1990 – 1993 Betánia, ABC s. r. o.

1990 – 1993    Betánia, ABC s. r. o.

Werner obchodník, Laco Cserba, Igor André, Ľudo Kušnír, Ernst Schwedes, Ilse Fuhrmann, …

Werner obchodník

Poľnopo sa pomaly rozložilo, a ja som si musel vybrať, ako si budem zarábať na chlieb každodenný. Určite som vedel, že už nechcem pracovať nikde, kde mi každú chvíľu bude niekto rozkazovať a vysvetľovať, kde je sever.
Posledná etapa spolupráce v Poľnope  s Wernerom bola taká, že chcel rozšíriť svoje priestory, kde mal sklady tovaru. Ja som mu sprostredkoval dodávku a montáž oceľovej konštrukcie od firmy MONTEX, ktorú založili moji bývalí kolegovia z PV JRD Čajkov. A tak Werner vymyslel a navrhol, aby sme založili firmu, ktorá bude vyvážať a dodávať tovary zo Slovenska, sprostredkovávať obchody a podobne. Tak vznikla súkromná firma – volajme ju ABC s. r. o. s troma spoločníkmi: Laco z PV, ja a jedna z Wernerových firiem: Salendo Ltd. Ja som sa stal konateľom spoločnosti a rozbehli sme vývozy. Werner, povzbudený dodávkou oceľovej konštrucie menšieho prístrešku, objednal si dodávku a montáž celej skladovej haly. Pomaly sa obchod rozbiehal. Hala sa stavala.
Werner mal stále nové nápady a prišiel s projektom, že potrebuje dodávať z Československa tvrdý kravský syr pre pizzerie vo Viedni. Pozbieral som mu pár ponúk, on si prišiel pozrieť kvalitu výroby v jednotlivých mliekárňach a rozbehli sme vývoz. Najprv opatrne, za mesiac jeden kamión, ale potom to nabralo obrátky. Mal som čo robiť, aby som stíhal zabezpečovať dostatok syrov.

Laco Cserba

Prišlo zastavenie, mal som haváriu, dosť vážnu, rozbil som svoje služobné auto Mazdu 626, ale až tak, že sa to už neoplatilo veľmi ani opravovať. Vtedy mi pomohol môj kamarát Laco Cserba. Bol to môj kolega z čias Pridružených výrob, on bol vedúcim takej PV JRD Santovka. Okrem toho robil doma karosárske opravy havarovaných áut. Keď uvidel môj vrak, povedal mi, aby som šiel do Rakúska a skúsil nájsť podobnú ľahko havarovanú Mazdu 626, a že to opraví. Werner mi pomohol nájsť vo Viedni vhodné vrakovisko, a skutočne som tam našiel ľahko nabúranú Mazdu 626, a potom Werner za pol hodiny s majiteľom vrakoviska zjedal polovičnú cenu, než bola v ponuke. Bola to veľmi, veľmi dobrá cena.

Laco si po auto prišiel, odviezol si ho domov, a za mesiac bola Mazda hotová. Peripetie okolo poisťovne, ŠPZ –tky a pod. nebudem rozvádzať. Mohol som zase frčať ďalej. Laco mi nakoniec povedal, aby som mu nechal to rozbité auto (z ktorého sa použili len jedny ľavé dvere), a že za prácu mu nič nedlžím. On potom zopakoval celý postup pre svojho syna. Je dobré mať okolo seba priateľov a kamarátov, ktorí pomôžu, keď treba.

Igor André, Ľudo Kušnír, Betánia

Po presťahovaní sa z Levíc do Bratislavy sme sa stali členmi zboru Cirkvi bratskej v Bratislave. Igor André bol syn mojej sesternice Elenky, úspešný lekár kardiológ, ktorý mal veľký sen – založiť kresťanskú inštitúciu, ktorá by sa starala o seniorov: núdznych a rôznym spôsobom odkázaných. Kazateľ František Ciesar – už dôchodca – vzal so sebou Igora do Nemecka do mestečka Solingen, kde naša sesterská cirkev FEG Deutschland takúto inštitúciu založila a už dlhé roky prevádzkovala. Tam sa Igor stretol s ľuďmi z Bethanien Solingen, bolo ich veľa, ale spomeniem dvoch rozhodujúcich: diakonka hlavná sestra Ilse Fuhrmann a Ernst Schwedes, riaditeľ Solingenskej Bethanien.

Igor, keď sa vrátil, ma priamo oslovil, aby som sa pridal k nemu, a aby sme teda založili Betániu Bratislava občianske združenie. Priniesol nemecký text stanov Bethanien Solingen ako vzor. Ja som ten text potom preložil, čo sa nám nehodilo, som vypustil, a čo podľa našich zákonov mali stanovy občianskeho združenia obsahovať, to som doplnil. Igor oslovil ešte niekoľko ďalších členov nášho zboru v Bratislave  a založili sme Diakonické združenie Betánia.

Opisovať tu celú históriu vzniku tejto práce sa tu nedá a ani nehodí. Bola by to kniha na veľa, veľa strán. Pokúsim sa postupne niektoré príbehy, spojené s Betániou a „mojimi ľuďmi“, uviesť v ich časovom slede. Ak niekoho zaujímajú detaily, tak dajú sa nájsť na www.betania.sk

Igor okrem toho, že bol mimoriadne uznávaný kardiológ, bol mienkotvorný človek aj v našom zbore CB. Ochotne pomáhal každému, kto niečo potreboval z oblasti zdravotníctva. Ale vo veci Betánie bol hlavne veľký vizionár, ktorý žil v predstihu pre nami ostatnými. V praktickej oblasti ho bolo potrebné trochu aj pridržiavať „pri zemi“ v reálnych podmienkach. Na druhej strane Betánia by bez Igora nikdy nebola vyrástla.

Ľudo Kušnír

Ako sa rozrastala práca, rástla aj administratíva. Spolu s Igorom sme zašli za Ľudom Kušnírom, ktorý vtedy pracoval na projekcii , tuším v Kovoprojekte, a ten sa tiež rozpadal, ľudia dostávali výpovede. Bol čas rozhodovaní. Ľuda sme požiadali, či by sa nemohol stať riaditeľom Betánie. Ľudo mal ponuku z Daňového úradu, ale nakoniec sa rozhodol pre Betániu. Ľudo sa stal jedným z kľúčových ľudí Betánie, lebo cez jeho ruky sa menili vízie na realitu. Bol veľmi silne technokraticky založený, všetko „do puntíka“ kontroloval, a pomerne rýchlo sa dostal aj do konfliktov s Igorom, ktorý sa ako vizionár už o detaily nestaral. Ale na druhej strane ak niečo „zavadzalo“ vízíi, tak to jednoducho bez veľkých konzultácií zmenil. A my sme sa len dívali, veľakrát „ako puk“. Musel som riešiť veľa praktických rozporov, a to najmä medzi nimi. Ale v podstate sa to darilo.
Ľudo ako bývalý projektant dozoroval takmer všetky stavebné a investičné veci Betánie. Bez jeho obetavej práce by sme to neboli zvládali. Ľudo sa mi stal veľmi blízkym priateľom, ja som tiež mal bližšie k pragmatizmu ako k víziám. A tak som roky tvoril nárazníkové pásmo medzi Igorovou víziou a Ľudovou realitou.

Jan Huys + Con Brio

Napriek tomu, že už som v Poľnope nepracoval, s Janom sme mali intenzívne kontakty. Vznikla taká myšlienka, že keď už teda oni majú spevokol, a aj náš zbor v Leviciach má spevokol, prečo sa vzájomne nenavštíviť ? Pozvali sme teda Con Brio na návštevu Slovenska, konkrétne do Levíc. Bolo to zložité plánovanie, vybavili sme pre nich koncert v Prahe v kostole Sv. Jána Nepomuckého, ktorý takmer nevyšiel, lebo ich autobus meškal, my sme ich čakali nie na správnom mieste, no horor … Nakoniec sa to všetko stihlo. Prespali sme všetci v Prahe, tiež sa to nezaobišlo bez väčších-menších drcancov. Na druhý deň sme dorazili do Levíc. Tam bolo ubytovanie zabezpečené tak, že jednotlivých členov spevokolu sme rozdelili do našich rodín. Naši holandskí hostia najprv rozpačite pozerali po sebe, ale po vysvetlení, že toto je náš spôsob, sa pekne rozišli. Rečové bariéry sa pri večeri všade prekonali, Levičania sú známi svojou pohostinnosťou (aj svojím vínom). Vznikli úžasné priateľstvá, niektoré trvajú dodnes.

Ďalší deň sme pre nich zorganizovali výlet, Banská Štiavnica ich ani tak neohúrila, ako rómska osada v Zajačej doline. Pre nich to bolo ako návšteva minulého storočia, aparáty cvakali a kamery bzučali …

V nedeľu po zhromaždení bol pre nich spoločný obed a poobede malo Con Brio svoj koncert v našom novom zborovom dome v Leviciach. Bol plný dom, prišla spústa ľudí z Levíc, ktorí nabrali odvahu, aby sa pozreli v rámci koncertu aj na „Cirkev bratskú“. Koncert bol krásny, klasické skladby Bacha, Händla, Mozarta … a na záver levický spevokol spolu s celým zhromaždením zaspievali „hymnu“ stavby nášho zborového domu – Preslávny Bože.

Našim holandským hosťom tiekli slzy po tvári, boli to strašne silné momenty.

O rok na to sa levický spevácky zbor CB vybral oplatiť návštevu do Holandska. Bolo nás na celý autobus, väčšinou mladí ľudia. Na ceste sme sa zastavili v Solingene v Betánii, kde nás milo uvítali, a kde sme prenocovali. Ráno sme si veľmi rýchlo prezreli ich zariadenie a na všetkých to urobilo veľký dojem. Pokračovali sme do Holandska do obce Bruekhuizen, kde nás čakali naši hostitelia – členovia spevokolu Con Brio. Manažérkou spevokolu, ktorá sa o všetko starala, bola Gerda Seuren.
Naši holandskí priatelia nás ubytovali tak, ako sme to urobili my s nimi – rozobrali nás do rodín, otvorili nám svoje domovy a aj srdcia.
Mali sme tri koncerty v kostoloch okolitých obcí, a na záver bol slávnostný koncert v Bruekhuizene, po ňom usporiadal starosta obce večeru na počesť tejto spevokoláckej „družby“ a mal veľmi pekný a úprimný príhovor, neviem to reprodukovať všetko, ale podstatná myšlienka, ktorú povedal, bola:

„takto nejak si predstavujem otváranie sa Európy navzájom, medzi východnou a západnou časťou, vďaka, že ste vašou iniciatívou k tomu prispeli …“

Juli, Ilse Fuhrmann, Carola Lisiecky,

Na spiatočnej ceste si Julka sadla v autobuse k slobodným dievčatám a porozprávala im o tom , čo jej ponúkla hlavná sestra – diakonka Ilse Fuhrmann z Betánie Solingen. Ponúkla ročný pobyt pre 10 dievčat v Solingene, ktoré by mali záujem bližšie spoznať prácu so starými a nevládnymi ľuďmi. V Nemecku (nielen v Betánii) je dosť veľa mladých ľudí, a nielen veriacich, ktorí sa dobrovoľne zapoja do akcie „Ein Jahr für Christus“ (rok pre Krista). Funguje to tak, že zvyčajne po strednej škole sa študenti dobrovoľne zapoja v niektorej charitatívnej organizácii na rok do neplatenej služby. Dostanú ubytovanie a vreckové (vtedy to bolo cca 200 mariek na mesiac) a pracujú v charitatívnych organizáciách podľa ich potrieb. Považujú to za svoj príspevok spoločnosti v oblasti jej sociálnej starostlivosti.

Nakoniec sa desať levických dievčat prihlásilo a nastúpili v Solingene na ročný pobyt. Dostala ich do „opatery“ diakonisa Carola, len málo staršia od nich. Boli medzi nimi také, ktoré trochu vedeli po nemecky, ale väčšina nevedela. Mesiac sa im v Solingene intenzívne venovali po stránke jazykovej, a veru, že sa toľko naučili, že mohli nastúpiť ako pomocníčky pri opatrovaní starých ľudí v domove Betánia na jednotlivých oddeleniach.
Igor tam poslal na nejaký čas aj svoju mamu – Elenku, ktorá bola tým dievčatám akousi „mamou“ a zo začiatku aj ich hovorkyňou. Elenka perfektne rozprávala nemecky. Ale po pár mesiacoch sa ich ozajstnou „mamou“ stala hlavná sestra Ilse, jej oficiálne oslovenie bolo v nemčine „Schwester Ilse“,  ale tu v texte budem písať iba „Ilse“.

Ilse bola v podstate hlavou tzv. „Mutterhausu“,  teda celého tímu sestier diakonís – bolo ich okolo 100, vo väčšine už pokročilejšieho veku. Bola mimoriadne inteligentná a v riadení ľudí skúsená. Spolu s Igorom sme s ňou mali dlhé rozhovory aj o tomto pobyte dievčat, aj o strategickej budúcnosti rozvoja Betánie na Slovensku.
Naše dievčatá – ako Slováci majú vo zvyku – sa pri stretávaní prirodzene objímali a pobozkali. Nemecká kultúra je oveľa chladnejšia, a objatie, či nebodaj symbolický bozk nepatrí medzi ich verejné prejavy.
Ilse, vidiac, ako sa naše baby chovajú, zvolala svoje diakonisy a predostrela im svoj návrh:

„ milé sestry, ak sa chceme našim dievčatám priblížiť, tak musíme od nich prevziať aj časť ich kultúry, oni sa tu cítia medzi nami ako v cudzine, a to je veľmi ťažké pre nich. Pozrite sa, oni sa vždy objímu, pobozkajú, usmejú na seba. Skúsme to aj my, ani mne to nepríde ľahko, ale skúsme to, dobre ?“

No po dlhšej debate sa sestry diakonisy zhodli, že dobre teda. A začalo to fungovať. Pri jednej z najbližších ciest do Solingenu sme boli s Igorom príjemne prekvapení, že tie kultúrne bariéry prekonali. Dokonca Ilse verejne objala pri uvítaní aj Igora a mňa.

Slávka F.

Slávka sa medzitým vydala za Janka Š., tiež sochára. Keď sme s nemeckou Betániou v Solingene vzájomné vzťahy rozvinuli do širších súvislostí, viackrát nás Nemci navštívili na Slovensku. O. i. videli aj keramické reliéfy a sochy manželov Š., ktorí boli aj autorom symbolu našej slovenskej Betánie – milosrdného samaritána, ktorý sa im veľmi zapáčil. Objednali si do foyer v Solingene keramický reliéf – tiež s motívom milosrdného samaritána. Šickovci to pripravili, zabalili, ja som sa podujal, že to prepravím do Solingenu, netušiac, aká to bude Odysea. Naložil som teda časti reliéfu do prívesného vozíka, zapol som to za auto, vybavil som colné doklady a vyrazil som. Na nemecké hranice v Passau som prišiel v sobotu poobede, ale colnica večer o štvrtej zavrela okienko a vypísali, že otvoria v pondelok ráno. Nevedel som, čo mám robiť, ísť s otvoreným a nezabezpečeným prívesným vozíkom do nejakého pofidérneho hotela som si netrúfal. Tak som zostal tam na parkovisku pri colnici. Stálo tam veľa kamiónov, ale žiadne osobné auto!

Mika

Prvú noc som nejako prespal / pretrpel, a nadránom som podriemkaval, dobiehajúc deficit noci. Vedľa mňa stál fínsky kamión. Jeho vodič vyliezol, a keď prišiel ku mne, priniesol mi nehorúcu kávu a rohlíky.

„hi, do you speak english ?“

„yes, I do“

Tak mi začal kostrbatou angličtinou vysvetľovať, že videl, ako sa v aute pokúšam spať. Podľa ŠPZ videl, že som zo Slovenska, tak sa spýtal, či viem aj po rusky. Vedel som. No hurá, on vedel po rusky lepšie ako anglicky, a myslím si, že aj lepšie ako ja po rusky. Nadviazali sme trojdennú družbu s Mikom. Nakúpili sme si jedlo, postavili moje auto tak, aby sme na neho z kabíny videli, Mika poistil príves ešte takým popruhom z kamióna, ktorý mal aj zámok, priviazal ho k nárazníku, pozval ma do kabíny kamiónu a svet sa stal oveľa, oveľa krajším.
Do noci sme hrali šach, pozerali futbal na takom mrňavom Sony televízore, potom Mika ustlal aj ďalšiu posteľ a spali sme ako v oleji.
V pondelok som bol druhý pri okienku colnice, bum, bum, dve pečiatky a mohol som ísť. S Mikom sme sa rozlúčili a šli, on kdesi do Štokholmu a ja do Solingenu.
Jano Šicko a Slávka už tam čakali, a tak sme reliéf za dva dni nainštalovali. Mal mimoriadny úspech, jedna staršia diakonisa povedala:
„so, jetzt haben wir auch unseren Barmherziger Samariter bekommen …“

Ernst Schwedes

Ernst nám pri budovaní Betánie na Slovensku veľmi veľa pomohol. Ernst bol dlhé roky aj členom Rady nemeckej sesterskej cirkvi FEG. Uviedol nás do kontaktov s nimi a pomohol nám požiadať ich aj o finančnú pomoc pre náš práve sa rozbiehajúci projekt v Kalinove. Bez pomoci nemeckej sesterskej cirkvi FEG by sme nikdy nevedeli zrealizovať stavbu a rozbehnúť prevádzku v Kalinove. Keď sa Betánia Kalinovo rozbehla, prišla väčšia delegácia z FEG si pozrieť celý projekt, veľmi sa im páčil a pôvodnú pôžičku takmer 80 000 € nám prekvalifikovali na dar.

Vďaka, Ernst, je dobré, keď máme Boha na nebi a bratov na zemi.

Werner obchodník

S Wernerom dobre fungoval vývoz syrov do Viedne. Až kým sa to celé nezrútilo zo dňa na deň. Werner mi zavolal, že už ďalšie dodávky momentálne nemám zariaďovať. O pár dní som sa snažil mu dovolať, ale zdvihla len jeho asistentka a tá mi zmätočne vysvetľovala, že rakúsky Colný úrad im zapečatil sklady a Wernera niekde vypočúvajú.

Neskôr som sa dozvedel, čo sa deje. Werner po prevzatí dodávok prehnal fiktívne tovar cez jednu zahraničnú firmu v Írsku – teda faktúry a dodacie listy z Írska už zneli nie na kravský syr, ale na tzv. Kaškaval, čo je syr s obsahom 50 % ovčieho mlieka. Na dovoznom cle potom v Rakúsku zarobil veľkú zľavu. Viedenský Colný úrad na základe rozboru syra odhalil podvod a Wernera vzali do vyšetrovacej väzby.

Celý obchod so syrom definitívne skončil.
Časovo to síce sem nepatrí, dozvedel som sa to až po rokoch, ale pre úplnosť: asi po mesiaci Wernera z vyšetrovačky vypustili, dostal nejakú symbolickú pokutu, ale v podstate aj v Rakúsku to zaúčtovali úrady do kategórie „skutok sa nestal“.
Werner bol dobre pripravený aj na túto svoju nečistú hru. Vo Viedni boli asi štyria veľko-dodávatelia syrov pre pizzerie a viedli medzi sebou vojnu o trh. Jeden z nich Wernera bonzol colníkom, zabudnúc, že sedí na tom istom konári.
Vyšetrovatelia dostali od Wernera na stôl kópie dodacích listov “syrovej”  konkurencie na viedenskom trhu pizerií, a Werner im povedal, že ak jeho chcú utopiť, tak on tieto dokumenty kľudne všetky posunie súdu, padni komu padni.
Tak sa stalo, že „skutok sa nestal“…
Werner zavesil obchodovanie na klinec a nabral smer Južná Amerika…

Tento obsah bol zaradený v 1990 – 1993 Betánia, ABC s. r. o.. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.