1980 – 1981 Koopera Levice

1980 – 1981 Koopera Levice

Zoltán Č., Ondrej Lupták, Ing. Deák, Henžel Jani báči…

Koopera Levice bol podnik živočíšnej výroby, chovali tam kurence – brojlery v halách s podstieľkou, potom mali nosnice v klietkovom chove, a nosnice aj brojlery si vychovávali sami z vajíčok. Neskôr sa Koopera rozrástla, pribudla farma ošípaných (10 000 kusov). Riaditeľom bol Ing. Deák, ktorý mal aj svoje odborné hobby – dostihové kone. Koopera aj tam vyčnievala z radu, naša kobyla Klotilda skončila na Veľkej pardubickej druhá, nechajúc za sebou kone z Maďarska, Holandska, Anglicka. No a Víchor bol preborníkom na plochých tratiach, kde v rámci vtedajšej ČSSR bol ocenený titulom Kôň roka.
Prišiel za mnou raz Henžel Jani báči, vedúci farmy kurčiat, tiež člen z nášho zboru Cirkvi bratskej. Vysvetľoval mi, že Koopera sa za posledné roky strašne dynamicky rozvíja a potrebujú tam vedúceho technického úseku. Koopera mala vtedy už veľký autopark nákladných vozidiel, vlastné opravárske dielne a plno technologických zariadení. On si dovolil riaditeľovi Deákovi spomenúť, že má pre neho tip. Či by som teda neskúsil.
V Leviciach – malom meste – sa každý s každým pozná, takže Ing. Deák si ma prelustroval cez svoje kanály, a ja jeho cez moje. Nuž, skúsil som.

námestník Uhnák SES Tlamče

Napísal som si výpoveď, informoval som Ing. Pellera, a odovzdal som ju v podateľni na personálnom oddelení. Námestník Uhnák si ma zavolal a začal z veľmi vysokého koňa.

„súdruh inžinier, ale ak chcete odísť, musíte vrátiť školné za angličtinu + stabilizačnú pôžičku 20 000 korún, ktorú vám SES  poskytlo pri družstevnom byte“

Predložil som mu zmluvu o angličtine, z ktorej bolo jasné, že môj záväzok po troch rokoch uplynul. Pripomenul som, že moju angličtinu som nemohol využiť v zahraničí. A k stabilizačnej pôžičke som mu položil na stôl záväzok Koopery, že uhradia alikvotnú časť za mňa.

„… no toto, ja si to musím ešte pozrieť, a naše právne oddelenie, a potom to nie je pekné od vás, takto sa zachovať …“

„ súdruh námestník, a to s tou Čínou bolo pekné, čo ste urobili ?“
vyletelo zo mňa ako štupeľ z fľaše šampanského …

Červený od zlosti podpísal mi výpoveď s okamžitou platnosťou, nemusel som teda ani počkať tie dva mesiace zo zákona.

Ing. Deák

Keď sme sa prvýkrát stretli, hneď sa pýtal, ako som to urobil, že ma pustili bez čakania na výpovednú lehotu. Tak som mu to zhruba popísal.

„ no vidím, že sme dostali nielen inžiniera, ale aj manažéra, výborne!“

Osobne a podrobne ma previedol po celom podniku, trvalo to jeden celý deň. Všade ma predstavil. Rozprával o svojich plánoch v Koopere, ktoré nie sú brzdené peniazmi, ale tým, že niekto sa musí začať o technický rozvoj systematicky starať. Vysoko hodnotil moju znalosť maďarčiny, ale aj nemčiny a angličtiny. Veľa zamestnancov v Koopere rozprávalo po maďarsky, lebo Levice boli akési geografické jazykové rozhranie.

Každá z fariem (kurčatá, brojlery, nosnice, prasce a kone) mala svojho vedúceho –  „farmára“. Toto boli vlastne moji partneri, ktorým môj technický úsek zabezpečoval všetko, aby život farmy plynul bez problémov. Zistil som, že elektrotechnická stredná škola a strojárska vysoká škola sa výborne dopĺňajú. Elektrikári, mechanici aj šoféri zistili veľmi rýchlo, že už sa nedajú fasovať do zásoby (zobrať domov) relátka, poistky, žiarovky, olej, skrutky, náradie, elektródy a pod..
Ale neboli s tým problémy, pochopili rýchlo, kde sú hranice.

Síce pokusy boli, ale neprešli, tu je jeden z krátkych príbehov:
Riaditeľ Deák postavil konský areál Koopery v Zajačej doline. Pred slávnostným uvedením pre verejnosť boli riadne fofry, stavebné, ale aj všelijaké montážne. Deák si ma jeden pondelok ráno zavolal a pol hodinu vysvetľoval, čo všetko sa musí do piatku stihnúť, lebo v pondelok sa bude strihať páska. Zámočníci, stavbári, elektrikári – čo len malo nohy a ruky a nemuseli byť pri sliepkach – boli prevelení na Zajačiu dolinu.
Ja som musel čosi služobne riešiť v stredu a štvrtok mimo Levíc, tak som tam nebol. V piatok som prišiel na miesto činu až okolo obeda. Takmer všetko bolo v poriadku, až na hlavnú bránu areálu, veľkú ťažkú železnú konštrukciu.

„táto brána prečo nie je osadená, veď stĺpy sú hotové ?“

Bol medzi zámočníkmi jeden „hovorca“, ktorý vždy všetko ofrfľal, meno si už nepamätám, volajme ho „Andrej“.

„ hát tudja, főnök, nedá sa to, a už je aj tak skoro fajront a piatok, chceme chytiť autobus domov a ešte treba pobaliť veci a …“

„Andrej, ešte raz, čo sa nedá ?“

„no pozrite, stavbári to tak osadili, že nevieme sa dostať k tým pántom so zvarovacou elektródou …“

„no a v pondelok už sa bude dať tam dostať ???“

„főnök ( so sebavedomým ironickým úškrnom), skúste nám ukázať, ako to treba, lebo my sme len obyčajní zámočníci, nie študovaní ľudia …”

Teraz už nešlo o bránu, ale kto z koho ! Všetci stáli a čakali, čo sa bude diať. Pozrel som si ešte raz presne, ako sú tie pánty osadené, a hlavou mi prebehli školenia, ktoré som dostal od zváračov v SES Tlmače, kým ma vzali medzi seba.

„ no dobre, Andrej, prineste sem agregát, káble, kuklu, elektródy a pristavte bránu na miesto, kde má stáť !”

Trvalo to aspoň hodinu, kým spolu so stavbármi a so žeriavom ťažkú bránu nastavili do jej budúcej polohy. To už tam boli všetci – ako diváci. V skutočnosti sa k tomu miestu zvaru naozaj nedalo dostať, lebo bolo málo miesta. Vzal som dve elektródy, a najprv som ich zvaril dokopy, a tak sa tam už dalo dosiahnuť. Problém je len v tom, že zvárať v takých podmienkach, stojac na rebríku a s takou labilnou elektródou, bez každodenného tréningu, nuž, riskoval som veľa, a v duchu som sa modlil, aby  sa mi elektróda „nelepila“, a aby to celé vyšlo. Bolo hrobové ticho, škrtol som elektródou, a bez jedinej chybičky som potiahol prvú „húsenicu zvaru“ na hornom pánte.
To isté som zopakoval na spodnom, pokľačiačky na zemi už to šlo celkom dobre.

„Andrej, tak takto to bolo treba urobiť. Vy na dnešný deň máte neplatené voľno, ostatní to zváranie tu dokončia, videli, ako sa to dá. Ja si to večer prídem pozrieť, a keď treba, rozdám ďalšie neplatené voľná …“

Bránu som skontroloval v sobotu, bola pekne zavarená. A neskôr Andrejovi jeho vlastní kolegovia, keď čokoľvek sa akože „nedalo spraviť“, pripomínali deň jeho fiaska:

„Andrej, skočíme pre vedúceho, on to ukáže, či …?“

Táto story sa dostala do uší aj riaditeľovi Deákovi, strašne dobre sa nej zabával a daroval mi fľašku veľmi dobrej slivovice.

Zolo Č.

Jeden z „mojich ľudí“,  s ktorým som prešiel dlhší úsek cesty, a ktorý rozhodnou mierou ovplyvnil niektoré moje životné rozhodnutia. Pracoval ako námestník riaditeľa OPS (Okresná poľnohospodárska správa), predtým dlhé roky ako úspešný predseda JRD Hronské Kľačany. Do Koopery bol straníckymi orgánmi okresu z OPS  „odídený“, stal sa Deákovým námestníkom, a aj mojím priamym nadriadeným. Bol to v mojom živote prvý ekonóm, ktorý nielen, že ekonomike rozumel, ale ju vedel aj správne prognostikovať. Zakukali sme sa do seba pracovne, ale ako som neskôr zažil, aj osobnostne.

V tom čase Koopera zažívala veľký rozvoj, dokončovala sa stavba ošípárne vo Veľkom Ďúre. Bol to projekt pre 10 000 ošípaných v uzavretom cykle, t. j. s vlastným matečným stádom, aj s plemennými kancami. Stavbu realizoval Agrostav s viacerými dodávateľmi technológií. Zolo ma brával na obchodné jednania, kontrolné dni, a zažil som aj tvrdé búchania po stole, hoci celý Agrostav (ľudia) nám boli známi. Veľa som sa naučil o stratégii rokovania za účelom dosiahnutia konečného cieľa v podobe, ako náš zámer potreboval. Zolo bol absolútny formát, ako bývalý poslanec Národného zhromaždenia takmer každého poznal, a nemal žiadny problém postaviť veci na hranu (ekonomicky, politicky aj spoločensky) – iného by možno už boli cez stranícke intrigy odstránili. Keď som sa ho na to pýtal, tak mi povedal:

„pozri sa, čo mi môžu spraviť ? maximálne, ak už sa nebude dať dýchať, tak pôjdem nazad na niektoré družstvo za predsedu, tam sa nik nehrabe“

Po roku sa tak aj stalo. Sedeli sme po našej pondelňajšej porade, zatvoril dvere a oznámil mi, že on v Koopere končí a nastupuje za predsedu v JRD Čajkov. Dôvody nebudem tu teraz rozoberať, boli skôr strategické ako pracovné. JRD Čajkov bolo veľké družstvo, zastrešovalo viacej obcí: Čajkov, Podlužany, Rybník, Hronské Kosihy. Zaujímavé bolo najmä svojimi vinicami s rozlohou takmer 70 hektárov a s celým vínnym hospodárstvom. Bolo to obdobie nie ľahké pre družstvá. Nafta bola na „prídel“, teda nie ad libidum, ale podľa normatívov, nastavených na OPS. Nikdy jej nebolo dosť. Každý predseda sa musel veľmi usilovať, najmä šetriť, a potom vhodným spôsobom lobovať všade, kde sa dali nejaké zdroje (nielen na naftu, ale v globále celkovo) vyzískať. Ako som neskôr videl, Zolo bol v tomto preborník.

Po nejakom čase mi raz večer zavolal, aby som sa u nich doma zastavil na kávu a na pokec o živote. Ale to už je iný časový príbeh.

Ondrej Lupták – stavba zborového domu v Leviciach

Cez jeho osobu sa dostávam k etape, ktorá v mojom živote znamenala veľmi veľa.
Ing. Ondrej Lupták (projektant, Stavoprojekt š. p.) bol za totality väznený za svoje cirkevné aktivity, neskôr bol dlhodobý funkcionár Cirkvi bratskej, končil ako jej tajomník, pokračoval potom na UMB v Banskej Bystrici. Spoznal som ho už pred viacerými rokmi, keď som bol zvolený za člena Rady Cirkvi bratskej. Všetci ho volali Ujo Ondrej, ale my sme si potykali, a pre mňa sa stal Ondríkom.

To podstatné, čo som s ním zažil, bolo obdobie prípravy a realizácie stavby zborového domu CB v Leviciach. Príprava na to, že raz budeme v Leviciach stavať svoju modlitebňu, dlhé roky žila v srdciach členov levického zboru. Dlho sa nedarilo, socialistická spoločnosť utlmila všetky snahy. Až urbanistický rozvoj mesta Levice pohol veci trochu dopredu. Starý objekt modlitebne – radový dom na Komenskej ulici č.10 – padol do sanačnej zóny pripravovanej stavby hotela Atóm v rámci stavieb, súvisiacich s jadrovou elektrárňou Mochovce.
Skrátka: bolo nám oznámené, že stará budova bude zbúraná, dostali sme za ňu nejakých mizerných 30 000 Kčs, a že sa máme vysťahovať. Na podanú žiadosť o povolenie stavby novej modlitebne sme po mnohých „tanečkoch“ nakoniec dostali súhlas, ale nie pozemok. Už v tejto fáze nám Ondrík veľa pomáhal a radil. Nakoniec nám za výmenu člen levického zboru prepustil svoj dom aj s pozemkom na ul. 29. augusta, kde sa potom zborový dom aj postavil.

Už v čase príprav sme sa veľmi intenzívne zaoberali budúcou stavbou, jej tvarom, veľkosťou, usporiadaním. V tom čase ako 38-ročný som sa stal členom staršovstva zboru CB Levice. Keď som sa párkrát na členskom zhromaždení ozval s nejakými pripomienkami ku stavbe, kazatelia zboru navrhli, aby ma zvolili za vedúceho stavebného odboru. Tak začala moja ďalšia „vysoká škola“ v živote – stal sa zo mňa organizačný manažér celého projektu výstavby modlitebne v Leviciach. Hneď som si dal podmienku, že odborným stavbyvedúcim sa má stať Ondrej Lupták. Stalo sa, a naše priateľstvo sa stále viac utužovalo.

Ondrík do celej stratégie vniesol určitý stavebno-legislatívny poriadok, našiel projektanta Máriusa Žitňanského z Projektového ústavu kultúry, statikov, a pod.. Ja som vybudoval vnútornú štruktúru svojpomocných stavebných skupín z členov zboru, a stavebný odbor začal skutočne pracovať, každý týždeň sme sa zišli (zatiaľ bez Ondríka) a riešili sme prípravné fázy. Po získaní stavebného povolenia sme začali s realizáciou.

Juli

Pre moju Juli a deti nastali ťažké chvíle, lebo rovno z roboty som šiel na stavbu a domov som prišiel až v noci. Medzitým sa nám narodila vytúžená dcéra Ester. Juli s tromi malými deťmi držala front v našej rodine aj za mňa. Spätne si uvedomujem, že to bolo pre ňu mimoriadne zložité. V podstate som pre ňu a pre rodinu nič v tom čase nerobil, a ešte som sa ani len nezúčastňoval spoločných aktivít. Juli moja, prepáč mi to.

Naspäť k stavbe:

V zbore som zorganizoval tri pracovné skupiny, jedna pracovala od rána do poobedia (títo si brali v práci dovolenky), druhá skupina prichádzala po pracovnej dobe a pracovala zhruba do desiatej v noci, tretia skupina mala voľno. Časové turnusy boli 14-denné, potom sa skupiny posúvali. Každá skupina mala svojho vlastného parťáka, ktorý ich zadeľoval na konkrétnu prácu. Okrem toho sme mali brigádnikov z celého Slovenska a Čiech – predovšetkým z našich zborov, ale aj z iných cirkví. Samostatnou skupinou bola kuchyňa – ženy varili každý deň, aby sa pri ťažkej práci baterky „dobíjali“. Postupne vznikali aj odborné skupiny: železiari, drevári, natierači (zväčša ženy), elektrikári a pod..

Tento rozbeh prác bol pre mňa úžasný zážitok a skúsenosť s Bohom, aj s ľuďmi. Ja som bol v Leviciach síce už pár rokov, ale v podstate som bol tzv. „prindiš“. Napriek tomu mňa: 38-ročného mladého muža celé spoločenstvo levického zboru začalo akceptovať ako organizačného manažéra prác na stavbe. Musel som veľakrát vysvetľovať, prečo to má byť tak, ako chcem, ale nakoniec to fungovalo. Snažil som sa počúvať aj rady a názory starších, najmä vedúcich pracovných skupín, alebo špecialistov. A keď som zažil aj také veci, že niečo, čo sme sa dohodli, som počul komentovať na stavbe od iných takto:
„ … nepočul si, čo Ivan povedal ? tak nešpekuluj a poslúchaj!“…
prežil som to tak, ako Božiu ruku, ktorá koná medzi nami veľké veci.

Starú modlitebňu sme už medzitým zbúrali, trámy, tehly, a použiteľný materiál sme uskladnili. Pre nedeľné bohoslužby nás prichýlili v Leviciach v kostole Reformovanej cirkvi, čo bolo veľké bratské gesto. Každý mesiac bolo jedno členské zhromaždenie, kde sme podrobne informovali všetkých o postupe prác, poďakovali sme sa za ochotu a prácu ľudí, a prebrali sme najbližšie kroky.

Ondrík zo začiatku nebol osobne a denne na stavbe, ale zabezpečil pre začiatok stavebný dozor cez svojho brata Janka Luptáka. Po niekoľkých mesiacoch sa aj Ondrík prisťahoval do Levíc do malej miestnosti blízko stavby, a tak nielen jeho duch, ale aj on osobne sa stal súčasťou nášho diela. Všetci si robili s vďakou a ochotou svoju prácu, kazatelia kázali – pamätám si na uja Ľuda a na jeho aktuálne kázne z Nehemiáša, ako stavali chrám, – stavebný dozor dozeral na miery a technológiu,  parťáci riadili svojich ľudí na stavbe, ženy varili, murári murovali, zásobovači zásobovali, no a ja som cez stavebný odbor zabezpečoval organizačne chod všetkých nutných vecí. Boli to ťažké, ale požehnané dni, týždne, mesiace.

 

Tento obsah bol zaradený v 1980 – 1981 Koopera Levice. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.