1974 – 1980 SES Tlmače

1974 – 1980    SES Tlmače

Šaňo Balaško, Jano Borguľa, Ivan Drahoš, Ákos Ákossy, …

Moje prvé zamestnanie  SES Tlmače

Začalo dňom 1. augusta 1974, nastúpil som na odbor konštrukcie – (vedúci odboru Ing. Ivan Drahoš). Mojím priamym nadriadeným bol Jozef Michalec, ktorý viedol oddelenie  o sile cca 25 konštruktérov a kresličiek. Dostal som pracovné miesto – tabuľu s pantografom + stoličku s kolieskami, vyfasoval som nejaké ceruzky, súpravu kružidiel, a jednu otrasnú rysovaciu súpravu. Zo začiatku sa veľa nedialo, do Tlmáč som cestoval ráno autobusom, tam v jedálni som zhltol na raňajky párky, rohlíky a kakao – to bol štandard. No a začal som pracovať, teda navrhovať otrúbkovanie kotla, rysovať jednotlivé trúbky, zvary, uchytenia, a pod. Dali mi nástupný plat 1 200 korún, čo bolo menej ako moje štipendium !

Naša svadba

Presne sa konala, ako sme sa dohodli, 26. augusta. Normálne sa svadba diala tak, že po sobáši sa hostia odobrali do domu nevesty, a tam sa „veselilo“. Neskôr sa početnejšie svadby konali aj prenajatom priestore v kultúrnom dome tej-ktorej obce. (Treba vedieť, že levický zbor mal v tom čase stanice – v obciach: Nový Tekov, Horná Seč, Dolná Seč, Jur nad Hronom, Mýtne Ludany, z ktorých v nedeľu prichádzali veriaci do Levíc na spoločné bohoslužby.)
V levickom zbore CB pred nami nikto nemal svadbu v nedeľu, tie boli vždy v sobotu, ale my sme porušili viac vecí, nielen dátum, ale aj jej „formát“. Takže po riadnych bohoslužbách prebehol sobáš, sobášil nás Ľ. Fazekaš, za prítomnosti celého zboru, ktorí prišli na bohoslužby. Po skončení sobáša nám odchádzajúci popriali všetko najlepšie. Odišli sme s Julkou pešo o dve ulice ďalej, kde oni bývali.

Na svadobnej hostine sa zúčastnila najbližšia rodina, (z Julkinej strany prišla aj jej starká z Nyíregyházy)  kazatelia (Ľudo Fazekaš s Perlou, Ondrej Prištiak s Lidkou, Janko Kriška s Jaruškou a Jóška báči), no a pár pozvaných priateľov. Sedeli sme vonku, na dvore bolo príjemne, v tieni tzv. „lugašu“, čo je popínavé hrozno, ktoré zakrývalo takmer celý dvor. Julkina mama za pomoci niektorých žien z príbuzenstva pripravili pohostenie, varili a piekli už niekoľko dní dopredu a viem, že okrem klasiky – zemiakový šalát a rezne – boli najmä pečené kačice, a samozrejme nechýbala slepačia polievka s levickými rezancami. Potom nasledovala káva a zákusky v tradičnej levickej kvalite a v neobmedzenom množstve … My s Julkou sme potom našich svadobčanov poobede opustili …

Najvýraznejšie porušenie „formátu“ levickej štandardnej svadby bolo, že sme s Julkou pozvali do našej modlitebne poobede na piatu celú levickú mládež, v tom čase to bolo takmer do 100 ľudí. Vypratala sa malá sála, nanosili sa tam stoly, vonku na dvore boli tiež postavené stoly a celé to bolo riešené takým bufetovým spôsobom ( v Levicach to volali aj „batyu-bál“ ), každý priniesol nejaký jedlý príspevok a  každý si vzal, na čo mal chuť. Výber bol viac menej orientovaný na zákusky a ovocie + nejaké nealkoholické pitie. Veľa sme spievali, hrali levickí mládežnícki hudobníci, program bol skôr riešený ad hoc príspevkami, okorenený hlasitým smiechom.
Nálada bola super a večer okolo jedenástej sa Juli v svadobných šatách vytratila, a vrátila sa v Tekovskom kroji. Nasledovalo „čepčenie nevesty“.

Mali sme krásnu svadbu, teda nám sa páčila.

Svadobná cesta + rôzni ľudia

Nemali sme jasný plán, že čo po svadbe, myslím na svadobnú cestu. Nič veľké sme neplánovali. Ale potom sme si povedali, poďme do Poľska, na pár dní do Krakova. Môj Otec tam mal jednu kolegyňu a tú sme sa rozhodli prepadnúť. K ceste do Poľska vtedy bolo potrebné mať víza, alebo skôr povolenie našich úradov na vycestovanie. Juli zohnala ten patričný (správny) kontakt na polícii, vyzbrojili sme sa jednou becherovkou a šli sme si vypýtať víza. Postarší plešivý chlapík na oddelení zahraničného ruchu sa díval, skontroloval naše občianky, a vraví:

„a kedy chcete ísť ?“

„nuž, zajtra“

„hohó, to bude trvať aj týždeň, kým sa to zúraduje“

Becherovka zmizla pod stolom a pokračoval s úsmevom:

„a kľaknete si tu ? mladá pani ?“

Juli si kľakla a dostali sme razítka hneď.

Vyrazili sme na cestu na našej motorke ČZ 175. Po ceste do Krakova sme sa zastavili u tety Ličkovej (mamy Lidky Prištiakovej) v Liptovskom Mikuláši. Neboli sme ohlásení, ale o to srdečnejšie prijatí. Vo veci prenocovania nás teta Ličková „lustrovala“, či sme naozaj zobratí. Bolo to super zastavenie.

V Krakove sme našli profesorku Kowalsku – Lewicku, tá vedela o nás, môj Otec jej volal. Nocľah pre nás nemala, lebo odchádzala práve do zahraničia, ale dala nám adresu na študentský internát, ktorý sa v čase prázdnin volal „Hotel Babilon“.

 

 

Hotel Babilon

 

 

 

 

 

 

 

 

A ešte nám dala adresu na svoju mamu, starú dámu, pani Kowalsku, ktorú určite máme navštíviť, lebo nás už očakáva. V Babilone  nás bez problémov zaregistrovali a dali nám kľúče od izby – platba vopred bola podmienkou. Unavení, špinaví, ale s nocľahom v Krakove, so far so good!
Na letáčiku na dverách bola naškrabaná informácia :

„Kabiny natryskowe i toalety można znaleźć na korytarzach“

Šiel som teda s uterákom a šampónom nájsť sprchy a toalety na chodbe. Aha, to bude ono. Vošiel som dnu a takmer som aj ušiel preč. Vo veľkej miestnosti so sprchami sa vedľa seba sprchovali chalani aj mladé dámy, ďalší tam stáli v rade na čakačku s uterákom v ruke … No čo už, sme v hoteli Babylon v Krakove, treba to predýchať … Juli šla do sprchy neskôr, a nebol tam nikto. No toto !

Druhú story sme s Juli zažili u mamky Kowalskej. Bola to ozajstná stará dáma. Skúšala to na nás anglicky, francúzsky, nemecky (nemčina jej veľmi nešla), ale nakoniec sme usúdili, že keď bude rozprávať pomaly po poľsky, asi sa dohodneme.

„budete si prosiť čaj?“

Prosili sme si, a kým sme vypili asi tri šálky čaju, mamka Kowalska nam stihla porozprávať, že Marie Curie-Skłodowska bola jej spolužiačkou a dobrou kamoškou. Že Poľsko je jedinečná zem a Krakov zvlášť. Potom sa odšuchtala kamsi dozadu a priniesla si takú krabičku z ebenového dreva, otvorila ju a začala šúľať cigaretu (papierosu). Ale nezastala pri jednej, ukrútila aj pre nás, a presviedčala nás, že nemajú v sebe nikotín, iba aromatické lístky. Môžeme jej veriť, však ona je lekárka. No čo sa dá robiť ? Vyskúšali sme ju, ale nijako veľmi nesadla. Popíjali sme čaj, hrýzli keksíky a počúvali.
Potom nás ešte vybavila dobrými radami, že máme ísť určite do Wieliczky (soľná baňa) a do Wawelu – kráľovský korunovačný zámok s katedrálou. Bolo to prekrásne.

Nemajúc GPS sme veľa blúdili, ale našli sme všetko. V Krakove na prekrásnom námestí (Rynek Główny) sme si chceli dať zmrzlinu (lody), ale ešte šťastie, že sme sa spýtali, čo to stojí. Nerozumeli sme šušlaniu čašníčky, ale keď to napísala na papier, hneď sme vstali a poďakovali sa, suma bola viacej, než celé ubytovanie v Babylone na tri dni.

Na ceste domov sa počasie pokazilo, husto mrholilo a dobre, že sme mali so sebou aj pršiplášte, ktoré sme si obliekli a vyrazili. Bolo tak zle, že sme v Zakopanom zastali a hľadali miesto na prespanie. Nakoniec nás prichýlila jedna pani, keď videla, ako vyzeráme, zohriala do veľkého džbánu „herbatku lipowu  z miodem“, zakúrila a ukázala na obrovskú posteľ, a na ešte väčšiu perinu, pozbierala naše mokré veci a zhasla svetlo. Svet sa chvíľu ešte točil a potom prestal existovať.
Ráno sme si vysušené veci poobliekali, naraňajkovali a rozlúčili sme sa s pani Anytou, ktorá za prenocovanie a služby chcela iba 30 slovenských korún.
Spočiatku nepršalo, ale aj tak sme mali problém, na jednej križovatke som neodhadol rýchlosť blížiaceho sa konského záprahu na hlavnej ceste s takým výletným kočom, stihol som ešte Julke povedať, aby dvihla pravú nohu, a pristáli sme v nehlbokej priekope s hustou trávou. Nič sa nestalo ani nám, ani motorke, a tak keď nám pomohli vytiahnuť motorku z priekopy, nasadli sme a pokračovali smerom domov.
Na hranici nám slovenská colníčka vykládla celý ruksak, neviem čo hľadala, ale v kuse bliakala čosi o kontrabande. Nenašla nič, tak sme zase napchali špinavé veci do ruksaku a pokračovali ďalej. Znovu začalo mrholiť. Poučení z predošlého dňa sme si obalili nohy do igelitiek, lebo sme mali iba sandále (august), dobre sme utesnili pršiplášte a pustili sme sa cez Martin domov do Levíc.

Po ceste sa už nič neprihodilo, okrem toho, že bola zima, prestalo aj pršať, pred Levicami vysvietilo aj slniečko, zrazu bolo teplo a my sme s tými igelitkami na nohách vyzerali asi ako Marťania.
Ale dali sme to!

Šaňo Balaško

Môj kolega v SES Tlmačoch, mali sme tabule vedľa seba, padli sme si do oka. Šaňo mal vždy nastavený potmehúdsky úsmev a štipľavý humor. Bol špecialistom na tzv. kotlové telesá, dôležitú súčasť parného kotla. On už dosiahol level, keď rysoval iba ceruzkou a mal osobitnú kresličku, ktorá jeho podklady vyťahovala tušom. Kľudne sa pustil do odbornej alebo spoločenskej debaty a veru servítku pred ústa si nekládol.
Trochu som sa viezol v kolektíve v jeho tieni, pracovné veci sme spolu predebatovali, a často som poslúchol jeho tipy.

Šaňo nás raz pozval na návštevu, bola to asi prvá návšteva u niektorého kolegu z mojej roboty. Po chvíli jeho manželka priniesla klobásky, mäkký chlieb, kvasené uhorky a „otelák“. Otelák je víno, ktorého vinič sa v zásade nestrieka, lebo je mimoriadne odolný, nechytá sa naň fyloxéra či peronospóra, akási burina medzi viničmi, ale v Leviciach je obľúbený, patrí do rodiny tzv. samorodných vín. Má zvláštnu vtieravú arómu a ľahko sa pije.

Takže sme si ujedali z klobásiek a zapíjali otelákom z pohárikov, ktoré sa volajú „Zlatá Zuzana“. Juli ma kopala pod stolom, aby som už nepil. Ja som sa zaťal a ďalej popíjal.
Asi po hodine sme sa rozlúčili a šli domov. Videl som, že Juli je nahnevaná, hmmm … Vonku bolo strašne teplo, teplo ma buchlo do hlavy zvonka a otelák zvnútra. Bývali sme vtedy ešte len na slobodárke v nemocnici, pešo to bolo asi 10 minút, no áno, ale Juli povedala, že ona ide, a ja nech robím, čo chcem.

Nuž poviem vám, prvýkrát v živote som mal „opicu“, kráčal som opatrne popri múre, a čím ďalej, tým mi bolo horšie. Smer k nemocnici som utrafil, ale keď som prišiel domov, až tam ma osud dobehol. Celý svet sa krútil, nemohol som ani sedieť, nieto ležať. Zo spoločného WC na chodbe som ledva trafil na izbu…
Na druhý deň ráno hlava dunela a ja som sa strašne hanbil. Našťastie bola sobota, nebolo treba utekať do práce. Postupne sa Juli zľutovala, a začala so mnou komunikovať. Vedel som, ešte skôr než otvorila ústa, že má 100 % pravdu vo všetkom.

Sľúbil som jej sväto-sväte, že to bolo prvýkrát a naposledy v mojom živote. Vzala ma na milosť, moja Juli.

Na vojne a na vysokej škole som si dal jedno – dve – tri pivá, ale to nikdy so mnou tak nezamávalo, ako tento zradný „otelák“. Aj som to dodržal, nie že by som si pohár vína odvtedy nedal, ale nikdy, nikdy som už takto neskončil. Veľakrát sa mi kolegovia aj vysmievali, že čo som to za chlapa, ale zrejme sa s nimi nikdy zem tak netočila, ako so mnou.

Ivan Drahoš

Bol vedúci konštrukcie – veľký šéf – na konštrukcii pracovalo asi 110 ľudí. Po nástupe som dostal 1 200 korún platu, spolu so mnou nastúpili aj ďalší (ktorí boli na vojne ako absolventi), a čuduj sa svete, tí dostali nástupný plat 1 300 korún.  Rozdiel bol ten, že oni po skončení školy nastúpili do zamestnania, a po 2 týždňoch šli na ten rok na vojenčinu, kde si váľali 12 mesiacov zadok, ako som to popísal už skôr. Nezdalo sa mi to spravodlivé. Konzultoval som to so Šaňom, ale aj so svojím vedúcim oddelenia  Michalcom, všetci boli toho názoru, že to je zjavná blbosť, a že mám ísť za vedúcim celej konštrukcie – Ing. Drahošom.
Aj som odišiel, čo samo o sebe už bolo čosi neslýchané. Ešte aj starší kolegovia si dali „čisté trenírky“, oholili sa a poniektorí sa zrejme aj deň postili, ak mali ísť za ním s nejakou žiadosťou.
Sekretárka mi povedala, že ma bude volať, kedy mám prísť. Nevolala. Tak som volal ja ju. Potom asi na tretí deň, zrazu, že teda mám tam prísť za šéfom.

Vysvetlil som mu celkom slušne, že v čom je môj problém, a že pekne prosím, aby som dostal rovnaký plat ako ostatní.
Najprv mi vysvetľoval, že to je zložité, že sú tu predpisy, a podobné bláboly. Vyškolený od Šaňa a Michalca som trval slušne, ale tvrdo na svojom. Rozhovor sa totálne pokazil. Šéf konštrukcie Ing. Drahoš na mňa kričal a búchal dlaňou do stola.
Nabral som odvahu a spýtal som sa:

„ prosím vás, mám si podať žiadosť písomne ? sem k vám ? alebo na osobné oddelenie ?“

„súdruh inžinier, vaša drzosť prekračuje všetky medze, pochopte, že ja nemám pre vás tých 100 korún, mzdy sú plánované, jedine, ak by som vám dal zo svojho vlastného vrecka!“

Chcel zrejme spraviť teatrálne gesto, a vybral z peňaženky zelenú stovku a hodil ju na stôl.
„ takto to mám urobiť ???“

Rýchlo som stovku vzal, poďakoval sa, pozdravil a odišiel.

Rýchlosťou blesku sa (nielen po konštrukcii) ale po celom technickom úseku roznieslo, čo sa stalo. Na mesačnej výrobnej porade Ing. Drahoš oznámil, že drzosť niektorých mladých inžinierov nepozná hraníc. Meno nepadlo, ale každý vedel, o čo ide.

Na druhý mesiac mi upravili plat na 1 300 korún, nepodpisoval to Ing. Drahoš, ale technický námestník – jeho šéf.

Šaňo bol na mňa hrdý, a Michalec si ma zavolal:

„vieš, že si si vyrobil nepriateľa do konca života, ty na konštrukcii nikdy nemáš šancu, kým tento ********* tu bude šéfovať.”
„…no čo už ?“

Marcel

Môj a náš vytúžený prvý syn Marcel sa nám narodil po troch rokoch manželstva . Ešte sme nemali byt, stále sme bývali v tej nemocnici, ale už sme mali prisľúbený 2-izbový družstevný byt. Medzitým sme s Julkou zažili úžasnú vec, peniaze, ktoré sme spolu šetrili, uložila na výhernú sporiteľnú knižku. Nemali sme tam veľa, ale vytiahli našu knižku a zrazu nám pripísali okolo 2 000 korún. Nakoniec to skončilo tak, že Juli s veľkým bruškom spolu so svojimi sestrami Ančou a Betkou umývali okná v našom byte asi dva týždne pred pôrodom.

Julkin prvý pôrod nebol ľahký, Marcelkovi pri pôrode zlomili kľúčnu kosť (vraj to je dosť bežná komplikácia – hmmm…?) a tváričku mal od pôrodných tlakov silno červenú. Mne nič nevadilo, bolo dôležité len to, že všetko sa nakoniec podarilo, a že bol na svete.
Keď sme hrdo šli s ním do nášho kostola, pred vchodom jedna tetka pozrela do kočíka a vraví:

„húúúha, micsoda csúnya gyerek !“

„Keď sa vám nepáči, tak sa nedívajte, budeme aj bez toho“

Ale to už tetka sa natiahla do kočíka a otáčala mu hlavičku k sebe. Juli priskočila a odstrčila ju ako tigrica.

„mit csinál ?  mi az, nem látja, hogy a hasán fekszik, hisz kitekeri a nyakát, ne merjen hozzá nyúlni !!!“

Julka dávala Marcelka ležať na bruško, hlavičku mal otočenú na bok a tak spal. A táto „bosorka“ nielen, že vyhlásila, že Marcel je škaredý, ale ešte mu skoro vykrútila krk ! Ja by som jej bol ruky dolámal.

Csontkovács Pišta báči zo Selíc

Marcelovi pri pôrode, ako mu lekár pomáhal na svet zlomil kľúčnu kosť. Stáva sa to dosť často, a nie je to veľká tragédia, kostičky sa zrastú za týždeň – dva. Akurát, že rúčku na ľavej strane držal trochu neprirodzene. No ale bolo aj iné, a horšie.

Pri prvej kontrole po pôrode sa zistilo, že Marcelko si ležiac na chrbte nevie roztiahnuť kolienka od seba. Detičkám sa prirodzene nôžky rozložia, ale jemu to nešlo. Nasledoval rentgen a snímok ukázal, že kĺbové lôžka ( tzv. striešky ) nemá dobre vyvinuté, a zrejme pri pôrodnom tlaku sa mu jadierka vyšmykli z kĺbových púzdier na oboch nožičkách. Na jednej nôžke smerom dole – nôžka bola o poznanie dlhšia a na druhej nôžke do strany.
Ortopéd len krútil hlavou a vravel, že keď bude mať 3 mesiace bude musieť byť s celou panvou uväznený v sádre na cca 6 mesiacov. No katastrófa… Juli plakala a spolu sme sa modlili.

Ešte nebol internet a Google, ale Juli hľadala zúfalo riešenie. Niekto jej poradil, aby sme zašli do Selíc, kde býval Pišta bácsi – chyropraktik naturalista, ktorého hlavná činnosť bola naprávať kosti. (Csontkovács – po slovensky : kováč kostí ).
Ja som najprv takéto „šarlatánske“ postupy odmietal. Ale môj bratranec Vlado, mladý lekár mi povedal:

„pozri sa, pokaziť nič nemôže, ja by som to rozhodne skúsil…“

Sadli sme do auta s Juli aj s Marcelkom a ráno okolo ôsmej sme už boli na mieste. Pred nami už sa na malom dvorčeku tiesnili ľudia. Pišta bácsi vždy s vyšiel von, poobzeral sa a ukázal prstom na ďalšieho. Nie podľa poradia, on mal svoj vlastný poradovník.
Asi po hodine prstom ukázal na nás. Vošli sme do „ambulancie“

Bola to obyčajná izba v dedinskom domčeku, bolo tam čistučko, a teplučko  a bola tam taká pracovná posteľ pre pacienta.

„no mi a baj a kisfiúval ?“

Juli mu to vysvetľovala, a rozbalila perinku. Pišta bácsi si hmkal, posunul ruky Marcelkovi pod zadoček a vyslovil svoju diagnózu už lámanou slovenčinou:

„ tak tento nožičku má vyskočenú dole, a tento druhú doľava…“
presne ako rentgen v Leviciach.

Veľkými rukami trochu stlačil kĺbiky Marcelovi a voilá, nôžky sa pekne od seba kolienkami roztiahli, ako u zdravých detičiek. Juli plakala, ja som bol blízko slzám. On sa usmieval, a nechcel prijať s nič.
Pišta bácsi mal na stole veľkú fľašu od uhoriek, a v nej sme videli bankovky, tak sme svoju vďaku priložili k nim.

Vonku na dvore mal Pišta bácsi naskladané drevo na kúrenie. Nie málo, a nie hocijaké. Dozvedeli sme sa, že to bol jeden z možných spôsobov vyjadriť svoju vďaku. Tej vďaky tam bolo neúrekom, minimálne na takých 10 rokov.

Vďaka Pišta bácsi ešte raz, a ešte mnoho krát.

Pišta bácsiho sme navštívili o rok zase. Narodil sa Erik, bol to komplikovaný pôrod, lebo náš Erik sa rozhodol prísť na svet zadočkom. Stalo sa. Na rozdiel od Marcela mal jadierka aj striešky na nožičkách vyvinuté, ale pôrodné tlaky predsa len vyvolali u neho vykĺbenie bedrových kĺbov. A tak Pišta bácsi o rok zopakoval svoj výkon úspešne aj s naším Erikom.
Ani jeden z nich nemal sádru a ortopéd neveril svojim očiam, keď prišla Juli s nimi na kontrolu.

****************

Keď sme tam prišli s Erikom, čakali sme trochu dlhšie a tak sme sa rozprávali s tými, čo tam boli. Jeden pán nám vyrozprával tento príbeh:
Prišiel k Pišta bácsimu jeden lekár odkiaľsi z Moravy. Priviezol dcérku s podobnými ťažkosťami, ktorej nepomohlo ani sadrovanie, ani zahraniční lekári. Najprv chcel vyspovedať svojho „selického kolegu“ že čo bude vlastne robiť. Jazyková bariéra chvíľu pretiahla túto fázu. Keď Pišta bácsi pochopil, čo lekár z Moravy chce vedieť, tak chytil svoju strakatú mačku, a jedným jednoduchým pohybom jej vykĺbil dve nohy. Ukázal na mačku a povedal:

„teraz vy to urobiť na miesto, doktor úr…“

Zahanbený lekár len stál a díval sa, nuž Pišta bácsi s úsmevom mačke vrátil kĺby na miesto, a tá „urazene“ ale na vlastných zaliezla pod kopu dreva a odtiaľ  pohoršene žmurkala…

Potom zavolal lekára z Moravy aj s dcérkou do „ambulancie“…

Ing. Ján Borguľa

Bol vedúci výrobného cechu 440. Bola to veľká hala, kde sa vyrábalo to, čo naše oddelenie tlakových častí (Michalec a spol.) navrhli a nakreslili.

Neviem, či naschvál alebo náhodou, začali ma posielať na tzv. Reklamačnú komisiu, kde sa riešili problémy medzi konštrukciou a výrobou. Stávalo sa, že niektoré rozmery, počty či tvary nesedeli na výkrese s realitou. Že kde je chyba, rozhodovala už spomenutá Reklamačná komisia. Výroba mala svoju taktiku, počkali až do krajného termínu, potom sa ozvali, a rozhodnutie chceli z pondelka na utorok. Zaužívané bolo, že zástupca konštruktéra takmer všetko odobril ako našu chybu. Iba o väčších a evidentných veciach sa viedla diskusia. Vidiac, čo sa deje, dal som si tú námahu a pozbieral som si všetky podklady, počnúc konštrukciou a končiac výstupnou kontrolou. A ajhľa, podarilo sa zdokladovať, že výroba to vyrobila podľa výrobného výkresu, ale nezohľadnila vydané dodatky k nemu, ktoré zároveň so základným výkresom dostali tiež.
Na najbližšie sedenie komisie šiel za konštrukciu  Michalec + Ing. Drahoš –  s mojimi podkladmi, ale bezo mňa. A bingo !!!

Po nejakom čase si ma zavolal Ing Borguľa. Nemal vôbec také škrobené a arogantné spôsoby ako šéf konštrukcie. Povedal mi asi toto:

„bratku, pozri sa, tebe na konštrukcii ruže neporastú, vieš o tom ,“

„viem …“

„koľko tam máš teraz plat ?“

„nuž 1 450 korún + odmeny“

„a kedy si dostal odmenu naposledy a koľko ? no nemusíš ani vravieť, ja som si to už zistil, takže počúvaj, bratík, dám ti ponuku, poď robiť k nám do výroby, budeš robiť môjho technického zástupcu a budeš mať 1 800 korún + odmeny “

„no hej, ale mňa Ing. Drahoš nebude chcieť pustiť … asi …“

„ o to sa nestaraj, napíš si žiadosť o preradenie, a dones ju sem, nikomu nič nevrav, daj mi ju do ruky, dobre ?“

Tak som zmenil šéfa a posunul sa bližšie k čiernej strojárine. Výroba v podniku predstavovala v podnikovej štruktúre „robotnícku triedu“ a Borguľa to pretlačil po tejto línii, to som sa dozvedel až neskôr. Ale pre mňa to bol dobrý krok. Pracoval som tam v priamom styku s „robotníckou triedou“ – zámočníkmi, zváračmi, žeriavnikmi, lakýrnikmi a učil som sa akceptovať ich spôsob komunikácie a rozmýšľania. Funkcia, ktorú som mal: „Technický zástupca vedúceho cechu“ – na papieri znamenala, že som bol vlastne v prípade neprítomnosti Ing. Borguľu najvyšší veliteľ tejto časti výroby. Nebolo to jednoduché.

***********

Robotníci ma jednoducho „nebrali“, bol som pre nich iba zelenáč inžinierik, akési nutné zlo. Spravil som si základný kurz zvárania a začal som poobede v montérkach brigádnicky pracovať. Boli to najjednoduchšie veci, všelijaké podpery, tiahla, závesy, a pod. Nie tlakové časti, lebo tie zvárali „top level“ zvárači a najčastejšie pod argónom. Tak si ma všimli zámočníci a zvárači na dielni. A začalo „školenie“ ako na vojne. Kým som odišiel napiť sa vody, prepólovali mi zvarovacie káble, alebo vymenili elektródy za síce rovnaké, ale zvlhnuté. Keď jeden taký starší chlapík videl, ako si robia zo mňa srandu, porozprával mi, že musím vydržať, nevšímať si ich a to skončí. Tak to aj bolo. Zrazu prišli viacerí, obstáli ma a jeden z nich ma slávnostne akože „prijal medzi zváračov“. Bolo to fajn, bol som veľmi vnútorne pohnutý. Veľa odborných fígľov mi potom poukazovali, veľakrát už dopredu, keď videli, čo idem práve robiť. Vďaka, chlapci.

V tom čase som veľmi chcel mať auto.

***********

Ing Mikuláš Peller

Bol môj ďalší vedúci, odbor sa volal Obchodno-hospodársky odbor (OHO). Tiež ma oslovil, či by som z výroby neprešiel na úsek obchodu, o. i. zistil, že ovládam nemčinu, maďarčinu a do určitej miery aj ruštinu. Nemal veľa ľudí, bolo nás tam okolo 12. Ja som sa stal súčasťou jeho oddelenia Perspektívneho plánovania. To už nepatrilo do úseku Výroby, bol to Obchodný úsek, ktorý riadil obchodný námestník riaditeľa podniku.  Ostatní kolegovia v OHO v spolupráci s projektantmi a konštruktérmi pripravovali obchodné ponuky pre klientov. V tom čase sme väčšinu výroby orientovali do zahraničia, najčastejšie cez Škodaexport.
SES Tlmače patrilo najprv pod  První brněnská strojírna, a.s. a neskôr sa to zmenilo na Škoda Plzeň státní podnik. SES dodávali kotol, a PB, resp. ŠP turbínu a zvyšok. Kuba, Brazília, Sýria, Arabské Emiráty, Juhoslávia, Maďarsko … skrátka, celkom to šlo.

Mojou hlavnou náplňou práce bolo v úzkej spolupráci s mojím šéfom Ing. Pellerom komunikovať s generálnym riaditeľstvom – najprv PB, neskôr ŠP. On chodieval spolu s obchodným námestníkom na rôzne rokovania a závery sa potom zvyčajne spísali do zápisu, ktorý bol akýmsi vodidlom pre budúcnosť. Spočiatku som sa učil, „kde je sever“ v tejto zmäti záujmov a protichodne pôsobiacich ekonomicko – politických síl. Ing. Peller mi dal úlohu, aby som si naštudoval komunikáciu a jej spôsoby (zápisy, listy a diaľnopisy – emaily ešte neboli) za dva roky dozadu. Zložité, ale poučné … neboli to len ekonomicko – politické vlnenia, ale v skrytosti z oboch strán aj nacionálne s „bratmi Čechmi“.

Zo začiatku on napísal list v mene obchodného námestníka, dal mi ho prečítať a doplniť aktuálnymi údajmi k relevantnej téme a zámerom podniku SES podľa našich schopností a ochoty. Takto koncipovaný list sa od námestníka vrátil doškrtaný, musel sa prepísať, upraviť, niekde pritvrdiť rétoriku, niekde ubrať pary, trvalo dlho, kým všetci boli spokojní, list odišiel a ja som si ho mohol založiť.

Postupne som dospel tam, že som dostal kopu podkladov, a rukou načmárané poznámky, komu to posielame a čo chceme dosiahnuť, Ing. Peller mi podrobne vysvetlil, ako sa treba naladiť, a „obchodné blogovanie“ sa mohlo začať. Spočiatku som to prepisoval 6 – 7-krát, a ešte vždy som bol len u Ing. Pellera. Zaujímavé bolo to, že od obchodného námestníka sa nevracali listy so zásadnými pozmeňovacími príkazmi. Asi sme vytvorili s mojím šéfom Pellerom dobrý tandem. Takto sme vcelku úspešne fungovali. Do kolónky listu: „spracoval“ sa postupne dostávalo moje „no name“ meno. Musím povedať, že som sa veľa naučil, naučil som sa „čítať“ a naučil som sa „písať“ Sapienti sat !

S Ing. Pellerom ma viaže ešte jeden príbeh. Raz si ma zavolal a vraví mi:

„Ivan, nemali by ste záujem ísť na jazykový kurz angličtiny ?“

„hmmm … a o čo presnejšie ide ?“

„No jedná sa o dvojročný kurz v rámci rezortu FMHTS, každý mesiac týždeň internátnou formou, kdesi v Čechách, platí to SES, končí to tzv. rezortnou štátnicou“

„ nuž, nie je to nezaujímavé…“

„dobre teda, vezmite si tieto podklady, pozrite si to v kľude doma, a zajtra mi povedzte“

Začal som trochu „špiónovať“, že o čo vlastne ide. Zistil som, že môj šéf Peller sa bol prihlásil na ten kurz, ale keď mal definitívne podpísať zmluvu, tak sa zľakol vlastnej odvahy. Zistil, že na konci sa robia skúšky, kto ich nespraví, musí vrátiť podniku „školné“ ( bolo to cca 35 000 korún), že ten kurz je ozaj intenzívny, celý týždeň 8 hodín učenia sa s „native speaking“ učiteľmi, a po večeroch písanie domácich úloh … Vynechať niektoré sústredenie znamená vlastne taký výpadok, ktorý už nedokáže študent dobehnúť …
Preto si ma zavolal, aby sa zbavil „Čierneho Petra“ !

Tak som sa za dva roky naučil relatívne slušne po anglicky. Síce moji chalani sa mi teraz smejú, že čo to mám za nešpecifikovateľný mix výslovností (asi 7 rôznych učiteľov z rôznych kútov anglicky hovoriaceho sveta), ale ja som sa zatiaľ vždy dohodol s každým.

 

Tento obsah bol zaradený v 1974 - 1980 SES Tlmače. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.