1987 – 1990 Poľnopo Bratislava

1987 – 1990    Poľnopo Bratislava

Zolo Č., Martin K.,Jan Huys, Miloš Smolka, Dušan Uhrík, Ivan Fajták, Oľg Grofficsová, Werner obchodník

Juli

Julka mala pravdu, neprešli ani tri mesiace a Zolo sa ozval.  Tentokrát nemal pre mňa ponuku, ale rovno ma volal, aby som šiel pracovať k nemu do Bratislavy ako asistent riaditeľa. Doma sme s Julkou rozmýšľali, modlili sa, ako ďalej. Poradil mi môj bratranec Števo (on žil v Bratislave), ktorého som sa pýtal, čo mám robiť.
„pozri sa, Ivan, modli sa a postav si také brány – úplne praktické veci, ktoré by si pre svoju rodinu potreboval, a ak Ti Pán Boh bude brány otvárať, tak nerozmýšľaj“

Spolu s Juli sme teda nakreslili tri brány (tých menších bráničiek bolo viac), ktoré sme považovali za nevyhnutné:

  • 4-izbový byt v Bratislave
  • Zamestnanie pre Julku v lekárni
  • Pre deti škola, kde sa vyučuje angličtina

Zolo

Na prvý pohľad trúfalé požiadavky, povedal som ich aj Zolovi, že dobre teda, ale … On dochádzal do Bratislavy na týždňovky, býval na takej luxusnej slobodárni. Dohodli sme sa s Julkou, že nastúpim a uvidím, či sa budú brány otvárať. Tak som začal dochádzať do Bratislavy každý pondelok ráno a vracať do Levíc každý piatok poobede. Niekedy sme si z Poľnopa vzali auto, ja som ho od šoféroval, často už aj vo štvrtok, keď sa naskytla nejaká zložitejšia služobná záležitosť mimo Bratislavy. Poľnopo bol podnik s celoslovenskou pôsobnosťou, mali sme plno závodov, takže aj príležitostí na „štvrtkové“ odchody. Mali sme raz taký rozhovor v aute:

„Zolo, prečo si si vybral mňa za asistenta, keď vieš, že ja nie som straník, a nemám nejaký perspektívny kádrový profil ?“

„hmmm … pozri sa, my už sme čosi spolu preskákali a ja potrebujem niekoho vedľa seba, kto mi nepodrazí nohy, komu nemusím veľa vysvetľovať, a nakoniec, sú tu aj tvoje osobnostné a charakterové predpoklady … vieš, tu v Bratislave aj ja musím byť neustále v strehu, lebo aj v tejto firme je veľa ľudí, ktorým vadí, že sem prišiel rozkazovať nejaký Zolo Č. z Levíc!“

No, tak zase sme sa posunuli o krok ďalej a aj o krok bližšie aj sebe.

Juli

Do Bratislavy sme so Zolom dochádzali asi 2 roky. Na jednej strane bola Julka celý týždeň s deťmi sama, na druhej strane víkendy som mal úplne voľné, a boli sme aj s deťmi viac spolu, ako keď bola stavba zborového domu.
Zolo zapracoval mohutne na našej “prvej bráne” – 4- izbový byt. Rodilo sa to pomaly, ale šlo to. Hneď vedľa budovy, kde bolo Poľnopo, firma odkúpila jeden schátralý 4-poschodový obytný dom a Poľnopo – investičné oddelenie rozbehlo rozsiahlu rekonštrukciu. Jej dozorovanie mi Zolo zavesil na krk, lebo aj on tam chcel byt, ten dom bol na úžasne dobrom mieste. Z celej budovy zostali len 60 cm nosné múry a drevené stropy z trámov 50 x 50 cm. Ostatné sa prerobilo – v réžii OSP Pezinok.

Keď už sa prerábali vnútorné priečky, zavolal som Julku, aby videla, kde budeme bývať. Vybrali sme si tretie poschodie, ktoré už malo okná nad stromami na ulici, teda boli svetlé izby, a Juli na múry nakreslila, kde sa čo má vybúrať – otvoriť, ktoré dvere zamurovať a podobne. Zolo si vybral byt pod nami a jej žene sa Julkine nápady zapáčili a spravili podobne. Pomaly sme sa začali aj mentálne pripravovať na budúce sťahovanie.

Jan Huys, Miloš Smolka

Moje zamestnanie, samozrejme, bežalo súbežne s týmito osobnými – súkromnými vecami. K Poľnopu patril aj závod na výrobu šampiňónov – Šampionáreň Topoľčianky. Zolo tam hneď na začiatku stiahol Miloša Smolku z Čajkova, ktorý mal na družstve na starosti všetko, čo sa týkalo viníc a vína. Miloš bol zameraním Ing. agronóm.
Ten závod bol v katastrofálnom technickom stave. Nie je priestor ani účel, aby som tu popisoval technológiu pestovania šampiňónov, je to najmä holandské know – how v celosvetovom meradle. Poľnopo sa rozhodlo, že zrekonštruuje celú technológiu. Voľba dodávateľa padla na holandskú spoločnosť Agrisystems. Našli sme si odborného poradcu – tiež z Holandska: Jana Huysa. Organizačnou koordináciou prípravy celej obchodnej transakcie poverili v Poľnope (popri asistovaní Zolovi) mňa.

Nasledovalo pracovné obdobie, v ktorom som sa zase veľa naučil o obchode ako takom. Najmä vo vzťahu s Janom Huysom som získal pohľad do zákulisia a etiky obchodných pochodov vyspelého holandského svetového obchodu. Jan, aj keď dôverne poznal nášho holandského dodávateľa Agrisystems, držal stranu Poľnopu a z krátkej cesty vracal nevhodné alebo zbytočné veci, ktoré sa dodávateľ snažil vtlačiť do svojej ponuky.

Nakoniec sa kontrakt s Agrisystems podpísal, už si nepamätám na sumu, ale šéf Agrisystems-u to podpisoval so škrípajúcimi zubami (vraj nezarobia nič … sic!!!), Jan Huys to ale s úsmevom pred všetkými komentoval: „dear Robert, the life is hard …“

Súčasťou kontraktu bolo aj 6-týdňové zaškolenie pestovateľa – Miloša Smolku v Holandsku. Miloš komunikoval po anglicky akurát Yes / No, po nemecky ešte aj: Dankeschön… Ale to bolo všetko.  Zolo rozhodol, že pôjdem s ním ako obchodný dozor + „jazyk“. S Milošom som už z JRD Čajkov mal veľmi dobrý vzťah, takže som si povedal – super.
Lietadlom do Amsterdamu, odtiaľ autom do Bruekheizenu na miesto školenia, vyzbrojení videokamerou sme sa ubytovali s Milošom v podkroví u Jana Huysa. Tieto školenia robil aj pre iných, ale vtedy sme tam boli iba my sami. Raňajkovali sme spolu ako rodina, počas raňajok sme prebrali, čo sa bude cez deň diať. Obojsmerné tlmočenie takmer simultánne mi dávalo zabrať, ale neľutujem, moja angličtina sa výrazne zlepšila. Jan dosť často preskakoval bez výstrahy z angličtiny do nemčiny a späť. Pomaly som začal chytať aj tie chrchľavé holandské výrazy, večer mi takmer vždy brnela hlava.

Pár vetami predsa len k samotnému pestovaniu šampiňónov.
Je to zložitý proces, základná surovina je slama + konský hnoj, ktorý po náležitých a zložitých úpravách (fermentácia) sa obohatí mycéliom (spórami šampiňónov) a vrstva cca 20 cm hrubá – pripraveného podložia sa rozloží v halách s termoreguláciou na poschodových „regáloch“, dvoch alebo troch vedľa seba, zvyčajne so šiestimi lôžkami 1,2 m širokými nad sebou. Haly majú od 30 do 100 m dĺžky, a taká priemerná hala teda predstavuje okolo
700 m2 pestovateľskej plochy. Priemerná holandská (teda menšia, súkromná) farma máva takýchto hál cca 10, väčšie aj 100.  A keď sa šampiňóny „prebudia“ a narastú, celá pestovateľská plocha zbelie od ich hlavičiek, a keď dorastú na veľkosť cca 3 cm, nabehnú ženy s nožíkmi a ručne zberajú úrodu, rovno ich ukladajú do modrých kelímkov (zároveň ich ukladaním aj triedia podľa kvality).
V Holandsku ešte v ten deň putujú kelímky do klimatizovaných kamiónov alebo na letisko, aby do 24 hodín boli u zákazníkov, trebárs v Kanade.
Holanďania svoje know – how považujú za národné duchovné bohatstvo, dedí sa z pokolenia na pokolenie. Pestovanie a vývoz šampiňónov predstavuje cca 11 % HDP Holandska.

Nuž toto sme sa s Milošom mali naučiť za 6 týždňov.

Školenie prebiehalo tak, že na jednej – síce menšej, ale moderne vybavenej – súkromnej farme sme sledovali všetky kroky od prísunu čerstvej slamy a hnoja až po zberanie šampiňónov. Jan chodil s nami a podstatné časti procesov sme natočili na kameru. Miloš si robil poznámky a, samozrejme, sa aj pýtal na konkrétne veci. Ja som sa potil a prekladal. Aby bolo jasné, pestovateľ šampiňónov v Holandsku bežne začína pracovný deň ráno okolo piatej, a končí večer pred polnocou. Museli sme to „kopírovať“, ak sme chceli všetko vidieť.

V nedeľu nás Jan zvyčajne vzal na nejaký výlet – exkurz po okolí, ale vždy to súviselo nejako s naším cieľom – šampiňónmi. Videli sme napríklad pred prípravu „substrátu“ (slama + hnoj) vo veľkom, nie každý farmár si to robí sám. Vo veľkom znamená plochu asi ako tri futbalové ihriská, a na ňom haldy vo výške do 6 m, veľké manipulačné stroje a príšerný smrad.
Videli sme aj najväčšiu holandskú „agro – burzu“, kde sa kupuje a predáva – vo veľkom – ovocie, zelenina, kvety, šampiňóny, a všetko, čo len si z poľnohospodárstva viete predstaviť. Tam sme videli, ako funguje tzv. „holandská dražba“. Cena sa nezvyšuje, ale z ponukovej ceny sa postupne uberá. Vzorky tovaru sa pohybujú na bežiacom páse, kupujúci sedí v takom akoby amfiteátri a má pred sebou klávesnicu. Keď sa rozhodol kúpiť, napíše množstvo a stlačí „enter“. Pointa je v tom, že ak kúpi príliš skoro, zaplatí viac, a ak vyčkáva, cena postupne klesá, ale je možné, že o pár sekúnd niekto kúpi celú ponuku a obchod je fuč.
Nuž takto sme sa zabávali s Milošom a Janom cez nedeľu.

Jednu nedeľu mi Jan vraví:

„Ivan, dnes máte voľno, vezmite si moje auto a choďte sa niekam podívať, ja mám dnes nácvik spevu …“

„ Jan, mňa by to zaujímalo, kde to bude ?“

„tu v Bruekhuizene v kostole, vieš, my máme taký spevokol, volá sa Con Brio, a spievame klasickú hudbu“

„super, ja by som to rád videl“

Miloš sa pridal (tiež bol luterán) a tak sme šli, ja som si pre istotu vzal aj kameru a natočil som to, čo bolo zaujímavé. Jan nás predstavil po nácviku ostatným spevákom – cca 40 ľudí – ako obchodných partnerov zo Slovenska. K tomuto bodu sa vrátime ešte neskôr.

Školenie bolo na konci, Jan nás vyskúšal – teda viac-menej  Miloša – a bol spokojný, vystavil nám certifikát. Rozlúčili sme sa, autom zase do Amsterdamu, a hajde domov. A cestou sme zažili takýto príbeh:

Ja som pred tým cestoval lietadlom tuším dvakrát do Prahy. Veľmi som teda nepoznal, ako to chodí na medzinárodných letoch. Miloš letel vôbec prvýkrát. Skrátka, nastúpili sme do lietadla KLM, otŕčali sme palubné lístky letuške, ale tá sa s nejakou babkou pohla preč. Mali sme nejaké sedadlá tuším 3a a 3b. Milan zrazu vraví, aha, tu je to – a sadli sme si do „bussiness clas“ oddelenia. Lietadlo bolo poloprázdne, letuška kukla, usmiala sa, a odštartovali sme. Za chvíľu prišla k nám a priniesla bez slova drink – koňak, a či chceme aj kávu? Chceli sme. Prišla aj káva. Ako na drátku …
Ale potom prišli už dve a jednak sa smiali, ale jednak sme videli, že niečo nie je v poriadku. Vysvetlili nám, že sedíme zle, a že sa máme presunúť dozadu, kde sú aj ostatní bežní cestujúci. Medzitým však zistili, že na našich sedadlách sa rozťahuje nejaká rodinka s menšími deťmi, tak sa kukali na seba, čosi brebentili a odišli. Vrátili sa nazad a s nimi aj druhý pilot, taký v našom veku – Poliak. Zatvorili dvere na tom VIP oddelení, aby „obyčajní cestujúci“ nepočúvali.

„prečo ste si sadli sem ? a odkiaľ ste ?“

„my sme zo Slovenska, viete, my letíme prvýkrát zahraničným letom a boli sme zmätení, letuška tu nebola, a tak …“

„hehehe, hihihi“

„a kde ste boli ?“

„na stáži, ohľadne pestovania šampiňónov“

„ oh yes, mushrooms, yes…“

„abraka dabraka – po holandsky ….“

Dobre teda, tie miesta sú už aj tak neobsadené, ale zadarmo to nebude, musíte nám niečo po slovensky zaspievať. „hehehe, hihihi“

Kukali sme s Milošom po sebe, ale ten len žmurkal, že OK. Dobre teda. Miloš bol veľký spevák (JRD Čajkov, vínne pivnice, atď…), ja tiež som s tým nemal problém. Tak sme im nejaké ľudovky typu Tancuj, tancuj … zaspievali. Ale keď som nakoniec pridal – pre druhého pilota špeciálne – Goralu, či cy ňe žal …?, prelomili sa všetky ľady, dokonca sme museli zopakovať pesničku aj pre prvého pilota – otvorili mu dvere do kokpitu.
Po Viedeň sme ochutnali celý KLM sortiment, vypili pár pív Heineken a aj nejaké koňaky. Pri vystupovaní z „economy class“ sa cestujúci dívali na nás, niektorí zadivene, iní s úsmevom, ale každý s nejakými individuálnymi myšlienkami.

Keď som to Janovi zreferoval, ten sa od smiechu skoro zadusil …

Martin K.

Zolo nezaháľal, vymenil zopár starých štruktúr vo vedení Poľnopa, najviacej prospela výmena ekonomického námestníka za Martina K. Našiel ho Zolo a mal, ako obyčajne, dobrý nos. Martin s prehľadom a šarmom ovládol úsek ekonomiky – kde mal pod sebou asi 40 žien účtovníčok, s ktorými jeho predchodca len vrčal …
My sme si s Martinom hneď sadli, on síce mal „červenú knižku“ (ale kto vtedy na takom poste nemal ?), na druhej strane pri prvom súkromnom rozhovore sme prišli na to, že myslíme rovnako, on bol pôvodom z Liptovského Mikuláša, luterán ako vyšitý, poznal všetkých, ktorých som spomenul. Martin bol veľký „nimród“ a neskôr sa ešte k nemu dostaneme. Skrátka, zapadol do nášho strategického trojuholníka so Zolom.

Zolo, Martin, Dušan Uhrík, Ivan Fajták,

Medzitým došlo aj k širším personálnym zmenám v Poľnope. Mňa vymenovali za námestníka pre zahraničný obchod (červená knižka už nebola nutná podmienka). Dostal som na starosť všetky obchodné transakcie Poľnopa, spojené so zahraničím. Nebolo to jednoduché, lebo bývalý námestník sa stal mojím podriadeným. Mal som na povel cca 25 ľudí. Niektorí odchádzali, noví prichádzali, skrátka: bolo veselo. Šampiňonáreň dostal na starosť Ivan Fajták – bývalý obchodný námestník. Poslal som ho na podobnú stáž do Holandska (Jan, vďaka za pomoc) a on prestal vyrývať. Musím povedať, že okrem straníckeho pozadia to bol pracovitý a usilovný človek.

Hlavný obsah zahraničných obchodov Poľnopa spočíval v tom, že jednotlivé podniky rezortu poľnohospodárstva vyvážali svoje produkty (hrach, kukuricu, jačmeň, jablká, atď.) a my sme im zabezpečovali dovozy (stroje, traktory, kombajny, osivá, agrochemikálie, pesticídy a pod.). Spravovali sme vlastne nimi vytvorené devízové zdroje – a za ne sme im zabezpečovali ich dovozové požiadavky.

Samostatnou a najefektívnejšou komoditou bolo drevo. Veľa poľnohospodárskych družstiev v rámci svojej pridruženej výroby produkovali prírezy pre parkety bukové, dubové, orechové – tovar, o ktorý bol obrovský záujem (Nemecko, Taliansko, Holandsko a pod.). Tomuto drevenému biznisu vládol s absolútnym prehľadom Dušan Uhrík. Spätné dovozy za drevo sa sústredili takmer výlučne na výpočtovú techniku, kopírky, faxy a podobný sortiment, ktorý sa postupne po politickom uvoľnení situácie stal dostupným pre podnikanie. Mňa stále tento sortiment zaujímal, a tak sme vytvorili za chvíľu dobrý tandem. Dušan ma zasvätil do všetkých finesov, ako funguje zahraničný obchod, colnice, platby a pod.. Ja som mu vysvetlil výhody jednotlivých typov výpočtovej techniky. Fungovalo to veľmi dobre, lepšie ako všetky ostatné komodity.

Praktickú ukážku toho, ako sa dá zarobiť aj navyše, mi Dušan predviedol.

„ Ivan, mohol by si zájsť za starým (Zolom) a požiadať ho, aby tebe a mne vybavil dopredu víza do Talianska. Je tu jeden taliansky „podvodník“, ktorý využíva to, že my nie sme schopní prísť k nemu načas a na mieste skontrolovať jeho reklamácie“

Keď sme poslali do Talianska kamióny s drevom, doma si ich Dušan a jeho pracovníci skontrolovali, nekvalitné kúsky sa vyhádzali, a teda bol presvedčený, že nás taliansky partner podvádza. Vždy poslal pri dodávke reklamáciu, že 10, niekedy aj 15 % nevyhovuje kvalite. Na reklamáciu bolo potrebné reagovať návštevou na mieste do 10 dní. A to sme pri vybavovaní víz nikdy nestihli.
Zolo pochopil a víza sme mali pripravené, čakali sme, čo sa udeje. Prišla reklamácia, Dušan, ako obyčajne, odpísal, že prídeme preveriť (čo sme nikdy nestihli), aby počkali so spracovaním. Klient potvrdil, že OK.
Ešte v ten večer sme s Dušanom sadli do auta a nocou sme šli do Talianska, nebolo to ďaleko, okolo Modeny. Ráno sme už boli u klienta na dvore, palety nikde. Giuliano prišiel, asi mu volali, previnilo sa usmieval, pozýval na raňajky a tak … Dušan ho odpálkoval, predstavil ma ako svojho šéfa, že najprv obchod, potom ostatné.
Dušan sa dobre pripravil, pozbieral všetky reklamácie za posledných šesť mesiacov, spočítal a bolo to na celé dva kamióny dreva dokopy. Celý balík dokumentov položil na stôl. Giuliano si pozrel zbežne dve tri faktúry, vzdychol si a prehlásil  „Dušan, bene, bene …“ Spísali sme s Giulianom protokol, kde uznal neoprávnené reklamácie. Kompenzácia sa riešila zľavami na budúce spätné dovozy, ktoré Giuliano musel dotovať. Poľnopo zarobilo dvakrát. Oddelenie dreva dostalo pekné odmeny.

Nasledovalo „ostatné“, Giuliano nás posadil do auta, šli sme na obed (ešte som nič také v živote nezažil), potom mu Dušan pripomenul nejaké jeho staršie „hriechy“, tak sa šlo do veľkého obchodného domu, a na čo Dušan prstom ukázal, to mu Giuliano zaplatil.
Ja som nemal žiadne predstavy, čo by bolo dobré, akurát Julke som sľúbil, že jej pozriem čižmy. Mal som otlačok jej nohy na papieri, dal som ho Giulianovi. Ten sa usmial, zavolal kamsi a šli sme na kávu. Prišla o chvíľu jedna typická talianska kráska – Giuliano nás predstavil a dal jej Julkinu „šľapu“ a jej reakcia bola „mamma mia“ – Juli nosí číslo 6. Giuliano jej ešte povedal „molto rapidamente, + ciao“  a nám povedal, že je to vyriešené.
Čižmy sadli ako uliate, dodnes ich máme.

Zolo

Medzitým, čo sa Poľnopo a byty posúvali dopredu, sa politická stabilita socializmu strmo rútila nadol. Nastali časy, keď sa v štátnych podnikoch začali procesy ohľadne vyslovenia dôvery či nedôvery riaditeľovi. Neobišlo to ani Poľnopo. Nastala zaujímavá situácia, kedy naše mimobratislavské závody boli skôr lojálne súčasnému vedeniu, ale bratislavská centrála púšťala všelijaké reči typu: riadia nás tu „Levičania“ a kadejakí „prindiši“ a podobné veci. Sedeli sme spolu s Martinom a Zolom, aj s nejakými rovnako mysliacimi mienkotvornými pracovníkmi zo závodov a rozobrali sme situáciu. Pád štátnych štruktúr už bol neodvratný. V akej konštelácii zasiahne naše Poľnopo – to bola téma rozhovorov. Bolo jasné, že v nekonfrontačnej atmosfére sa budú všetky veci riešiť ľahšie. Toto bol teda vektor pre nasledujúce týždne a mesiace.

Dohodli sme sa, že Zolo nebude nikde vystupovať a nebude dávať žiadne rozumy. Mal na starosti stratégiu smerom k Ministerstvu poľnohospodárstva, ktoré tiež nepotrebovalo žiadne emotívne aktivity zdola. Všetky ostatné veci si podelili – ostatní. Samotný proces hlasovania o dôvere a nedôvere riaditeľovi v rámci Poľnopa som organizačne dostal na starosť ja. Nikto proti tomu nenamietal, keď si pozreli, aký postupový manuál bol k tomu už po byrokratických administratívnych  linkách spracovaný. Tak ma napadlo, keď som to čítal, že to urobím tak, ako keď som organizoval stavbu zborového domu v Leviciach.

Prešiel som každý náš závod, každú prevádzku a v podstate celkom vecne som im vysvetlil, že o čom to hlasovanie je. Úplne jasne som „načrtol“ dve možné varianty – jedna, že riaditeľ získa dôveru, vedenie podniku zostane viac-menej zachované, alebo: že riaditeľ nezíska dôveru, a príde niekto, kto ani šajnu nemá, čo je to Poľnopo, aké má vzťahy, kto sú ľudia na závodoch, a ten bude rozhodovať o tom, čo sa bude diať. Boli to ťažké debaty, ale mal som výhodu, že na východe som s nimi „hutorel po našemu“, s južnými závodmi po maďarsky, skrátka, ako najlepšie rozumeli.
Zakončil som vždy s tým, že hlasujte, ako vám srdce a rozum káže, lebo platí pravidlo, ktoré som sa naučil od pána místopředsedy Grecmanna ze Slušovíc:
„… firmy odcházejí, lidé zůstávají …“
Keď som obehal Poľnopo zvonka, zreferoval som svoje poznatky, Martin navrhol, že on sa teda porozpráva so zamestnancami v Bratislave. Bolo to dlhé sedenie, ale stálo to za to, aj podľa množstva chlebíčkov a vypitého vína.

Hlasovanie o dôvere dopadlo nakoniec v pomere 72 / 28 % v prospech Zola. Do nežnej revolúcie doviedol Poľnopo v štandardnom režime.

Zolo, Oľga Grofficsová, sťahovanie do Bratislavy

Bolo po nežnej revolúcii a rok sa chýlil ku koncu. V Poľnope zrazu začalo byť okolo rozdeľovania bytov horúco, každý pretláčal svoje. Závodný výbor ROH síce už rozdeľovník schválil aj podpísal, ale starý Grecmann povedal aj toto:

„dokud zasedá parlament, žádnej občan si nemůže být jistý svým životem“.

Aj ostatné podmienky – brány pre sťahovanie – sa medzitým začali otvárať.
Julka nakoniec dostala miesto v lekárni na 6 hodín – 3 minúty pešo cez ulicu od nášho domu – brána sa otvorila. To je dlhý príbeh, asi ho nebudem tu rozoberať.

S deťmi do anglickej triedy na ZŠ to nebolo také jednoduché. Keď som prišiel za pani riaditeľkou do ZŠ v Ružovej doline so žiadosťou, riadne ma schladila.

„a čo si myslíte, pán Markuš, že to je len tak ? veď my nemáme toľko miest, no a ešte k tomu dve deti …“

„pani riaditeľka, prosím vás, veď v Leviciach chodili všetci do anglickej triedy, a teraz, keď sa to preruší, tak z toho vypadnú a už nikdy to nedobehnú, prosím vás“

„viete, koľko ja mám všelijakých sprostých starostí, neviem, kde mi hlava stojí, a nikto nič neurobí, nepomôže …“

Podišla k oknu, roztiahla ruky a ukázala do školskej záhrady:

„ vidíte tú oceľovú búdu ? zavadzia v strede políčka a už rok sa nedarí ju premiestniť, nemôžeme zabezpečiť pre žiakov pedagogický proces, lebo susediaca firma nedovolí prístup cez ich pozemok, a tisíc takých vecí mi pije krv …“

„ pani riaditeľka, prosím vás, ukážte mi, kde má tá búda stáť, a ja to zariadim !“

Vytiahla taký plánik, a tam to bolo zakreslené.

„veľmi som zvedavá, budem informovať pána školníka“

Posmešne sa zasmiala a prepustila ma.

Zavolal som „mojim ľuďom“ – svojim bývalým kolegom z Pridruženej výroby JRD Čajkov. Na druhý deň skoro ráno, ešte pre siedmou, poslali veľký žeriav, ktorý si kľudne zastal na chodníku mimo pozemku a za 10 minút s asistenciou šokovaného školníka búda už stála tam, kde ju pani riaditeľka chcela mať.
Okolo pol deviatej som sa ohlásil u pani riaditeľky, ktorá nevedela ešte ani k slovu prísť.

„ pán Markuš, no neskutočné, ako ste to zariadili ? pošlete nám faktúru? “

„pani riaditeľka, faktúru nepošleme, ale naše dve deti do tej anglickej triedy, bude sa dať nejako pomôcť ?“

Ester aj Erik nastúpili, ako sme sa modlili za to – ďalšia brána sa otvorila.

Zolo si v svojom byte rozkázal všade parkety – termín sa posúval zhruba o tri mesiace. Ja som sa rozhodol, že do bytu dáme socíkovskú klasiku – laminátové lepené podlahy, na nich koberce a presťahujeme sa ešte pred Vianocami. Aj sa stalo. Síce sme Vianoce prežili bez plynu – plynári to už nestihli spustiť – ale boli sme všetci v byte, a šťastní.
V Zolovom byte po položení parkiet nechali otvorené okno, a všetky parkety sa zodvihli, bolo ich znovu treba klásť. Nuž tak.

Len čo sme sa zabývali, ozvala sa pani Oľga Grofficsová, dcéra pôvodného majiteľa obytného domu (mala vtedy asi 65 rokov) a uplatnila si reštitučný nárok na celý objekt. Poľnopo so svojimi právnikmi zvažovalo, čo spraviť, ale veľa možností nebolo. Pani Grofficsová odmietla finančnú kompenzáciu, takže Poľnopo si dalo vypracovať projekt zhodnotenia stavby, a začali právne vyjednávania. Koniec bol ten, že celý dom aj s nájomníkmi prešiel do vlastníctva pani Grofficsovej, ktorej zákon určil, koľko môže byť nájomné, a že nájomné zmluvy sú z jej strany bez zákonného dôvodu nevypovedateľné.

Pani Grofficsová, ktorá už dlhé roky žila v Rakúsku, hneď chcela v bytovom dome zavádzať poriadky, ktoré neboli zlučiteľné s právnymi predpismi na Slovensku. Ja som v Leviciach bol dlhé roky členom predstavenstva Bytového družstva, takže som mal problematiku relatívne naštudovanú. Po oprášení skutkového stavu som si s ňou sadol a povysvetľoval jej, čo všetko bude musieť „zúradovať“ ako súkromný vlastník budovy, počnúc Magistrátom (miestne dane), daňovým úradom (daň zo zisku), starostlivosťou majiteľa o celý objekt (elektrina, bleskozvody, požiarnici, kominári, OLO, voda, plyn, upratovanie, chodník pred domom…).
Videl som, že pani Grofficsová sa najprv dobre nadýchla, ale potom aj vydýchla a zosmutnela. Jej právnik, ktorý jej reštitučné nároky vybavoval, jej o týchto veciach nič nepovedal.
Skrátim to. Dohodli sme sa, že ja budem jej „štatutárom“ a všetky papierovačky a vybavovačky na úradoch pripravím, a ona ich len podpíše, keď ju zavolám, aha, a ešte, že sa nebude púšťať so slovenskými úradmi do debát typu:
„ ááno, ale v Rakúsku je toto a tamto nemysliteľné …“
Obytný dom ako celok sme zverili do správy firme, ktorá takúto realitnú správcovskú činnosť zabezpečovala. Stálo to vtedy pár šupov. V tom dome sme bývali všetci – kolegovia z Poľnopa, a keď som im vysvetlil, ako budeme fungovať, každý bol rád, že nemusí nič robiť. K nájmu pribudlo pár korún za správu. Pomohol som pani Grofficsovej pripraviť kalkuláciu nákladov na jednotlivé byty, jej právnik pripravil nájomné zmluvy a bolo.
Naše decká týždenne upratovali schodisko od hora až dole, mesačne ich pani Grofficsová skontrolovala a „vykešovala“, bolo to cca 150 korún na mesiac na jedného. Po niekoľkých kontrolách už to nerobila, iba zaplatila.

Stali sme sa nájomníkmi v súkromnom bytovom dome v Bratislave na Miletičovej ulici.

Zolo, Martin, Werner obchodník

Po nežnej revolúcii nastal čas privatizačných aktivít. V relatívne kľudnej atmosfére sa Poľnopo rozdelilo prirodzene podľa svojich závodov do lokálnych podnikov. Martin aj Zolo mi ponúkali, aby som sa tiež podieľal na niečom, kde by som pokračoval. Vidiac, čo sa za pár mesiacov v rámci týchto privatizačných aktivít na Slovensku v poľnohospodárstve dialo (nemyslím teraz len na Poľnopo), koľko podvodov a úplatkov sa lialo nekontrolovane hore-dole, jednoznačne som odmietol. Bolo to správne rozhodnutie.

Kým Poľnopo fungovalo, zostal som tam.
Šampiňonáreň Topoľčianky nakoniec nabehla a začala produkovať šampiňóny. Takmer 70% sa vyvážalo do Holandska, a splácali sme vlastne tovarom úver pre Agrisystems, bolo to dobre nastavené. Zvyšok sa predával na Slovensku a v Rakúsku. Na rakúsky trh sme sa dostali vďaka obchodníkovi Wernerovi. Ten si prišiel pozrieť závod Topoľčianky pri uvedení do prevádzky. Vtedy tam bolo neskutočne veľa všelijakých papalášov, a tak Werner zostal mne, lebo on nevedel po slovensky a z Poľnopa tí, čo sa nejako vedeli dohovoriť, nemali motiváciu, ani chuť k debate, ktorá bola ešte ďaleko od reálneho obchodu.

Ak ľudia – obchodníci, s ktorými som doteraz v živote mal tú česť, boli dobrí a lepší, potom Werner bol „profesor“, čo sa obchodu a stratégie týka.
Bol odo mňa asi o 10 rokov mladší, ale mal už prechodený  takmer celý svet. Mne závidel síce ruštinu a maďarčinu, ale naproti tomu on rozprával plynule okrem nemčiny a angličtiny aj francúzsky a portugalsky.

Vlastne to patrilo mne ako obchodnému námestníkovi do profilu, a tak som prijal pozvanie a šiel som sa pozrieť do Viedne na tzv. Grossgrünmarkt Wien. Je to miesto, kde vo Viedni sa dialo čosi podobné, ako v Holandsku na tej burze. Tu mi Werner  ponúkol, že naše šampiňóny uvedie na trh. Mal celkom jasné obchodné aj kvalitatívne požiadavky, napríklad, že tovar sa bude volať Amadeus Champignons, balenie, veľkosť, množstvá, termíny, atď., no a samozrejme exkluzivita pre Viedeň pre jeho firmu.
Ďalší človek, s ktorým sme si padli do oka navzájom.

Začali sme voziť šampiňóny do Viedne. Tovar musel byť vo Viedni ráno do šiestej, teda z Topoľčianok sa vyrážalo okolo tretej. Najprv boli chyby a chyby, Werner to každý deň vo Viedni osobne kontroloval a naháňal nás ako zduté kozy, ale postupne sa to utriaslo a začala bežať dodávka do Viedne ako rutina. Ak naše šampiňóny nemali kvalitatívnu chybu, Werner ich vždy predal. Najväčší problém bol, že cena bola vždy iná, podľa toho, ako trh diktoval. Zolo mal pochybnosti a poslal raz Martina so mnou, aby sme si prešli tie cenové vlny a ich príčiny. Martin po dvoch dňoch pochopil princíp, a potom už aj toto bolo vyriešené. Dohodli sme sa na limitoch +/- a Werner ich poľahky dodržiaval.

 

Tento obsah bol zaradený v 1987 – 1990 Poľnopo Bratislava. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.