénovať“.
Skrátka Andy ma postupne naučil nielen počítať, ale ma učil aj „za človeka – študenta“  A nechcel prijať žiadnu odmenu, ani za svet.

Nakoniec som matematiku urobil, na písomke som získal skoro 80 bodov, na ústnej skúške som neschytil žiadnu „smrtiacu otázku“ a Chavko si vypýtal index a vraví: „tak za tri, môže byť ?“ A nečakal na odpoveď, zapísal to tam a bolo.
Potom neskôr ma Andy previedol aj druhým ročníkom, ešte aj v treťom sme mali takzvanú aplikovanú matematiku, dokonca aj niektoré veci z fyziky mi pomohol ovládnuť.

Ďakujem, Andy.

moja Mama

Každý bojoval svojím spôsobom za môj progres, a moja Mama tiež. Keď videla, ako ma Andy neúnavne „trénuje“, a keď videla, ako po smrti svojej mamy žije v chaose starého mládenca, obklopeného starými krabicami od keksov, špinavým riadom a podobne, tak mu začala po mne posielať raz kus koláča, raz nejaké ovocie, a tak. Ale potom raz ho pozvala v nedeľu na obed. Andy prišiel, priniesol mojej Mame kytičku kvetov, celý čas chválil obed, zo všetkého si dal aj dupľu. Nasledovali potom rôzne rozhovory pri káve a zákuskoch, najmä s mojou Mamou a Otcom, ktoré nakoniec vyústili vždy do prejavov neúcty k práve zúriacemu boju socialistickej spoločnosti za lepšie zajtrajšky.
Tieto nedeľné obedy sa stali rutinou, ale v podstate šlo o veľmi výhodný „barter“, ktorý si moja Mama s veľkou láskou a s plnou vážnosťou vzala za svoj.

Profesor Jalůvka

Na chémiu som sa učil asi týždeň, ale profesor Jalůvka pri najbližšej skúške znovu zaperlil:

„tak pán kolega, čo je to zelená skalica ?“
„FeSO4 … síran železnatý“
„a ako vzniká ?“
„….“
„ no pán kolega, prídite si to zopakovať, bude to lepšie pre nás oboch, o termín sa nebojte, nebudem ho počítať a prídite hocikedy…“

Poslednú vetu som už poznal, vzal som si Index a odkráčal, plný zlosti na seba samého.

*********

Potom som začal pracovať podľa Andyho metódy. Sprostú Marxistickú filozofiu som si prečítal, skutočne som jej nevenoval viacej ako jeden víkend a bingo, „máte to za dva“
Technickú fyziku som spravil hneď na dvojku. Statiku na jednotku, Základy strojníctva tiež za dva. Skrátka, začalo to fungovať.
Chémia pri tretej návšteve profesora Jalůvku skončila veľmi zaujímavo. Pozrel sa na mňa a zasmial sa,
„aha, pán kolega s vápnom a skalicou, tak čo, učili ste sa?“
„učil, pán profesor“
„ja vám verím, tak mi dajte index, a zapísal mi „výborný“
Nepriamo tak potvrdil tvrdenie Andyho o filtrovaní nevhodných „študentských materiálov“ v prvom ročníku.

Letný semester už nebol až taký stresový, tiež síce tam boli nejaké „zatáčky“, ale to bolo už  medziach normy. Chavka som zvládol za dva, trochu som sa potrápil s Deskriptívnou geometriou, ale nakoniec to šlo.

***********

moja Mama

cez prázdniny som zažil príhodu, s ktorou som sa veľmi nikde nechválil, dokonca ani v rodine veľmi nie. Zrejme aj moja Mama to vyhodnotila, že to nie veľmi téma na šírenie. 🙁 🙁 🙁

Skrátka: varili sme doma na plyne a bomby chodili plynári vymieňať tak raz za mesiac, mali sme vždy dve: jednu, čo bola pripojená a druhú, už prázdnu, na výmenu. Prázdnu si odniesli, plnú priniesli, zinkasovali 15 Kčs a odišli.
Raz, keď som prišiel domov nejako predpoludním, lebo nám čosi v škole odpadlo, vidím od bráničky, že moja Mama sa s plynárom o niečom dohaduje. Bol som už od nich iba na pár krokov, ale ma neregistrovali, boli zabratí – už v nejakej zvade – hoci moja Mama sa (okrem z nás doma) s nikým nehádala. Vtedy na moje prekvapenie vidím, že ten plynár v modrých montérkach strčil do mojej Mamy, a ona mala za sebou stoličku, a spadla cez ňu na zem.

Vo mne v momente ten uličný bitkársky adrenalín vyletel, ale po tých všetkých skúsenostiach s podobnými situáciami za okamih som ho zvládol a chladnokrvne s premysleným postupom som sa zastavil za chrbtom toho plynára.
Robí sa to takto:
ľavou rukou poklepete zľahka zozadu na ľavé plece obete. Ten sa mimovoľne obráti na ľavú stranu, aby sa obzrel. Vtedy má ľavú ruku pri tele, nemá pripravený kryt proti tomu čo nasleduje. A nasleduje nekompromisný úder na spodnú časť tváre, najlepšie je trafiť zadnú časť sánky, pokiaľ možno trochu zospodu.
Stalo sa, a plynár sa roztiahol na zemi. Moja Mama  zdesená udalosťami už vstávala zo zeme a kričala na mňa: „Iván, mit csináltál?“  Vybehol aj Otec, ktorý bol doma, ale zabratý do svojej práce, a celé sa to veľmi rýchlo zbehlo. Plynára sme spolu s Otcom postavili, páchlo z neho pivom a rumom.
„no ideme, kamarát…“ vyprevadil som ho ku bránke, tam už sa celkom prebral, začal mať aj nejaké komentáre, ale stačilo naňho pozrieť a už sa aj pratal.

Celé sa to začalo tým, že moja Mama podpísala prevzatie plnej bomby a podala mu 15 Kčs. On však trval na tom, že chce ešte 5 Kčs – vraj od cesty. So svojou nie celkom dobrou slovenčinou mu moja Mama povedala, že nie, lebo je opitý. Ostatné už viete.

„hát ez borzasztó“ … nevládala moja Mama premôcť svoje emócie, ale nie nad svojím ponížením, ale nad tým, ako som sa zachoval. Neskôr, zrejme po diskusii s Otcom, zmenila svoj principiálny postoj. S Otcom sme osobne nikdy detaily nerozoberali, ale stihol mi ukradomky pošepnúť: „köszönöm …“

Tento obraz ma potom sprevádzal v celom živote. Bol som veľakrát pripravený skočiť a riešiť príliv adrenalínu, ale už sa to nikdy tak naozaj nezopakovalo.

Ďakujem, moja Mama.

Juli

Pri prvých stresoch po neúspešných skúškach som sa Julky spýtal, či by ma ľúbila aj bez vysokej školy, lebo asi sa nehodím na nič lepšieho, ako na nejakého šoféra. Reakcia nebola ani áno, ani nie, ale skôr, veď sa nevzdávaj, neboj sa, ľúbim ťa, myslím na Teba.
Zrejme sa to dostalo na komunikačnú úroveň aj medzi mojimi rodičmi a ňou, lebo som sa dozvedel, že Julku prosili – vraj ja na ňu dám viacej – aby na mňa vplývala, aby som len vydržal.
Julkina mama, keď videla, že náš vzťah začína naberať na obrátkach, povedala Julke, že už nemá svoju výplatu dávať jej, ale nech si ju odkladá pre budúcnosť. To bolo dobré, a Juli ma vtedy trochu financovala, lebo keď som mal chvíľu času, tak som sadol na vlak a prifičal na návštevu do Levíc. Peňazí som veľa nemal, a tak mi vždy dala 50 korún, keď som odchádzal.

Potom, keď sa to už pomaly s mojím študovaním obracalo na lepšie, Juli objavila, že SES Tlmače, strojárska fabrika pri Leviciach vypísala ponuku na podnikové štipendiá pre študentov strojáriny. Takže svojou intuíciou pokračovala v mojej stabilizácii v štúdiu na VŠT. Zistila, že hneď po úspešnom ukončení prvého ročníka treba podať žiadosť, poslala mi aj tlačivá. Ponuka na ten čas bola lákavá, jej súčasťou bolo vlastne aj to, že po skončení školy automaticky vznikol aj pracovný pomer. Bolo tam aj plno marketingových ťahov, akože možnosť získať podnikový byt (potom sa ukázalo, že iba družstevný), stáže a pobyty na stavbách v zahraničí, bla bla bla … Podstatné je, že sme sa s Juli dohodli, že teda podpíšem tú žiadosť a od druhého ročníka som sa stal podnikovým štipendistom SES Tlmače. Pre Juli to strategicky znamenalo aj to, že ja sa po skončení školy určite prisťahujem do Levíc. Štipendium mi podpísali, a  začal som dostávať  mesačne zo začiatku 1200 neskôr už 1 400 korún.  A tak sme sa dohodli, že ja jej budem posielať svoje štipko, aby sa nám peniažky rýchlejšie množili.

Fero K.

Na jar v treťom ročníku sme sa Ferom náhodne zbehli. Slovo dalo slovo a Fero mi prezradil, že predáva svoju motorku ČZ 175 Šport. Nabehal na nej nejakých 3 000 km, ale teraz už sa rozhodol pre väčšiu, a tejto sa chce zbaviť. Išiel som za ním domov a dali sme skúšobnú jazdu. Bolo to super, a dohodli sme hneď aj cenu – 3 000 korún. Bola to veľmi dobrá cena, nová stála okolo 8 000 korún.
Starú Jawu Pionier som predal za nejakých 700 korún, zvyšok doložil zo štipka, a zrazu som sa stal mobilnejším. Benzín vtedy stál liter cca 2 koruny, to boli iné časy …
Trasu do Levíc som na nej zdolal za necelé 4 hodiny, a stála iba 16 korún, super.
Že by sa začalo pomaly dariť ?

rôzni spolužiaci – rôzne stratégie

V treťom ročníku som sa už ozaj trochu nadýchol. Ostatní chalani mali už celodenný predmet Vojenská príprava a ja som mal teda v stredu voľno. Pre nich to znamenalo obliecť si zelenú uniformu, a od rána od siedmej do večera do piatej sa z nich stali „budúci ochrancovia socialistickej vlasti“. Ja som si na voľných stredách založil svoju študijnú stratégiu. Vybral som si nie jeden, ale dva predmety, na ktoré som sa dôsledne pripravoval, aby hneď na prvý termín som sa prihlásil. Jeden taký „sprostý“ podľa Andyho (Vedecký komunizmus) , druhý odborný (Experimentálna pružnosť). A bingo! obidva na prvý termín za jedna.
Okrem toho v treťom ročníku už prišli na rad aj predmety, kde sa muselo veľa rysovať, zložité výkresy, často aj veľkosti A0. Chalani z gymnázií sa trápili s rysovaním podobne ako ja s matikou v prvom ročníku. Najprv návrh na rysovací podklad ceruzkou, ale potom prišla technicky náročnejšia časť, na podklad sa nalepil pauzák, a na ten sa pod ním presvitajúce obrysy prekresľovali tušom. Jediný chybný ťah, a pauzák sa mohol zahodiť a bolo treba začať znova. Škola mala na internátoch miestnosti s rysovacími doskami s pantografom, kde sa táto tortúra dala ľahšie zvládnuť. Tieto „rysovne“ boli takmer celú noc obsadené zúfalými, čas naháňajúcimi študentami. Ja som tam občas zašiel, ak bol nejaký rozmernejší výkres, menšie som zvládal doma v obývačke. Tak som sa stretol s jedným chalanom, ktorý sa mi prihovoril – Šaňo Drobný.

„čauko, kamoš, nechceš si zarobiť ? vidím, že pekne rysuješ, a hlavne rýchlo“
„ako to myslíš ?“
„nuž tak, že plno týchto mamľasov, čo nevedia rysovať, radšej zaplatia, ako by sa mali trápiť, ja mám toľko práce, že už nestačím, rád ti pošlem nejakých záujemcov…“
„tak dobre, povedz mi, aké sú ceny ?, aby som ti nepokazil kšeft“
„ no, pozri sa, v priebehu semestra je to stovka za jednu A2, ostatné si počítaš primerane, a v skúškovom období to je +/- dvakrát toľko“
„hmmm… tak skúsme teda“

A tak som začal rysovať aj za peniaze. Postupne som investoval do rysovacích pier, už boli také lepšie, napríklad Rotring, Centropen, Staedler. Tak som si kúpil takú základnú sadu Rotring – za 1000 korún. Dobrá investícia, návratnosť za mesiac ! A začal som bohatnúť, pravda, na študentské pomery.
Sem tam som spravil aj nejakú rýchlu „charitu“, keď niekomu veľmi horel termín, tak som sadol na motorku, prifrčal do rysovne a do polnoci, alebo do rána, ale výsledok bol na „papieri“. Cenu som nemenil, ale veľakrát sa mi to vrátilo ako protislužba. Krásne časy.

major Schwarcz

Jeden z tých, čo učili mojich kolegov na Vojenskej príprave, bol to mimoriadny človek, ktorý sa vôbec nepodobal na tých dôstojníkov na vojenčine. Okrem pedagogického rozsahu bol aj bývalým aktívnym športovým strelcom a teraz sa venoval vo funkcii trénera športovej streľbe. Dali sme sa dokopy a on mi ponúkol, že má miesto ešte v takom začínajúcom pištoliarskom družstve.
Športová streľba sa mi stala vášňou. Chodili sme na tréningy na strelnicu, ktorá bola nie ďaleko od nášho domu, smerom na Kavečany. Začali sme veľmi jednoducho, prvá pištoľ, s ktorou som sa trápil, bola jednoranová malorážna pištoľ Walter, veľmi sa podobala na súbojové pištole z filmov. Na tej sme sa učili streleckým základom.

 

 

 

              Margolin .22 LR                                     veľkorážny revolver ZKR 555                                          Hämmerli 230.

Druhou pištoľou, ktorá sa mi dostala do ruky, bola ruská automatická pištoľ Margolin .22 LR. S tou som prežil v podstate moje strelecké roky. S ňou sa strieľala disciplína 30 + 30, skúšal som aj veľkorážny revolver ZKR 555, ale to už bolo na konci. Ďalšia pekná disciplína bola olympijská rýchlopaľba na točiace sa figúry. Bola na ňu špeciálna pištoľ Hämmerli 230.

Najťažšia pištoliarska kategória v športovej streľbe je ľubovoľná pištoľ, strieľa sa jediná na 50 m – ňou som si veľmi nerozumel, takže aspoň jednu fotografiu s ňou.

ľubovoľná pištoľ

 

 

 

 

 

Nechcem sa tu rozpisovať o streleckej technike a vecí okolo tohto športu. Chcem sa skôr vrátiť k osobe môjho trénera majora Schwarcza. Počúvať, ako rozpráva o zásadách mentálnej stratégie strelca, bol úžasný zážitok. Vytrvalo vysvetľoval, že streľba nie je až tak vecou svalov, prstov a očí (ktoré sú určite dôležité ako nástroje), ale že konečný výsledok v streľbe vzniká v mozgu, a opiera sa o vnútorný pokoj, ktorý si musí strelec nacvičiť, a v pravom čase svojmu telu aj duši „nariadiť“. Napríklad upozorňoval na to, že pohádať sa s manželkou, či priateľom deň dva pred pretekmi znamená odpočítať si z výkonu minimálne 5 až 8 %. Streľbe rozumel, a vedel všetko o jej technických finesách, o zbraniach, strelive, počasí, a po určitom čase vedel odhadnúť aj duševné rozpoloženie svojich strelcov. „Adrenalín je jeden z najväčších protivníkov pri streľbe, nedívaj sa, koľko strelil tvoj sused, dívaj sa na svoj terč.“

Pod jeho rukami som dosiahol svoj osobný rekord v disciplíne 30 + 30 , teda z možných 600 som mal na pretekoch v Levoči 588 bodov. Na tréningoch som dal niekedy aj 595, ale preteky sú preteky.

Moja sestrička Tina veľa vecí opakovala po mne, a tak to bolo aj so streľbou. Dostala sa k majorovi Schwarczovi do streleckého klubu na Podhradovej a užívali si to obaja viacej rokov. Raz mi povedal, Tinka je mimoriadne húževnatá, páči sa mi.

Po skončení vysokej školy som musel streľbu vzdať. V Leviciach strelnica nebola, ani strelecký klub, a to je šport, ktorý sa nedá robiť bez zázemia.

Moja mama, Otec, Dedo, Babička, František Ciesar, Ľudo Fazekaš, Juli, A. Havránek

Všetko ľudia, ktorí mali dopad na moje hľadanie duševného pokoja, hľadanie Boha. Rodičia mi ako dieťaťu vštepili, že Stvoriteľom vesmíru, zeme a všetkého je Pán Boh. Ako dieťa som to zobral ako fakt, a ani som sa nad tým netrápil. Moja Mama sa so mnou modlila večer pri zaspávaní. Otec sa modlieval s nami pri rodinných udalostiach, ako sú narodeniny, rodinné návštevy, nedeľné úvahy nad bibliou a pod.. Deda som počul modliť sa iba v nemčine, Babičku tiež. Keď Dedo zomrel, ja som sa na Babičkinu žiadosť presťahoval do Dedovej postele, takže som spával s Babičkou v jednej izbe. Babička vtedy už veľmi nevládala, a viac polihúvala v posteli, mala jednu nemeckú bibliu veľkého formátu, na váhu cca 5 kg, písanú ešte nemeckým schwabachom. Z nej mi čítala rôzne state, citáty, a komentovala ich aktualizovanými zážitkami v rodine. Výklady a kázne Františka Ciesara v Prešove mali silný evanjelizačný náboj, oslovoval poslucháčov jednoduchou formou v dvoch hlavných rovinách: Božia nekonečná láska a milosrdenstvo, a na druhej strane život ľudí, ich zlyhania, hriech, a čo s ním.
Ľudo Fazekaš kázal s oveľa širším záberom. Jeho posolstvo k ľuďom bolo zrozumiteľné, ale dotýkalo sa hlbších úrovní duše: Stvoriteľské dielo Boha, znovuzrodenie, istota spasenia, dedičný hriech, posvätenie človeka, večný život. Ústredným vektorom všetkých jeho správ pre poslucháčov však bola postava Ježiša Krista a jeho ponuka spásy pre všetkých ľudí.

Moje otázky, ktoré postupne vznikali primerane veku, začali v mojom vnútornom uchu zvoniť naliehavejšie, keď som si triedil a uvedomoval svoje všelijaké výčiny pubertálnych, aj post-pubertálnych rokov. Vykonaných bolo viac, ako sa mi podarilo popísať a zadokumentovať. Spočiatku som ich úspešne zaháňal, a utešoval som sa, že však už sa možno aj polepším. Ale prvé signály tu boli, a ja som kdesi na 18. koľaji registroval, že čosi nie je v poriadku.
Presnejšie: mapovanie môjho vnútorného nepokoja naštartovali najmä kázne brata kazateľa Františka Ciesara. Znepokojovala ma prítomnosť Božej lásky a milosrdenstva v protiklade s mojimi nedostatkami.
Jn 3,16  Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.
Rim 3,22 Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu.   
Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi.
Dlho som sa bránil vnútorne pomenovať ich hriechom.  Ale musel som sa k nim vracať, keď všetci, tak aj ja!  aj moja Mama ? ako je to vlastne?
Boli to ťažké chvíle, najmä, keď som bol v prvom ročníku s tou matematikou zahnaný do kúta a dotlačený aj k prvým osobným modlitbám, hoci na druhej strane som si nebol istý, či vôbec mám nárok prosiť Boha o pomoc … Na druhej strane zase „aby nik, kto verí v neho, nezahynul …“

Keď som s Julkou zabŕdol na túto tému, videl som, že ona má jednoduchšie a jasnejšie stanovisko k pochybnostiam, vlastne túto otázku mala už vyriešenú. Akosi naraz som sa aj tešil, a zároveň som jej aj závidel. A potom to prišlo zrazu, ako tie moje bitkárske kúsky, ako päsť na oko. Juli, keď sme sa lúčili pri jednej krátkej návšteve v Leviciach, ma chytila za ruky a modlila sa so mnou.

„… a prosím ťa, Pane Bože, aby Ivan vedel nájsť cestu k pokoju a vedel otvoriť svoje srdce a vedel prijať do neho Tvoju milosť …“

Už som vedel, že niet inej cesty, a ja som skutočne cítil a vedel, že to potrebujem a chcem.

V Cirkvi bratskej každý zbor organizoval takzvané evanjelizačné stretnutia mladých. Presne pre takých, ako som bol ja. A o pár mesiacov mi Juli píše, že v Leviciach bude takéto stretnutie viesť kazateľ z Čiech, Alexander Havránek. A že aby som prišiel, a že určite !
Čas som mal, boli prázdniny, skúšky som mal v ažurite, tak som veľa nerozmýšľal a šiel som. Kazateľ Havránek svoje posolstvo postavil na príbehu colníka Zachea.

Lk 19,2   A tu bol muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý.  Túžil uvidieť Ježiša, aby vedel, kto to je, no pre zástupy ho nemohol zazrieť, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyliezol na divý figovník, aby ho odtiaľ videl, lebo tadiaľ mal ísť.  Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zachej, poď chytro dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome. On chytro zliezol a s radosťou ho prijal.

V sobotu najprv celý príbeh rozoberal a vysvetľoval. V nedeľu bola záverečná časť (bolo to v prenajatom kostole v Hornej Seči, lebo bol väčší ako modlitebňa v Leviciach), s tým, že prišla z jeho úst výzva:

„ milí přátelé, je tady někdo, kdo se cítí jako ten Zachej, a chce přijmout do svého srdce pána Ježíše Krista a odevzdat mu svůj život?“

Stáli sme s Julkou na chóre, a ja som zdvihol prvý svoju ruku a zvolal som, „áno, ja chcem“

Havránek: Haleluja !

Videl som, ako sa tváre ľudí obrátili hore, ale začali sa dvíhať ďalšie a ďalšie ruky. Cítil som, že ma Pán Boh prijíma takého, aký som. Juli sa rozplakala.

Po zhromaždení sa nad nami (bolo nás okolo 10) modlil brat kazateľ Havránek.

Veľa ľudí som počul rozprávať tento svoj duchovný zážitok. Väčšina z nich sa cítila ako v tranze, oblievala ich horúčosť a pocity šťastia. Ja som to takto neprežil, ale postupne vo mne dozrievalo pochopenie skutočnosti, že Pán Boh so mnou počíta a ja môžem v budúcnosti počítať s ním.

Keď som sa vrátil domov do Košíc, zvestoval som to ako prvej mojej Mame.
Plakali sme spolu a bolo nám tak dobre.

Juli, moja Mama, Babička, + zvyšok rodiny

Doma sa začala moja rodina domáhať toho, aby mohli vidieť Julku. Trochu s obavami, ale súhlasila, že teda príde do Košíc. Pamätám sa, že som ju na stanici privítal s kytičkou fialiek z našej záhrady. Šli sme domov, a boli sme obaja trochu nervózni, aj keď ja som ju ukľudňoval, aby sa nebála, že všetko bude dobré.

Keď sme vošli do predizby, všetci sa vyrojili, mne sa podarilo vyrobiť taký malý trapas, potkol som sa o nejaké topánky, a postrčil som Julku, tá skoro vletela do mojej Mamy.

Ja: „hát ez a Juli“    –  moja Mama:  „hát azt látom“.

Babička sa veľmi úprimne tešila, že ju vidí, usmievala sa na široko – čo bol celkom určite pozitívny signál, a hneď si Julku „privlastnila“ a nadviazala s ňou rozhovor, ako keby so svojou vnučkou, s ktorou sa naposledy rozprávala, povedzme, predvčerom.  Presne sa na detaily, kto kedy a ako reagoval na moju Julku, nepamätám.

Ale jedna vec mi utkvela v pamäti. Doma som rozprával, že v Leviciach na nedeľu čosi kamsi Julkina Mama stvorila krémeše. U nás doma v Košiciach sme mali krémeše, iba ak ich Gerta néni bola ochotná spraviť, a to bolo veľmi zriedka. Tak padlo slovo k slovu, že či by Juli nemohla upiecť krémeše u nás v Košiciach. Ja som dosť nepremyslene aj dal taký neurčitý prísľub, že všetko je možné …

A tak sme sa s Julkou pustili do výroby krémešov. Každá gazdiná rada pečie a varí v svojom vlastnom prostredí, a tak prirodzene, že Juli bola nervózna. Aby som znížil napätie, vyhnal som všetkých očumovačov z kuchyne. Lístkové cesto sa akosi veľmi nechovalo ako doma v Leviciach, videl som, že Juli už má aj slzy (hnevu) na krajíčku. Snáď múka, ale iste aj iná rúra spôsobili, že síce farba bola dobrá, ale materiál bol nejaký tvrdý.
Krém sa vydaril vcelku dobre, bol akurát, ani tvrdý ani mäkký, skrátka krém, ako má byť.

Krémeš sa servíruje tak, že na spodný plát v celosti sa nanesie krém, cca 2 cm hrubá vrstva. Potom jeden plát sa pokrája na také cca 7 x 7 cm kúsky a tie sa nakladú tesne vedľa seba na ten krém. Zvrchu sa posype práškovým cukrom a hotovo. Áno, hotovo napríklad v Leviciach, alebo aj niekde u cukrárky. Nie však v Košiciach.

Po slávnostnom obede sa jeho veličenstvo Krémeš položil na stôl. Juli skúsila jednotlivé kocky ukrojiť prerezaním spodného plátu pod ním, ale ten spodný plát bol proti. Nie a nie povoliť. Pomáhal som aj ja, s trochu väčším nožom. No čo poviem, po nejakom úsilí sa podarilo pár kúskov „osamostatniť“ a rozdať, ale boj so spodným plátom pokračoval aj na tanieroch. Chuť bola v poriadku, ale akosi práca s dezertovou vidličkou nefungovala.
Babičke (a myslím, že aj ostatným) krémeš chutil, a nakoniec si vypýtala ďalší kúsok, vzala ten najväčší nôž na krájanie chleba a na svojom tanieri kľudne „umravňovala“ odpor spodného plátu s nožom na chlieb.

Ľady sa prelomili, veľa sme sa potom neskôr nasmiali na košickom Krémeši.

**********

Tretí až piaty ročník som už nemal žiadne študijné problémy. V treťom ročníku som dosiahol priemer 2,1; vo štvrtom 1,0 a v poslednom 1,9. Dostával som aj celkom slušné prospechové štipendium, cca 300 korún za semester, popri zárobkoch za rysovacie výkony síce maličkosť, ale poteší !  Pol roka pred štátnicami ma zavolali na študijné oddelenie, že či by som si nechcel opraviť skúšky z prvého a druhého ročníka, mal by som vraj možnosť skončiť s červeným diplomom. Slušne som odmietol, predstavil som si pred sebou najmä tvár odborného asistenta Chavka, no čo už ?

**********

Andy Hegedüs, Ujo Silváši, a ďalší

Vrátim sa v čase trochu. Andy aj Ujo boli moji kamaráti zo streľby, všetci strieľali pištoľové disciplíny. Andy skôr rekreačne, ale Ujo (mal vtedy okolo 50 rokov) veľmi intenzívne. Bolo ich tam samozrejme viac, čo by stáli za zmienku (napríklad Igor Koziak – Šarišské Michaľany, Uhrinčať – Bátovce …), ale k tým prvým  dvom mám osobný vzťah.

Andy býval nie ďaleko od nás, pracoval vo VSS ako strojný mechanik, zoraďovač strojov. Mal veľa všelijakých koníčkov, jeden z pozoruhodných bola výroba motorových člnov – doma v garáži. Pri dome mal velikánsku dvojgaráž, v ktorej snáď okrem veľkých nožníc na tabuľové plechy bolo všetko. V tejto garáži opravoval autá, ale častejšie tam tvaroval motorové člny z laminátu, s finálnou lakovníckou úpravou. Ja som si tu u neho overoval veľa z teórie, ktorú som počas štúdií na VŠT absorboval, Andy bol super spoločník, úplne princípovo nenávidel socialistický štát  , vždy srandičkoval, a nepoznal nemožné. Nakoniec niekedy v 1980 sa vysťahoval do USA s celou rodinou. Padli sme si do oka, a ja som mu z vďačnosti narysoval zopár vecí, ktoré si dal patentovať –  k jeho lodičkám … On mi na oplátku otváral praktickú stránku strojáriny.

Andy videl, že lietam na tej motorke. Chvíľu počúval, a vraví:

„zle nastavený predzápal, okrem toho netesní dobre výfuk, okrem toho …  ale vieš čo, zastav sa večer u mňa“

No, dostal som ďalšie školenia, tak, ako pri Pionieri Jawa, akurát že o tri-štyri levely vyššej kvality. Rozobrali sme motor, pokukali, čo sa dalo, opravili hneď. Na ostatné sa urobil postupový plán (urobil ho Andy a ja som ho akože odsúhlasil).
Andymu som porozprával o veciach okolo toho Pioniera. Časť z nich schválil, časť z nich vysmial. Začali sme s tým, že z hlavy valca sa odsústružila cca 1,5 mm výška, čím sa zmenší  spaľovací priestor, čím sa zvýši kompresný pomer, čím sa zvýši výkon motora. Potom sme tam vymenili karburátor za iný z nejakého mne neznámeho lodného motora. Motorka ožila, ako keď koňovi plesknete dobre po zadku. Samozrejme, že sa vymenili aj sviečky – dodal ich Andy – „nestaraj sa !“
Prišlo na rad zapaľovanie. Andy len krútil hlavou, že vraj „taká fušerina, ani do Rumunska sa nehodí …“  Vyrobíme tyristorové bezdotykové zapaľovanie.
Navrhol, že sa spýta kamoša svojho kamoša, ktorý si to poskladal sám, síce na iný stroj, ale čo je dobré jednému, bude dobré aj druhému. Ten kamošov kamoš jazdí na tej motorke cestné súťaže, takže to musí byť dobré. O týždeň priniesol jeden z tých prototypov, čo kamošov kamoš nepoužil a začali sme ozajstnú strojárinu. Merali sme miesto v mojej motorke, a robil som si škice na úpravy, skončili sme niekedy o polnoci. Poslal ma domov s tým, že ide na dovolenku, aby som to dovtedy pekne prekreslil, tak, ako riadny výrobný výkres má vyzerať, lebo to „zadáme“ jeho kamarátom – sústružníkom a frézárom, ktorí mu dlžia spústu bonusov …
Rotor s dvoma permanentnými magnetmi mi vyrobil Ujo, náš ďalší kamarát pištoľník.
Tak, a mechanická časť bola +/- hotová.

Tá elektronická pozostávala z navinutia dvoch cievok, a malého tlačeného spoja s dvoma tyristormi a niekoľkými kondenzátormi a odpormi. Cievky mi navinul Imro, a ostatné som si urobil sám. Najviac som sa natrápil, kým som to celé namontoval do motora na miesto, kde bolo staré zapaľovanie. Potom prišla hodina H, a motor naskočil. Andy zavolal kamošovho kamoša, ten prišiel, pozeral ako puk, pochválil doterajšie dielo, a potom nastavil správny chod zapaľovania a zázrak bol na svete. A čo viac, Andyho kamoša kamoš sa stal aj mojím kamošom …

Mať dobrých kamošov je viac, ako mať veľa peňazí, lebo za peniaze si aj hocijaký bulo vie kúpiť čosi, ale keď si to urobíš sám, tak tá radosť sa nedá v peniazoch vyjadriť, toto som sa učil od Andyho, aj od Uja.

S Ujom som riešil pištoliarske fígle. Športové pištole sa môžu upravovať a primerane prispôsobiť ruke, ktorá ju drží. Znamená to dať dole pôvodnú pažbu a vyrobiť novú, tak, aby presne sadla do ruky. Je to pomerne zložitá práca, skoro ako práca sochára. Ujo mi ukázal viacero svojich pažieb, drevo kombinované s dentakrylom. Veľmi dôležitá bola pažba na tzv. ľubovoľnú pištoľ, ktorá sa strieľala na 50 metrov: pažba vyzerala skoro ako tuhá rukavica. Mama sa čudovala, odkiaľ je ten jemný zelený filcík na okraji dentakrylovej časti, až kým nezistila, že Otcove nohavice sa v skrini vykĺzli z nohavicového vešiaka, z ktorého chýbal práve taký tenký prúžok zeleného filcu … Začal som teda stružlikať. Kým sa mi podarila prvá pažba na tú pištoľ Margolin, tak som asi štyri pokazil. Ale keď to bolo hotové, bol to pocit, ako keď človek si natiahne na ruku dobré rukavice. Detaily potom pri tréningu dolaďoval so mnou major Schwarcz. Štandardná pištoľ Margolin nemá vyváženú dynamiku pri výstrele, pomerne silno hádže hlaveň nahor. Rieši sa to pridaním závažia zospodu na ústie  hlavne. Každá ruka, každá pažba je individuálna, a tak nasleduje experimentálne hľadanie presnej polohy a hmotnosti závažia. Spolu s Ujom sme riešili tento problém a v podstate celkom úspešne, lebo aj major Schwarcz bol nakoniec spokojný.

Juli

Plánovali sme sa zasnúbiť – zatiaľ celkom potajomky – nezverejňovali sme to. Ja som nemal na takúto transakciu financovanie, tak prstienky kúpila Juli. Mala ich uložené v peknej krabičke, boli to jednoduché obrúčky z trochu do červena zafarbeného zlata s jemným gravírovaním. Hľadali sme vhodný termín, že kedy by sa to dalo spraviť, a kde, a ako. Skrátka príjemné plánovanie. Juli si niekedy večer, keď už si ľahla do postele, vytiahla svoju obrúčku, natiahla si ju na prstík, a vytešovala sa pohľadom, aj pocitovo.

Niekto zaklopal na okno, inak dosť často jej kamošky zaklopali, keď šli okolo. Julka vyskočila, a videla, že je to kamoška Helena, a šla otvoriť okno, že si trochu ešte poklebetia. Tie okná boli prízemné, neboli vysoké. Samozrejme „tajomstvo“ si Juli z prsta zabudla stiahnuť. Po chvíli Helena zvýskla: „jéééj, ukáž, ukáž …“  Nastalo také zmätené dievčenské vyhováranie sa, detaily nie sú podstatné, urýchlilo to naše plánovanie.

Zasnúbili sme sa oficiálne. Život bol krásny, a život šiel ďalej.

Otec

Otec bol zase na služobke, a keď tam v Bratislave zostával aj na ďalší deň, tak zvyčajne prespal u Elenky. No a tam večer došlo na to, že rodinná FBI (ktorej členka bola aj Elenka) začala Otca (pre nich bol Miška báči) preverovať:

„jaj, Miška báči, tak ako Ivan a Julka? Láska je veľká ? a vy čo vravíte ? a ????“

„no dobre, zatiaľ dobre, a mám veľa roboty doma v záhrade, a potom…“  Otec zahováral…

„Miška báči, ale to som sa pýtala, ako tí mladí ?“

Vtedy môj Otec spravil taktickú chybu, a nedomyslel dôsledky.

„ vieš, Elenka, to je ešte len taká študentská láska, veď uvidíme …“

Rozbehli sa rodinné tam-tamy, Elenka zavolala Zlate – svojej sestre do Levíc, aby zahorúca zvestovala status „študentskej lásky“ Ivana a Julky. V Leviciach síce nemali internet, ale namiesto toho mali „face to face“ sieť pre zaručene nezaručené správy, samostatná kategória „pikošky“, kde sa táto dobromyseľná obranná reakcia môjho Otca šírila rovnako, ako keby sme to dnes dali na Facebook.

Julku v Leviciach začali „dobromyselne“ usmerňovať nositelia informácií, že kto vie, či to ten Ivan myslí s Tebou vážne, však „aj Ivanov otec povedal … joj, to som ti asi nemala…“

Trvalo to chvíľu, kým sme rozmotali cestu informácií, aj ich okolnosti. Julku som ubezpečoval, že nič sa nezmenilo. Trochu sa to ukľudnilo, ale nie na dlho.

V Leviciach bývali vtedy mega-svadby, plno družičiek, plno mladých pozvaných. No a mladých vždy pozývali vo dvojici, ak o niekom vedeli, že patria spolu, tak oboch. Aj nás s Julkou pozvali. Najprv som sa potešil, ale vtedy vznikol doma problém. Otec aj moja Mama vystúpili s teóriou, že akosi príliš často behám do tých Levíc, veď len teraz som tam bol nedávno. Otec, že vraj je tu doma veľa dreva, čo nie je porúbané. V jeseni, keď sme zo stromov zrezali konáre, tak tie bola moja úloha porúbať na také kúsky, ktoré sa vojdú do kuchynského šporáka. Je pravda, že toho bolo dosť, ale ja som mal aj tak iný názor.
Dosť sme sa doma na tom posekali, ale nakoniec som ustúpil.
Zavolal som Julke, že akosi to nevychádza, že asi na tú svadbu neprídem, že mám dosť aj učenia + to drevo musím rúbať. Skrátka vecne pravdivo, ale nie plná pravda.

Asi týždeň po tej svadbe prišiel list od Julky. Že sa vo mne sklamala, že som jej klamal, a nepovedal, že ma rodičia nechceli pustiť. Niekde niekto zase pustil informáciu, a predpokladal som, že niektorý z mojich rodičov. A že ona už nechce prsteň ani vidieť. Nemal som jej kde zavolať, lebo oni telefón nemali, vždy chodila na poštu ona a odtiaľ mi volávala. Adrenalín mi stúpal.

Nemal som čas ani vyšetrovať, ako došlo k tomu celému. Obliekol som sa, sadol na motorku a večer okolo pol ôsmej som bol v Leviciach. Slzy, hnev, skrátka prvý vážny rozkol, prsteň Juli šmarila do kúta izby …

Pekne som si pred ňu kľakol a prosil, aby sa nad to preniesla a odpustila mi. Plakala a odišla si ľahnúť. Ja som plakal a zúril, veľa som toho nenaspal. Ráno je múdrejšie večera, ešte som spal (v takej malej izbičke s jednou posteľou), keď potichučky prišla, dala mi pusu a ukázala prsteník s prsteňom. Moja Juli šla do práce a ja som prehodil ešte pár múdrych viet s Julkinou Mamou, sadol na motorku a šiel domov.

Otec  a moja Mama

Keď som prišiel domov, sadli sme ku stolu, ani sme nejedli.
Pamätám sa, že boli vyplašení aj oni, lebo nemali celkom jasný obraz o rozmere a závere konfliktu. Porozprával som im celý priebeh nášho konfliktu, a aj to, že mi Julka nakoniec odpustila. Tak teda aj ja im odpúšťam, ale chcem ich poprosiť, aby sa poza môj a náš chrbát do nášho vzťahu nemiešali, lebo vtedy ja sa postavím na Julkinu stranu, a to so všetkými dôsledkami.
Modlili sme sa spolu a už sme sa k tomuto nevracali.

Juli, moja Mama, Otec, + ďalší

Na začiatku štvrtého ročníka sa stalo toto: Manžel Julkinej kolegyne z roboty – Árpi – priniesol informáciu, že mesto Levice má k dispozícii niekoľko štátnych bytov pre mladých manželov, ktoré budú v marci hotové a odovzdané. Ešte nie sú všetky rozdané, podmienkou je nemať vlastné bývanie a byť zosobášení.
Horúce linky Košice – Levice, na koniec sme sa dohodli, že teda uzavrieme civilný sobáš a podáme žiadosť o ten byt. Nebolo to také jednoduché, ako to tu píšem, ale moji rodičia po poslednej skúsenosti už boli ústretovejší.
Termín padol na moje narodeniny vo februári, Marek – jeden môj dobrý priateľ zo zboru Bratskej jednoty baptistov mi prišiel za svedka. Vytešovali sme sa, ako sme to dobre vymysleli. Sobášenie prebehlo na MNV doobedu, a poobede teda naši vystrojili „civilnosvadobnú hostinu“. Ešte sme si poriadne ani nesadli, keď zaklopal ktosi na dvere, a to prišli dvaja návštevníci z Levíc (jeden môj bratranec a druhý manžel mojej sesternice), skôr teda z Hornej Seči. Úplná náhoda, služobná cesta, pokazené auto, Košice, čo teda, „hát tody tájdeme pozrieť Miška báčiho“

Bleskove sme sa dohodli, že im nepovieme o civilnom sobáši, ale však Ivan má narodeniny, Julka tiež o pár dní, tak toto oslavujeme. Celý zvyšok večera sme sa chichúňali, my preto, lebo nám každá veta prišla dôvodom na smiech, a oni zase, že „aká dobrá nálada“.

Okolo deviatej večer Jozef s Miškom vstali, že však oni majú hotel, poďakovali sa a odišli. Tak potom sme sa už všetci neviazane zabávali a doslova „rehotali“ na niektorých situáciách, ktoré pri debate nastali.

Juli, Paľo Hlubocký, + ostatní

V úzkom kruhu našej rodiny sa vzťahy smerom k Julke, aj k jej rodine zastabilizovali. Ale mýlili by ste sa, že prestali aj v lokálnej levickej klebetnej sieti. Nechcem tu menovať ľudí, z ktorých mnohí ani nevedeli, o čo ide, ale kúriť pod vzťahom Ivana a Julky neprestali. Juli stále počúvala to isté:

„uvidíš, on sa s tebou len hrá …  čo si myslíš, že príde z Košíc do Levíc … ja mám také informácie priamo z Košíc od sestry švagra mojej spolužiačky, že Ivan je riadny sukničkár …“

Juli sa mi žalovala, ja som bol zamestnaný školou a štátnicami, diplomovku som robil v Prahe, skrátka sme sa nevídali často. Skončilo to tým, že dostala takú divnú „psychikou podmienenú horúčku“ – každý deň, ako jej skončila práca, okolo štvrtej poobede jej vyskočila horúčka na 38 stupňov. V lekárni v jej práci bolo prostredie k nášmu vzťahu pozitívne, tam mala dve kolegyne, ktoré už tiež mali vážne vzťahy. V širšom príbuzenstve v Leviciach, ale najmä v rodinách, ktoré patrili do levického zboru CB, tomu tak nebolo, tam peletón stíhal unikajúcu dvojicu Ivan / Julka nekompromisne, a neférovo.
Na vysvetlenie: v tom čase nebolo veľmi zvykom, aby niekto „zvonka“ – rozumej mimo Levíc – prišiel a lovil v levickom rybníku. A ako som to neskôr aj analyzoval, bolo tam dosť závisti, smerovanej na Julku zo strany jej rovesníčok.

Skrátka, niekedy v máji sme sa vybrali za Julkiným kamarátom, psychiatrom Paľom, ktorý vtedy už bol prednostom v liečebni na Modrom Kameni. Paľo bol švagrom kazateľa Janka Krišku  zo zboru Bratskej jednoty baptistov v Tekovských Lužanoch.
Paľovi sme vysvetlili našu situáciu, Julkine denné teploty, a všetko okolo toho. Po dlhšom rozhovore Paľo urobil záver:

„Pozrite sa, Julka, Ivan, toto je štandardný spôsob obrany organizmu proti psychickému nátlaku, ktorý sa opakovane dotýka pacienta. Nie je to choroba, je to stav, ktorý za pár dní pominie buď zmenou prostredia, alebo ak zaniknú dôvody. Kým bude Julka počúvať tie šuškandy okolo svojho vzťahu, bude to vždy len horšie. Ja vidím jedinú cestu pre vás úplne prirodzenú – vezmite sa čím skôr, aby sa skončila tá téma“.

S Julkou sme sa dohodli, že svadbu budeme mať 26. augusta v Leviciach.

Vrátil som sa domov, a na druhý deň som mojej Mame a Otcovi vysvetlil celú situáciu, o ktorej niečo možno tušili, ale pozadie nepoznali vôbec. Im som na doraz uviedol, že kto, v akých súvislostiach, a čím kŕmil klebety v Leviciach. Mnohých z nich dobre poznali. A mnohí z nich boli, žiaľ, aj z nášho širšieho príbuzenstva.

Pozval som ich teda na svadbu 26. augusta do Levíc. To bol dosť veľký šok pre nich, ale už som nemal kam ustúpiť.

Alebo prídete a budeme sa spolu tešiť, alebo neprídete a vy aj ja budeme mať v srdci smútok.“

Myslím, že nie vtedy tam, keď som im to povedal, ale v zásade pochopili, že to už je nezvratné.

A tak sa začali prípravy na svadbu. Oznámili sme to kazateľovi Ľudovi Fazekašovi, termín bol dobrý, mohli sme rozbehnúť ostatné veci. Primár Paľo sa o pár dní ozval, že aký je vývoj, ale už nebolo o čom, zhruba o týždeň horúčky zmizli. Zostalo síce pár kyslosladkých úsmevov z levického pozadia, ale „who cares?“

Ešte jedna epizódka v súvislosti s našou svadbou. Pripravil som svadobné oznámenie, na ktoré ako svoje vyznanie som napísal kratučkú báseň:

„…zhynúť smädom na brehu rieky menej ma haní,
než žiť a napiť sa z iných než Tvojich dlaní…

Reakcia po rozoslaní nezostala na seba dlho čakať, neprišla z Levíc, ale z prostredia našej – vtedy už aj mojej Cirkvi bratskej. Istý mienkotvorný človek XY zo zboru v Bratislave ( autor duchovných básní)  to komentoval na verejnosti, síce s „novinárskou anonymitou“, že:
„…naši mladí ľudia, už nevedia od radosti, kam by skočili, na svadobných oznámeniach citujú kadejakých básnikov…“

Reagoval som svojsky, rebelantsky, a pustil som po tej istej linke, ako sa informácia dostala ku mne asi toto:

„…taký básnik ako XY som ja kedykoľvek…“

Nuž tak, kto akou zbraňou bojuje, takou schádza, bránil som iba svoje teritórium.

***************

Štátnice, diplomovka, a rôzne

Žiadne špeciálne osoby, zasluhujúce si samostatný nadpis, neviem vymenovať. Ale rád by som predsa len zhrnul ukončenie štúdia na SF VŠT v Košiciach.

V štvrtom ročníku sme sa museli rozhodnúť pre konečnú špecializáciu. Takmer všetci z našej študijnej skupiny si vybrali „Dopravné stroje a manipulačné zariadenia“. Bol to pomerne široko koncipovaný záber, patrili tam napríklad žeriavy všetkých typov, výťahy, lanovky, zemné stroje a veľa ďalších. Naším „triednym“ sa stal profesor Košábek zo Žilinskej univerzity. Mám na neho veľmi dobré spomienky, kľudný, rozvážny, ale aj vtipný človek, ktorý sa nerozpakoval po večerných prednáškach ísť s nami aj na pivo, keď sa ešte neponáhľal domov do Žiliny, lebo aj druhý deň mal v Košiciach nejaké termíny. Pri jednej  takej pivovej debate si pamätám, na takúto jeho životnú sentenciu, ktorá bola vcelku „univerzálna“, nie iba pre budúcich inžinierov strojáriny:
„Chlapi, vlastne vaša odbornosť a budúcnosť je ako brázda, ktorú oráč vyorie, a to, čo ste sa naučili tu na škole, sú iba nástroje ako pluh, záprah, agrotechnika, a podobne. Teraz po štátniciach dostanete do rúk ten pomyselný pluh, a každý bude zodpovedný za svoju brázdu, ktorú vyorie. Vzdelávať sa ďalej nie je povinnosť, ale ak chcete dosiahnuť, aby vaša brázda bola viditeľná a akceptovaná, tak potom vzdelávanie sa je nevyhnutné …“  

Múdry to človek, profesor Košábek. Inak pochádzal z Čiech, ale kľudne sa mohol volať aj profesor Hora, po reči to „nebylo znát“.

Stretli sme sa viackrát, neformálne, a tak si ma zavolal, keď prišlo na rozdeľovanie diplomoviek, ktoré sa robievali vždy v nejakom podniku, alebo v projekcii v teréne.

„…pán kolega, mám tu jeden problém, v rámci diplomoviek musíme obsadiť aj jednu pozíciu v ČKD Slaný, pracovisko v Prahe. Všetci sa tomu vyhýbajú. Ale vy ste mi raz rozprávali vaše historky z vojenskej služby v Čechách, páčilo sa mi to, nie to, čo ste mi rozprávali, ale ako ste si profilovali svoj postoj k Čechom – nezávisle, ale s uznaním. A o to mi ide. V tom závode ČKD Slaný sú dobrí, solídni odborníci, bude sa tam dobre robiť diplomovka, a odhadol som, že vy sa tam nestratíte. Tak čo, môžeme sa dohodnúť ?“

„pán profesor, ale prečo práve ja, ozaj nie sú aj nejakí ďalší kandidáti ?“

„nuž, pán kolega, isteže sú, ale pozrite sa, vy ste si ešte nevybrali tému, a potom, poviem na rovinu – mám tam poslať napríklad vášho kolegu X.Y. z Michaloviec ? alebo kolegu Z.Q. zo Spišskej Novej Vsi ? Viete, nejde o nejakú segregačnú kategorizáciu vašich spolužiakov, ide aj trochu o reprezentovanie našej fakulty, a nakoniec trochu aj môjho mena …“

Spadla mi sánka na túto otvorenú reč a šiel som na mesiac do ČKD Slaný.

Profesor sa nemýlil, všetko bolo super. ČKD Slaný malo projekciu v Prahe na Hybernskej ulici, kúsok od Prašnej brány. Býval som v nejakom internáte v Dejviciach, spojenie metrom super. Starší kolegovia – projektanti okamžite reagovali aj na moje „neodborné“ otázky. Začali tým, že ma posadili do auta a šli sme sa pozrieť na taký žeriav, na aký znelo moje zadanie. Na diplomovku sme mali jeden mesiac, ja som po troch týždňoch už nemal veľmi čo robiť, výpočty a výkresy 5 x skontrolované. Týždeň pred odchodom som im predstavil Julku, ktorá ma prišla pozrieť, priniesla veľkú krabicu zákuskov, ČKD ľudia kúpili párky, housky, hořčici, a pivo „Ivane, netrap se, tady v bufetu máme votevřenej účet na takovéhle mejdany“

To bola diplomovka.

Štátnice prebehli podobne, bola to vlastne obhajoba postupov výpočtu v diplomovke, a odpovede na otázky poroty k jednotlivým uzlom návrhu. Trochu debaty zato bolo, jeden človek z poroty mal taký štatistický prehľad o vyrábaných typoch samohybných žeriavov, a nejako jeho zoznam postrádal výrobný program ČKD. Po chvíli, keď už sa pán profesor Košábek duhýkrát vrátil do miestnosti (asi bol na cigaretku alebo na WC)  a ešte stále sa debata točila okolo toho, že prečo práve takýto typ žeriavu som navrhol, prihlásil sa do diskusie a zotrel svojho kolegu jednoduchou vetou: „lebo ČKD !“

To boli štátnice.

To ostatné už nie je také zaujímavé, promócie, tlačiace topánky, kvety, úsmevy, slzy …

Úprimne sa mi prichodí poďakovať mnohým „mojim ľuďom“ za trpezlivosť a dôveru  – ale predovšetkým  –  mojim rodičom, Julke  a Andymu Šípošovi …

************

Tento obsah bol zaradený v 1969 – 1974 vysoká škola. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.