1982 – 1986 PV JRD Čajkov

1982 – 1986    PV JRD Čajkov

Zolo Č., Ladislav G. , Laco Kozman,

Zolo Č.

Dal mi ponuku, aby som prišiel k nemu do Čajkova za vedúceho pridruženej výroby. V tom čase jeden z hlavných ukazovateľov pre poľnohospodárske podniky bola tzv. hodnota hrubej výroby. Cez živočíšnu výrobu, agroprodukciu, dokonca ani cez hrozno + víno sa už toho veľa nedalo zmeniť. Pridružené výroby – to boli priemyselné činnosti – ktoré sa „pridružili“ k činnosti JRD, a tým pádom neboli zdaňované a dala sa cez nich za celé družstvo v štátnom výkazníctve zvýšiť hodnota spomínanej „hrubej výroby“.

Zolo takúto činnosť našiel, angažoval montérov, zámočníkov, potrubárov (z bývalých zamestnancov SES Tlmače cca 35 ľudí), a začali fungovať. Ich prvou činnosťou boli posezónne opravy zariadení v cukrovaroch. Bežná strojárska činnosť, ani zložitá, ale ani nie jednoduchá len tak pre hocikoho. Mňa oslovil asi po pol roku fungovania PV, lebo zistil, že hoci sú to šikovní chlapi so železom, ale nestíhajú manažment a chýba im pevnejšia ruka, ktorá by bola lojálna smerom k JRD. PV musela fungovať úplne samostatne, prirovnal by som to skoro k čiernej skrinke, a JRD zaujímali iba ekonomické výsledky PV + ukazovateľ hrubej výroby. Mesačne sa to vyhodnocovalo.

Tak som začal pendlovať medzi Levicami, Čajkovom  a cukrovarmi na Slovensku. Začali sa diať veci. Za pár mesiacov sme sa rozrástli na cca 60 ľudí, družstvo zainvestovalo a kúpilo (na tú dobu veľký) autožeriav s nosnosťou 12,8 t. Tým sme v cukrovaroch vyradili časť konkurencie a dostali sme väčšie zákazky.

Zolo ma raz posadil do auta a šli sme do JZD Slušovice pozrieť sa, ako to robí špičkové české družstvo (za podpory o.i. aj súdruha Štrougala). Tam došlo k dohode, že JZD Slušovice a JRD Čajkov bude spolupracovať. Aby som lepšie videl do chodu vecí v JZD Slušovice, místopředseda JZD pán Grecmann (v Čechách už bežne fungovalo „pán“ XY) mi ponúkol 14-dennú stáž. Bolo by to na dlhé rozprávanie. Najväčší dojem na mňa urobilo vyučovanie místopředsedu Grecmanna – inak pôvodne starého baťováka a vnútorne hlbokého odporcu akýchkoľvek socialistických „tanečkov“:

„ pamatuj si, Ivane, všechno, co není zakázáno, je povoleno …“

Po návrate zo Slušovíc sme zmenili tvár PV JRD Čajkov. Stala sa z nej ozajstná výrobná činnosť. Okrem cukrovarov sme rozbehli biznis s JZD Slušovice. Oni nestačili skladať sejačky, na ktoré ich PV vyrábala diely. Vozili ich do Čajkova, tam sme ich poskladali a oni si ich odviezli nazad. Oni nám fakturovali cenu súčiastok, a my im hotové sejačky. Cena bola super, a náš zisk bol veľmi veľmi zaujímavý. Neskôr som presunul ľudí rovno do Slušovíc, a tam sme skladali pre nich sejačky v zmysle
„všechno, co není zakázáno, je povoleno …“
Fakturovali sme ďalej ako predtým, lenže s vyšším ziskom, lebo sme ušetrili náklady na zložitú dopravu.

Spolu so Zolom sme pripravili pre pracovníkov PV nový systém odmeňovania – podielovú odmenu. Veľmi zjednodušene – za odrobený výkon dostal každý pracovník podiel z hodnoty, ktorú vytvoril. Najprv bolo veľa debát, montéri sú zvláštna kasta ľudí … Zolo napokon zvolal všetkých do Čajkova, na veľkej tabuli sme im vysvetlili, ako to bude fungovať. Po vysvetľovaní, ale ešte pred odsúhlasením sa podával guláš, a toľko vína, že som to ešte v živote nevidel. Napodiv nik sa neožral, a my sme začali fungovať ako prví na Slovensku s podielovou odmenou v PV JRD Čajkov. Čistý príjem zamestnancov PV stúpol o cca 28 %. Po prvých výplatách stúpla produktivita práce – čím samozrejme zase aj čistý príjem. Toto by bolo všetko OK, ibaže …

Mzdy pracovníkov PV vyskočili tak vysoko, že obyčajní družstevníci nemali príjem ani zďaleka taký. Začala fungovať závisť. Darmo im predseda vysvetľoval, že v PV nemajú naturálie, nemajú to, nemajú ono, čo riadni družstevníci mali. Skrátka: ťažké boje vo vnútri JRD.

Celkový efekt pre JRD stúpal lineárne s chuťou PV rozširovať svoje zákazky. PV produkovala ukazovateľ hrubej výroby vyšší ako celé JRD dokopy. Komínový efekt v socíkovskom ponímaní ekonomiky zafungoval.

PV rozšírila svoje pôsobenie na práce pre bratislavský Slovnaft. Postupne sme ponaberali kvalitných pracovníkov, ktorí predtým v rámci montážneho odboru SES Tlmače takúto istú prácu robili. PV som rozdelil na dve veľké skupiny: Slovnaft a Cukrovary. Mali sme už okolo 100 pracovníkov. A vtedy to prišlo.

Bol som akurát na služobnej ceste, keď mi volal Zolo, že v Slovnafte sme mali nehodu so smrteľnými následkami. Traja naši montéri uhoreli. Už nikto sa nedozvie celú pravdu, kto a akou mierou sa pričinil. Slovnaft nám odovzdal tlakovú nádobu, ktorú sme mali otvoriť. Pôvodne v nej bol benzín, a bola podľa predpisu po odstavení vyčistená parou – túto prácu zabezpečoval Slovnaft. Tento výmenník bol vo výške asi 60 m nad zemou, a tam sa z neho malo odskrutkovať veko. Prácu robili štyria. Jeden z nich sa šiel napiť vody, a zvyšní traja uvoľňovali skrutky na prírube. Príruba zrazu povolila, a vyvalila sa z nádoby voda, tá tam nemala čo hľadať, striekala okolo a zrazu už tiekol aj benzín, ten už tam vôbec nemal čo robiť, dole po konštrukcii, kde boli iné horúce časti prevádzky. Chlapi nechali všetko a ozlomkrky utekali k schodíkom …  nestihli, zo spodku vyšľahli plamene a ukončili tri mladé životy.

Nasledovalo vyšetrovanie, Inšpektorát bezpečnosti práce, súdne pojednávania, konečný rozsudok znel: miera zavinenia 50 / 50 %  Slovanft, aj PV JRD Čajkov. U nás určili za hlavného vinníka nášho parťáka, ktorý tam prácu na stavbe organizoval – 4 roky nepodmienenčne – zanedbanie pracovného postupu.
Zolo rozhodol, že sa odvoláme, ale po chvíli sondovania okolo toho celého mi povedal, že súd rozhodol na základe straníckych pokynov – zavinenie rozdeliť medzi obidve organizácie bez ohľadu na to, ako bežali detaily. Vraj na výstrahu. Tak sme sa nakoniec neodvolali.

Tri mladé životy, tri pohreby, tri ťažké konfrontácie s rodinami. Prvú vlnu zvládol Zolo, lebo ja som nebol doma. Hneď večer sadol do auta a obišiel všetky tri rodiny a vyjadril im hlbokú sústrasť. Zároveň mi povedal, že na pohreboch on nedokáže predniesť žiadne vhodné slová bez rozcítenia sa, a preto musím ja. Bol to ťažké, veľmi ťažké.

Mali sme so Zolom aj jeden rozpor. V tom čase stranícke zložky v JRD robili také previerky s každým zamestnancom, a najmä na vedúcich pozíciách. Nuž aj mňa preverovali: jeden súdruh pracovník živočíšnej výroby, súdružka vedúca osobného oddelenia, a predseda základnej organizácie KSČ – skladník + referent BOZP. Závery komisia spísala do krátkeho hodnotenia a ten sa stal súčasťou kádrových materiálov.

Otázky boli také, ako sama komisia. Predsedu ZO KSČ zaujímalo, že či viem, že pracovníci PV si neplatia členské známky KSČ. Súdruh zo živočíšnej výroby neformuloval žiadnu otázku. Vedúca osobného oddelenia sa pýtala na počet detí, mojich rodičov, na moju manželku, jej zamestnanie, a nakoniec, či chodím do kostola.
Povedal som jej, že samozrejme, že chodím, tak, ako takmer všetci Čajkovänia – inak silno katolícka dedina – bez ohľadu na politickú príslušnosť. Zostalo ticho.

Keď komisia spísala svoje poznatky, okrem plno všelijakého neškodného balastu tam bola veta: „Pracovník nie je vysporiadaný s náboženskou otázkou.“

Samotný záznam mi predložil Zolo – predseda a vysvetlil mi, že to mám podpísať. Odmietol som.
„čo je problém? Prečo to nechceš podpísať ?“

„Zolo, ty predsa vieš, že  ja som vysporiadaný s náboženskou otázkou, a to definitívne, chodím do kostola a verím v Boha.“

Skrátka: nakoniec po dlhých diskusiách sme urobili kompromis, oni tam nechali svoje pozorovanie a ja som k svojmu podpisu pripojil poznámku:

 „S náboženskou otázkou som vysporiadaný.“

Tie kádrové materiály mám uložené dodnes v jednom šanóne.

Laco G.

Časovo by jeho meno malo byť hneď na začiatku príbehu o PV JRD Čajkov, takmer všetky strategické rozhodnutia sme robili spoločne. Strašne veľa času sme strávili na služobných cestách v aute, viedli sme ťažké debaty o svete, o spravodlivosti, o živote, o Bohu, o stavbe zborového domu, a vlastne o všetkom. Laco bol vlastne otcom pridruženej výroby, on bol v očiach montérov „guru“, ktorý nakoniec veci vyhodnotí v prospech ich partie – montérov. Mňa začali brať vážne až neskôr, podobne ako zvárači v SES Tlmače. Rovnaká krvná skupina.
S Lacom sme sa často a tvrdo hádali vo vecných, a aj filozofických otázkach. Ale nikdy sme sa nepohádali, čo bolo dobré pre nás, ale aj pre kolektív pracovníkov, ktorí videli, že síce sa režim pritvrdil, ale keď Laco s tým súhlasí, tak čo už?

Keď Laco videl, koľko sa namakám aj mimo práce, tak mi raz pred letom povedal, aby som šiel na dovolenku do Chorvátska. Vtedy ešte bolo treba mať devízový prísľub, ale ten mi nakoniec bez väčších problémov dali.
Porozprával mi o mieste, kam ich rodina (mal dve dcéry) chodievala už dlhé roky. Bola to dedinka Bilo pri Primoštene, (z Levíc asi 800 km), kde okrem priezračnej morskej vody nebolo nič, žiadne tobogany, žiadna zmrzlina, nič. Ponúkol mi svoj karavan, vybavil mi termín, ktorý bol vyhovujúci, a tak sme sa celá rodina vybrali do Chorvátska. Malý súkromný kemping, patriaci starému Antemu Perkovi, bol asi 800 m od pláže, kde sme skutočne mali súkromie. Karavan bol vybavený kuchynkou, takže aj varenie sme mali vyriešené.
Samotná cesta nebola taká jednoduchá, mal som už vtedy Ladu 1200, ale tá cesta cez Plitvické jazerá a cez dve vysoké pohoria dala zabrať … Okrem toho som prvýkrát ťahal za sebou príves, skrátka zážitok. Toto s karavanom sme zopakovali asi trikrát.

Neskôr sme tam boli ešte veľakrát, naše deti už so svojimi rodinami tam chodia dodnes – a na Bilo sme potom naučili mnoho Levičanov … Ale v čase doznievajúceho socíku sme si našli veľmi dobré „bartrové“ služby v Bile. V Levickej BZVIL vyrábali plachtovinu do postelí a na obliečku. Nakúpili sme v podnikovej predajni 50-metrový bal látky, šuchli sme ho do prívesu a hajde. Juli potom so ženami z Bila realizovala bartrový – výmenný obchod. Boli potom aj iné artikle, napríklad si tam veľmi vysoko hodnotili relatívne lacné príbory zo Sandriku.

Ešte neskôr sme už chodili bez karavanu, ale so stanom, deti bývali v stane na dvore a my s Julkou v jednej prenajatej izbe s kuchynkou. Tiež úžasné zážitky, vďaka, Laco.

Laco Kozman

Ďalší Laco bol náš automechanik v PV. Jeho srdcovkou boli preteky do vrchu, bol celým telom aj dušou pretekár. Poskladal si aspoň tucet áut, a aspoň toľko aj rozflákal. Ale vždy s úsmevom.

Na družstve mal predseda auto s vodičom, Volgu M24-10, akože ináč ? Patrilo to k statusu predsedu družstva. Viackrát som ju aj šoféroval, keď Zolo nechcel vziať so sebou šoféra a bolo to úžasne dobré vozidlo na ten čas.
Prišiel za mnou jeho šofér, s ktorým som mal veľmi dobrý vzťah, nosil som mu lieky od Julky z lekárne, že vraj:

„počúvaj, vedúci, predseda ide vymeniť Volgu, dostaneme novú, ja som si ju chcel kúpiť, ale teraz sa zmenila situácia, nepotrebujem ju, a tak som si myslel, že keď ty máš veľkú rodinu, či ju nechceš kúpiť? Vieš, nedávno sme na nej menili nápravu, brzdy a takmer všetko … bude stáť cca 25 000 Kčs“

„nuž neviem, musím porozmýšľať“

Spýtal som sa jedného Laca, druhého Laca, a ten automechanik Laco mi povedal, aby som neváhal a kúpil to.
Stal som sa majiteľom Volgy M24-10, Ladu sme potom neskôr celkom dobre aj predali.
Automechanik Laco Volgu vzal do dielne, a výsledok bol takýto:
„ vedúci, dá sa ten motor vyhodiť a kúpiť dieselový belgický Indenor. Stojí ale okolo 40 000 Kčs.
Druhá alternatíva je, že motor rozoberieme na cucky, všetko na ňom vymeníme – teda spravíme generálku, vymeníme na ňom karburátor, prestavíme rozvody a hotovo. Miesto terajšej spotreby 10 – 12 l / 100 km budeš chodiť na 7 – 8 l / 100 km, celú akciu zvládneme u mňa v dielni a bude stáť cca 12 000 Kčs,
a víš, vedúci, koľko km ubehneš za ten rozdíl do 40 000 korún ? já nepotrebujem ani kalkulačku, ale ty si kludne sadni a rátaj …“

Tak som narukoval k Lacovi za učňa – automechanika. Môj pracovný režim vtedy už po skončení stavby zborového domu  bol taký, že som chodil na týždňovky do Bratislavy. Takže poobede šup do montérok a Laco mi ukázal, čo mám robiť, a tak som robil. Čierny olej sa mi zažral pod nechty a na Daňovom úrade mi taká jedna baba nechcela veriť, že som inžinier, vraj:
„s takými rukami by som manžela nepustila ani do predizby …“
Pre mňa to bol ďalší úžasný čas, kedy som si preveroval strojársku teóriu v praxi. Ale Laco bol prísny majster. Dal mi umývať teleso motora v nafte, po tom, čo sme ho úplne odstrojili. Robil som na tom aspoň 4 poobedia do noci. Keď som ho zavolal, že hotovo, prišiel, strčil prsty do jednej diery a vytiahol ich plné karbónu …

„ víš, vedúci, to nik nebude vraveť, že to je tvoje auto, ale že to robil Kozman, a preto to tak nemóže zostať“

Skrátim to: keď sme to poskladali, naštartovali, tak veľký Volga GAZ motor priadol, a Laco povedal „vedúci, očúvaj, šepot kvetín …“

Veľmi rýchlo ešte k Volge: vzali sme ju do Levíc, tam mi ju môj kamarát – ďalší Laco (Čerba) – ešte bude o ňom reč – prestriekal auto  na zlatú metalýzu. Ja som ušil na sedadlá poťahy z menčestru, a mali sme také auto, že sa chodili na neho všetci dívať.

 

Zolo Č.

Blížili sa záverečné chvíle socíku. Raz som mal so Zolom taký rozhovor na doraz o jeho politickom nastavení a vnútornom myslení a hodnotách. Musím povedať, že som sa na taký rozhovor odhodlal preto, lebo som videl, že aj keď navonok je to káder s krytím KSČ, tak pri uvoľnenej debate púšťal rôzne ironické hlášky aj do ich radov. Okrem toho musím povedať, že nikdy som nevidel, že by bol osobne niekomu ublížil, urobil zle, dokonca ani ľuďom, čo mu evidentne položili veci krížom, skôr naopak.  Skrátka, ja som si ho po tom rozhovore zafixoval ako takého surfera, ktorý výhodne využíva aktuálne prúdy, ktoré sú k dispozícii.

Ešte sa systém nestihol poskladať, keď mi s mesačným predstihom (čo som si mimoriadne vážil) posunul informáciu, že minister poľnohospodárstva ho vymenuje za riaditeľa Poľnohospodárskeho podniku š. p. v Bratislave. Bola to obchodná organizácia, ktorá takmer suplovala v oblasti poľnohospodárstva prácu Podnikov zahraničného obchodu (PZO), ale aj obchodu vnútroštátneho rozsahu – predaj produktov družstiev a nákup osiva, strojov, agrochémie a pod..
Pýtal som sa, čo bude s PV JRD Čajkov, aké vidí on kontúry v budúcnosti. Vtedy mi povedal len toľko:
„ nuž, neviem, ako dlho to ešte potrvá, ale každá svadba nadránom skončí …“
Pochopil som, hoci som si to nevedel narýchlo rozmeniť na drobné.

Potom už sa v PV JRD Čajkov nič moc neprihodilo, okrem toho, že nás s Lacom G. vyšetrovala polícia, že ako môžeme vyplácať také vysoké mzdy v PV. Odniesli sme im všetky šanóny, študovali ich ale dva mesiace, vrátili ich, ale upozornili, že:

„majú nás v programe sledovania…“

Juli

Keď som jej povedal, že Zolo pôjde do Bratislavy za riaditeľa, hneď mi povedala:

„uvidíš, že ten ťa tam bude lanáriť, pamätaj, že tak bude“

Tento obsah bol zaradený v 1982 – 1986 PV JRD Čajkov. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.