1993 – 2003 Montex

1993 – 2003    Montex

Jozef Oberfranc, Stany Wermuth, Laco G. , Sato San, Manfred M.

Toto je jedno z najdlhších zastavení v jednom zamestnaní. Skúsenosti s takým dlhým časom na jednom mieste boli asi vyvážené tým, že to boli roky, naplnené veľmi dynamickými pochodmi, plné zmien a zaujímavých činností.

Malo to takúto predohru – začalo to tým, že moju kanceláriu v ABC s. r. o. v suteréne na Miletičovej jednu noc vykradli. Vzali so sebou počítač, tlačiareň, fax, kľúče a doklady od Mazdy 626, príručnú pokladňu a šanóny s dokumentáciou za rok 1993. Mazda zostala na mieste, lebo som večer našiel miesto na parkovanie o dve ulice ďalej, a nie pred domom ako obyčajne. Policajti všetko zaznamenali, názor vyšetrovateľa bol ten, že to neboli nejakí bezdomovci, ale skúsení vlamači. Rada vyšetrovateľa bola, aby som si okamžite vymenil TP od auta a vymenil zámky na aute. Prípad po 6 mesiacoch uložili, páchateľ neznámy.
Mojou hlavnou činnosťou ktorou som si zarábal v tom čase bolo spracovávanie administratívnych podkladov pre privatizačné projekty klientov, ktorí na to nemali čas, alebo nevedeli, ako sa to robí. Na túto činnosť bolo potrebné mať softvér, s ktorým sa potrebné doklady spracovávali, ja som si ho zakúpil, a postupne som si túto rutinu osvojil. Deň-dva po vlámačke sa začali diať divné veci. Zazvonil telefón a bolo ticho, potom bolo počuť, že volajúci položil. Opakovalo sa to denne asi 15x v rôznych časoch. Nahlásil som to vyšetrovateľovi, vzal to na vedomie a povedal, že má dojem, že v kancelárii nenašli to, čo hľadali, tak skúšajú, či sme doma. Jedna z vecí mohol byť jeden z privatizačných projektov, ktorý mal byť schvaľovaný o cca pár týždňov. Tie podklady neboli v čase vlámania v kancelárii a v počítači tiež nie, pretože som ich mal uložené na externom disku a ten bol v byte. Bol som dosť vyplašený z celého diania.

*********
Môj predpoklad sa potvrdil, keď telefonáty deň pred termínom schvaľovania toho inkriminovaného  privatizačného projektu prestali. Po viacerých rokoch sa mi zrazu ozval vyšetrovateľ, že páchateľa chytili, a či sa vraj chcem pripojiť k trestnému oznámeniu. A hneď mi aj poradil, aby som to nerobil:

„viete, nedosiahnete nič, my ho stíhame v inej veci za ďaleko väčší trestný čin, a okrem toho, pamätajte, že máte deti a rodinu …“
Pochopil som …

*********

Laco G.

Porozprával som mu, čo sa mi stalo, pýtal som sa ho, čo mám podľa neho robiť. Nič moc na počkanie nepovedal, ale videl som, že tuho premýšľa. Večer mi zavolal a chcel sa stretnúť, vraj niečo vymyslel. V MONTEX-e sa spoločníci už rozhodli, že potrebujú výkonného riaditeľa – konateľa spoločnosti, lebo im administratíva začala prerastať cez hlavu, a nik zo spoločníkov sa veľmi do nej nechytal. Laco im povedal o mne a rozhodnutie bolo, že mi to ponúkli. Vlastne ma poznali z PV JRD Čajkov a z rôznych spoločných aktivít.
Záver bol ten, že zo dňa na deň som sa stal riaditeľom spoločnosti MONTEX, Mazdu sme prepísali na firmu, a tak začalo moje pôsobenie na novom mieste.
Laco mi v tejto situácii veľmi pomohol, na druhej strane to bolo vzájomné, lebo ja som im potom pomáhal s rozvojom firmy. Ponúkali mi aj účasť na vlastníctve spoločnosti, ale ja som sa už nechcel nikde viazať, tak som s poďakovaním odmietol.

MONTEX

O samotnom Montexe sa musím zmieniť aj v širších súvislostiach, lebo tak, ako som sa v živote stretol s ľuďmi, ktorých som zaradil medzi „mojich“, aj Montex mi prirástol k srdcu najviac zo všetkých zamestnaní. Kým som tam bol zamestnaný, považoval som ho za „môj Montex“ a po mojom odchode z neho zostal ako „môj“ v tých pozitívnych sférach mojich spomienok. Jednak sa stal pre mňa miestom, kde som mohol využiť všetky svoje dovtedajšie skúsenosti, a jednak bol pre mňa príležitosťou formovať malú časť sveta podľa svojich najlepších schopností. Nedajú sa vymenovať všetky osoby, s ktorými som sa tam stretol, ale viem, že som tam nezanechal zlú stopu po sebe ako riaditeľ, ale ani ako veriaci človek so svojimi zásadami.

V čase, keď som nastúpil, bola štruktúra spoločnosti dosť chaotická. Boli tu piati spoločníci, mali jednu účtovníčku, jedného zásobovača. Samotní spoločníci riadili práce na montážnych pracoviskách – Cukrovary, Slovnaft, a neskôr aj ďalšie, stretávali sa raz týždenne v pondelok, aby si rozdelili povinnosti, a to bolo všetko. Administratívu riešil viac-menej Laco, ale skôr ad hoc, po večeroch. Firma mala dokopy 3 počítače, z ktorých fungovali efektívne dva.

Začal som s tým, že som si napísal taký asi osembodový program zmien a rozvoja, ktorý som predostrel spoločníkom. Jeho podstatou bolo vytvorenie fungujúcej organizačnej štruktúry spoločnosti, stanovenie pracovného poriadku, náplní prác jednotlivých pracovníkov (vrátane svojej vlastnej (sic)), systému hmotných zodpovedností, a pod.. Nič svetoborného, ale aj tak to bola fuška. Návrh sa ujal.
Zaviedol som pondelňajšie porady, ale už aj s kontrolou prijatých úloh pre jednotlivých pracovníkov. Toto sa stretlo spočiatku s nevôľou niektorých zo spoločníkov, ale to sa prekonalo dosť rýchlo. Postupne sa všetci (najmä teda aj spoločníci) naučili, že všetka komunikácia, týkajúca sa spoločnosti a jej záväzkov, musí ísť cez ruky a podpis riaditeľa. Našiel som aj sekretárku, s ktorej pomocou sme asi za rok sústredili všetky zmluvy a kontrakty do prehľadných zakladačov.

To isté sme museli zorganizovať aj v oblasti personalistiky. Pracovné zmluvy v písomnej podobe boli aj neboli, dochádzku kontroloval vždy vedúci montér, podklady k výplatám spracovali spoločníci, zodpovední za tú-ktorú stavbu. Tiež to trvalo zhruba rok, kým nastal systémový poriadok, a podklady k výplatám sa dostávali na podpis k riaditeľovi. Raz- dvakrát som bol nútený výplaty nepodpísať – pre zjavné chyby. Meškanie výplaty cca týždeň veľmi ťažko vysvetliť montérom. Keď som sa dopočul, že dôvod je vraj „nový pán riaditeľ ich nestihol podpísať“, tak som sa vybral na stavbu, zvolal montérov a im prijateľným spôsobom vysvetlil systém a poriadok, ktorý budeme uplatňovať.
Mal som tam zážitok s jedným mienkotvorným „parťákom“, bol to mimoriadne šikovný a patrične papuľnatý montér. Mal ale jednu super vlastnosť: mal chorobnú závislosť na poriadku s náradím vo svojej skupine. Mal takú veľkú montážnu debnu a v nej vzorne poukladané všetky náradia. Na veku z vnútornej strany zase bol zoznam, čo tam má byť.
Miesto dlhých rečí som si montérov zavolal k jeho debni, vedľa sme postavili jednu ďalšiu, ktorú si oni sami vybrali. Po otvorení oboch som povedal iba toľko:

„tá s neporiadkom je stav, kde sú vaše vykázané mzdy, dochádzka, PN-ky teraz, tá vo vzorovom poriadku je stav, kam sa chceme dopracovať …“

A bolo vymaľované, debata skončila.

Ďalším krokom bola výpočtová technika. Mali sme dve väčšie montážne stanoviská: v Cukrovaroch a v Slovnafte. Kúpili sme tam dva počítače s tlačiarňami, zamestnali sme dve „sekretárky“, ktoré vlastne riešili aj lokálnu personalistiku, viedli aj príručnú pokladňu na stavbe a pod.. Už po pár mesiacoch sme spoločne mohli konštatovať, že došlo k veľkému skoku vpred.

Začal som sa venovať najprv spoločníkom, neskôr aj ďalším zamestnancom v oblasti prípravy na používanie výpočtovej techniky. Najväčším problémom bolo, že napríklad personalistika a účtovníctvo bežali na dvoch malých PC, nerobili sa priebežne archivácie, a keď začali tlaky, že potrebujú internet, tak som na vedenie predložil ďalší strategický rozvojový návrh: kúpime server, všetky počítače budú pracovať v sieti a dáta sa budú pravidelne zálohovať a internet bude fungovať cez server s primeranou ochranou. Nebolo to jednoduché rozhodovanie, ale nakoniec sme ho prijali.

****************************************************

Svadba Ester a Ehren  v Bratislave 19.7.1999

*****************************************************

Mišo

Tu pristupuje na scénu jeden z ozaj „mojich ľudí“:  Mišo.  Bol to spolužiak môjho najstaršieho syna Marcela, a zaoberal sa výpočtovou technikou, sieťami LAN, a pod. Keď si vypočul, čo chceme urobiť, pripravil ponuku aj s riešením a mnohými cennými podnetmi v širších súvislostiach, ako veci uľahčiť a zjednodušiť. MONTEX s ním uzavrel dlhodobú zmluvu na dodanie a spustenie siete pre výpočtovú techniku + priebežnú údržbu celého systému. Celú akciu som osobne sledoval, lebo počítače boli moje hobby. Mišo videl, že mu neustále stojím za chrbtom, a raz sa ma spýtal, či mu neverím. Tak som mu vybalil, že ja by som sa chcel naučiť všetko, čo sa okolo toho informačného systému, hardvéru a tak dá naučiť. Ďalší človek, s ktorým sme si veľmi sadli. Neskôr sme si napriek vekovému rozdielu potykali, a stali sme sa ozajstnými priateľmi, nielen cez počítače.

Jozef Oberfranc

Môj bývalý kolega z JRD Čajkov, ekonóm družstva. Po rozvode so ženou si hľadal zamestnanie. Spoločníci Montex-u ho poznali z čias PV JRD. Jozef sa nachádzal vo veľmi ťažkej situácii, jeho syn spáchal samovraždu, Jozef veľmi potreboval pomoc „zvonka“. Po dohode s Lacom sme mu ponúkli miesto ekonóma v Montexe, čo nebolo veľkým problémom, lebo extenzívny rozvoj spoločnosti (už sme mali skoro 100 zamestnancov) počítal s touto funkciou v organizačnej štruktúre. Nastúpil do Montexu a mne sa dosť uvoľnili ruky, lebo prevzal a prekryl celú personalistiku aj účtovníctvo. Jozef vykonal veľa práce pri konsolidovaní ekonomického úseku Montexu, čo nebolo jednoduché, lebo hlavná účtovníčka bola manželkou jedného zo spoločníkov, mala ťažkú priečnu povahu a dosť často poslúchla len na výslovný príkaz. Výhodou bolo, že s Jozefom stačilo, keď sme sa pozreli na seba a išlo sa ďalej.

MONTEX

Montex sa dostal na ďalšie strategické rázcestie svojho rozvoja. Najmä Slovnaft, kde sme boli považovaní už za jedných z „dvorných“ dodávateľov služieb, nás začal tlačiť do toho, že v budúcnosti budú môcť zamestnávať iba firmy, ktoré majú certifikáciu kvality ( v tom čase frčal systém ) ISO 2000.

Pustil som sa teda do študovania tejto problematiky. Samozrejme, že súčasťou ISO podmienok boli veci ako podniková organizačná štruktúra, informačný systém, výpočtová technika a pod.. Veľa z toho sme už „za pochodu“ pripravili. Pomohli mi aj konzultácie s pracovníkmi Slovnaftu, ktorí nám v podstate ukázali, čo všetko bude predmetom skúmania. Tento proces nám zabral takmer rok a pol. Ja som sa v zásade venoval iba zavádzaniu výpočtovej techniky a príprave ISO popri vedení podnikovej administratívy.

Aby som nestratil kontakt na zamestnancov, zaviedol som taký systém, že keď som mal na riaditeľskej kancelárii pootvorené dvere, ktokoľvek mal nejaký problém, mohol prísť, posadiť sa a porozprávať svoje … Ak boli dvere zatvorené, musel sa ohlásiť u sekretárky, a to bolo jedno, či posledný montér alebo návšteva zvonka.
Táto filozofia sa postupne vžila a veľa ľudí prišlo za mnou aj s osobnými starosťami typu: prijímačky detí na strednú či vysokú školu, zdravotné starosti v rodine, nejaká žiadosť na úrady a podobne. Bol to „môj Montex“ a „moji zamestnanci“ .

A tak sme sa pustili do realizácie  ISO 2000. Pripraviť doklady bola tá ľahšia stránka, celý materiál, popisujúci procesy v Montexe z pohľadu ISO, mal nakoniec cca 100 strán. Oveľa zložitejšie bolo naplniť to, čo sme tam popísali. Museli sme zvýšiť počet zamestnancov, kde to vyslovene ISO predpisovalo (bezpečnosť práce, modernizácia používanej technológie,  skladové hospodárstvo, archivácia dokladov a pod.), ale bolo nevyhnutné aj vytvorenie celého informačného systému spoločnosti, vrátane vybavenia hardvéru a softvéru, školení pracovníkov aj manažmentu, jazykových schopností a pod.). Nakoniec sme požiadali o vydanie certifikátu, a po dôkladnej previerke sme ho aj dostali. Bingo. V rámci Slovnaftu nás to posunulo do čela pelotónu dodávateľských firiem. A všade, kde sme sa uchádzali o nejakú prácu mimo Slovnaftu, tiež. Boli sme jednou z prvých firiem na trhu práce (tých menších, súkromných), ktorí sa týmto mohli pochváliť.

Sato San

Po japonsky San znamená „pán“ a Sato bolo meno manažéra japonskej firmy Chiyoda Corporation, ktorá sa stala jedným z piatich dodávateľov investičného projektu EFPA pre Slovnaft v celkovej hodnote 520 mil USD. Tento pán Sato bol zodpovedný za celý investičný proces a vzťah s odberateľom Slovnaft. Chiyoda vypísala súťaž na subdodávky – oceľové konštrukcie, potrubné rozvody a montážne práce pre lokálnych dodávateľov zo Slovenska. Montex v tejto súťaži uspel, a stali sme sa jedným z ich lokálnych zmluvných partnerov.
Chiyoda si v Slovanfte vybudovala celé „japonské mestečko“ – pre riadenie zložitého projektu sa tam nasťahovalo cca 80 technikov. Začiatok bol chaotický, kým sme pochopili sytém práce Japoncov. Konečné rozhodnutia prijímal úzky kruh manažérov – štyria, ale každá činnosť mala z ich strany odborného (-ných) garanta (-ov), s ktorými sme museli komunikovať. Montex dokázal na stavbu poskytnúť troch anglicky komunikujúcich pracovníkov a asi 10 vedúcich montérov, ktorí síce komunikovali anglicky, ale dosť obmedzene.
Po prvých dvoch mesiacoch som zistil, že sa množia nedorozumenia vecného aj technického charakteru – zle vydaný materiál zo skladu Chiyody, zle pochopené denné príkazy na prácu, a podobne.
Zvolal som spoločníkov Montexu a vysvetlil som im, že ISO – ne ISO, takto sa rútime do katastrofy. Rozhodol som sa, že riaditeľskú stoličku obsadí na potrebný čas Laco, a ja sa posuniem na stavbu do Slovnaftu, jednak kvôli dennej komunikácii, jednak kvôli pochopeniu japonského systému práce.

Stalo sa, kúpili sme jeden počítač aj s tlačiarňou a ja som si zariadil kanceláriu v blízkosti „japonského mestečka“ priamo v Slovnafte. So Satom sme mali viac dlhších rozhovorov, ukázal som mu problematické miesta vo vzťahoch a on uvítal naše pripomienky. Začali sme so Satom budovať akýsi komunikačný mostík. Výsledkom bolo, že sa urýchlilo riešenie denných drobných zádrhelov, najmä v oblasti skladového hospodárstva. Montex všetky súčiastky, ventily, trúbky a pod. musel zo skladu Chiyody prevziať, namontovať, odovzdať prácu, a potom sme mohli fakturovať. Ak niekde Japonci zistili v jedinej položke chybu, faktúru vrátili na dohľadanie. Chyby boli na oboch stranách, ale peniaze chýbali nám.

Vyžiadal som od Sata, aby nám ukázali ich softvér skladového hospodárstva. Našťastie položky boli popísané v angličtine, nie japonskými „chrobáčikmi“. Porovnal som ich výstupy s naším skladovým softvérom, ale veľmi som nezmúdrel. Vtedy mi pomohol Mišo, počítačový guru Montexu. Dal mi kontakt na chalana, ktorý podobné veci programoval, a ten mi vysvetlil, čo treba urobiť, aby japonský a slovenský softvér spolu komunikovali. Nebolo to jednoduché, strávil som tam veľakrát celú noc, nešiel som ani domov, bolo to ako droga, ktorá vás opantá, ale zhruba za mesiac to začalo fungovať. Na dennej báze sme mohli porovnávať pohyby na sklade na oboch stranách. Predviedol som to najprv iba Satovi. Japonci sú veľmi zdržanliví v emóciách, ale teraz Satovi ušli pozitívne neverbálne signály. Večer sa vrátil aj s dvoma japonskými manažérmi skladov a ešte raz sme to celé prešli.

Po skúšobnom chode a testovaní sa chybovosť znížila na cca 2%, čo sme považovali už za vyhovujúcu. Sato sa ma spýtal, koľko to bude stáť ? Dlho som mu vysvetľoval, že som to robil preto, aby veci šli dopredu, biznis je v tom balíku. Nechápavo krútil hlavou, ale našiel elegantné riešenie. Všetci ostatní (konkurenční miestni subdodávatelia, vrátane niektorých prevádzok Slovanftu) dostali od Chiyody príkaz získať softvér Montexu. No a na tom sme už potom zarobili, nakúpili sme minimálne ďalších 5 počítačov a aj pár notebookov.
Sato San bol veľmi tvrdý, ale férový obchodný partner.
Po nejakom čase sme ho aj s jeho kolegami pozvali na husacie hody do Slovenského Grobu. Ukázalo sa, že vedia oceniť aj dobré jedlo a dobré víno. Učili sme ich trochu našej kultúre…

Mammoet (Belgium) N.V.

Chiyoda v rámci svojej dodávky technológie vyrobila a dodala do Slovnaftu aj jednu kolónu, ktorej výška bola cca 45 m, priemer 6 m a váha 1110 ton. Kolóna je okrúhla oceľová nádoba, ktorá je napojená na potrubia. Jedna vec je túto opachu dopraviť na miesto, ale druhá vec je vztýčiť ju a posadiť na miesto.

Chiyoda si objednala služby belgickej firmy Mammoet (od slova mamut), jednej z vedúcej svetovej trojky v obore.  Belgičania hneď hľadali miestnu firmu, ktorá im bude asistovať pri samotnom osadení kolóny. Sato skúšal hľadať nejakú väčšiu firmu, ale po prečítaní montážneho postupu postupne záujemci odstúpili.

Nakoniec sme tú montáž dostali my. Aj vďaka dovtedajšej spolupráci. Montex mal skupinu skúsených montážnikov, ktorí sa na podobných akciách už zúčastnili, ale nikdy sme ju sami nerobili. Stavebnú prípravu – pätku, na ktorú sa kolóna mala posadiť, zabezpečovala nejaká rakúska firma. Chiyoda s nimi cvičila ako s opičkami. Rakúsky šéf to chcel vzdať už takmer v polovici …

Mammoet začal pripravovať svoj najväčší žeriav, v Európe bol iba jeden taký. Prepravili ho na dvoch vlakoch a zopár kamiónoch. Postavenie samotného žeriavu trvalo asi dva týždne.
Deň „D“ bol úžasný. Divákov – nie montážnikov – sa tam zbehlo do dvesto. Ani v Slovnafte to nebola každodenná vec, boli pozvané aj médiá. Váhu 1 100 ton na lanách tak raz dva nevidieť ! Belgičania nás upozornili, že oni na ten deň všetkých svojich montérov oblečú do čistých montérok s logom firmy. Tak sme aj my rýchle dali pre našich nové montérky s veľkým logom MONTEX a s malým logom Mammoet-u pod ním.

Pre Mammoet bola najzložitejšia operácia vztýčenie kolóny do zvislej polohy, tú si organizovali sami. Pre nás bolo najzložitejšou etapou usmernenie zdvihnutej kolóny nad pätku, jej navigácia po milimetroch na dosadacie plochy a jej zafixovanie skrutkami + lanami vo vztýčenej polohe.
Celý proces trval asi 6 hodín, kým konečne šéfovia  Mammoetu a Chiyody a Slovnaftu  rozbili o oceľový plášť kolóny fľašu šampanského. Chiyoda usporiadala gala-večeru, ja som už tam nešiel, mne stačilo vidieť postavenú kolónu …

Pre Chiyodu sme realizovali aj veľké množstvo oceľových konštrukcií a cca 22 kilometrov potrubí rôznych premerov od 50 mm do 750 mm. Naučili sme sa trochu pochopiť aj odlišnú kultúru Japoncov. Jedna príhoda stojí za to:

Toshika Mazaki

Toshika bol nejaký pre nás neidentifikovateľný vyšší šéf, ktorý prišiel asi v polovici práce na ohliadku stavby. Musel byť hodne vysoko zakotvený v štruktúrach Chiyody, lebo aj Sato ho obchádzal, ako len mohol.

Japonský hlavný stan v Slovnafte bola jedna obrovská miestnosť, zariadená stolmi, pri ktorých sedeli ich pracovníci pred počítačmi a pracovali ako včeličky. Začínali už ráno, o 6:00 mali polhodinu na raňajky – ktoré im tam nosili priamo k stolom, pol hodiny na obed, detto, a potom mali povinnú „siestu“: jednu hodinu nesmeli pracovať a mali vyložené nohy na stole a chrápali.

Toshika raz vošiel do tejto miestnosti v sprievode svojich dvoch poskokov v čase siesty, poobzeral sa, a v kúte zbadal dvoch celkom mladých technikov, že majú zapnuté notebooky a čosi riešia. Podišiel k nim a spustil na nich taký rev ako dôstojník v japonských filmoch z II. svetovej vojny. Schytil obidva notebooky, hodil ich o zem a poskákal po nich, odišiel červený v tvári, dýchal ako žrebec po sexe …

Pýtal som sa potom Sata, čo to bolo. Prezradil mi s kyslým úsmevom, že nedodržanie povinného oddychu je v japonskej firme najhrubšie porušenie pracovnej disciplíny. Na druhý deň museli obaja vinníci sadnúť na lietadlo (letenku im strhli z platu) a letieť domov. Nuž tak. Neskôr mi v súkromí Sato prezradil, že ten Toshika bol prvýkrát v Európe, nikdy z Japonska nevytiahol päty a nevie nič o „nejaponskom“ svete. Sato pochodil celý svet, od Indonézie cez Ameriku, Európu a rozumel dobre okolnostiam aj cudzím kultúram. Skrátka bol to Sato San.

Sato San

Nie je zvykom, aby Japonec rozprával cudziemu o svojej rodine. Satovi som ja porozprával, ako žije slovenská rodina, koľko mám detí, akú mám manželku, a všetko, na čo sa opýtal. Na oplátku sa aj on rozhovoril. Prezradil, že už skoro 15 rokov chodí z jednej stavby na druhú, a že teraz chce pár rokov stráviť v Japonsku. Pýtal sa, čo je také typické slovenské, čo by mohol zobrať svojej manželke. No čo už môže Slovák ponúknuť Japoncovi, keď tam už všetko, čo existuje, je vymyslené? Nejako ma napadlo, či nechce náhodou nejaké umenie. Že to by bolo super. Tak sme šli k mojej kamoške sochárke Slávke a ona sa hneď spýtala, čo by ho zaujímalo. Páčili sa mu také menšie reliéfy anjelov. Slávka pre neho špeciálne vyrobila takého anjelika a vysvetlila mu, že to bude „anjel strážny“ špeciálne pre ich dom, ktorý odoženie všetko zlo, má ho zavesiť na veraje svojho domu. Sato San bol veľmi dojatý …

Keď Chiyoda balila svoje „japonské mestečko“, spýtal som sa ho, čo budú robiť s počítačmi, monitormi a tlačiarňami. Zvlášť jeden veľmi pekný a na tú dobu kvalitný monitor ma zaujal. Sato nakoniec vystavil faktúru na moje meno spolu na všetko, aby som to mohol zo Slovnaftu vyniesť – s konečnou sumou 0 korún.
Moji chlapci dlhé roky používali ten veľký 26“ monitor.

****************************************************

Svadba Marcel a Elena. 7.7.2001 v Bratislave

****************************************************

Manfred M.

Chiyoda skončila, Montex si odskúšal, aké je to pracovať so skupinou skoro 250 montérov. Ja som sa vrátil na riaditeľskú stoličku a pokračoval po 13-mesačnom prerušení znovu v manažmente. Montex postavil novú budovu v Rovinke, otvorili sme stredisko veľko- a maloobchodu s hutným a železiarskym tovarom. Budovu Montexu navrhol Ing. arch. Mário Žitňanský – mimochodom, on projektoval aj budovu levického zborového domu Cirkvi bratskej.

V hlavnej činnosti sa Montexu darilo. Došli sme na strategickú križovatku, Montex už bol príliš veľký na to, aby sa riadil princípmi takmer „rodinnej firmy“, – Ďuro pôjde tam a tam, Fero urobí to a to –  a na druhej strane bol príliš malý (ako s. r. o.) na to, aby sa úspešne uchádzal o väčšie investičné zákazky. Banky nám neveľmi chceli poskytnúť preklenovacie úvery na financovanie výroby väčších dodávok. Pracovali sme vtedy aj pre Swedwood v Malackách, ktorý tam mal závod vyrábajúci pre švédsku IKEU. Videli sme, že by sme vedeli odtrhnúť aj väčšie kúsky z koláča. Detto sme zažili pri zákazkách pre VW Bratislava pri stavbe technologického zariadenia novej lakovne.
Začal som presviedčať spoločníkov, aby sme Montex s.r.o transformovali na akciovú spoločnosť.

V tom čase Montex založil aj dcérsku spoločnosť – stavebnú firmu MOSTAV, pretože sme dodávali, kompletovali stavby čerpacích staníc PHM, a niektoré aj na kľúč, ako hlavný dodávateľ.

Pri rozličných úvahách prišlo aj k tomu, že spoločníci Montex predajú. Dostal som úlohu zistiť, ako by sa takáto transakcia dala uskutočniť. Takúto úlohu som nikdy neriešil, nevedel som veľmi, ako začať. Náhoda pomohla, Mišo – môj IT guru – mi povedal, že má sestru, ktorá pracuje v Rakúsku v takej spoločnosti, volajme ju  XXX GmbH, ktorá sa takýmito vecami zaoberá. Slovo dalo slovo a s Mišom sme si skôr zo žartu tľapli, že keď sa podarí Montex predať, tak si prípadnú odmenu rozdelíme. Vybral som sa teda do Rakúska za šéfom Mišovej sestry.

Pán Manfred M. ma prijal a ja som mu vybalil rovno celý problém, že potrebujeme poradiť, ako sa dá Montex predať.  Zaujímavé bolo, ako mi začal klásť otázky. Netýkali sa priamo Montexu, ale skôr som mal pocit, že testuje mňa a moje limity. Nakoniec sme dospeli k bodu, keď povedal, že ho celá vec zaujala, a že teda potrebuje vedieť konkrétne údaje. Prvá vec, ktorou začal, bolo, že mi predložil podpísané prehlásenie o mlčanlivosti o veciach, ktoré dostane do rúk on, a to isté som musel podpísať aj ja jemu. Veľký dojem na mňa spravila etická hĺbka jeho prístupu, a neskôr aj iné veci.

Dostal som do ruky taký 7-úrovňový manuál, ako bude firma XXX postupovať pri príprave procesu, ktorého cieľom je ponúknuť spoločníkom Montexu záujemcov, ktorí by prišli do úvahy ako budúci vlastníci Montexu. Dal som ho spoločníkom naštudovať a výsledok bol, že dobre, mám teda poskytnúť údaje o Montexe, a keď dôjde ku konkrétnemu rokovaniu o cene a podmienkach kúpy a predaja, tak sa spoločníci pripoja k rokovaniu. Pán Manfred M. ma pri jednej z pracovných stretnutí informoval, že ja ako osoba, ktorá celý obchodný prípad pre spoločnosť XXX  sprostredkovala, dostane určitú províziu v prípade, že sa transakcia pozitívne  uskutoční, … hmmm … lepšie ako klincom do oka.  Tento proces bežal tak asi štyri mesiace, normálny život v MONTEX-e tiež …

Stany Wermuth

Bol to obchodný riaditeľ nemeckej firmy PSP LG z Wiesbadenu. Dodávali pre firmu Rieker skladovú halu v Komárne, vrátane modernej skladovej technológie. Podpísal som s nimi zmluvu, že oni pošlú dodávku, dajú svojho šéfmontéra a my im poskytneme pracovníkov, zváračov, zámočníkov + jedného vedúceho montéra, ktorý rozpráva po nemecky. Tak to aj bolo, akurát, že náš vedúci montér, ktorý rozprával nemecky a práve odovzdával prácu vo Frankfurte, nebol k dispozícii hneď na začiatku. Poslal som tam jedného nášho technika, pána Hrušku, ktorý tiež rozprával po nemecky. Bol to veľmi solídny, milý, trpezlivý a skúsený človek, kľudne by som ho bol mohol poslať aj k prezidentovi. Všetko bolo OK. Asi po 10 dňoch sa náš vedúci montér vrátil a vymenil technika pána Hrušku.

Večer mi zazvonil telefón a rozčúlený Stany ma začal krstiť s patričnou nemeckou aroganciou, posilnenou aj tým, že oni sú hlavní dodávatelia, my sme ich predĺžená ruka na stavbe, že ako som si to dovolil bez jeho súhlasu vymeniť vedúceho montéra, že toto si vyprosí a podobné tirády. Pokúsim sa teda ten rozhovor vám sprostredkovať v slovenčine, aj keď v nemčine by mal viacej „šťavy“:

„pán Wermuth (až neskôr sme si potykali), ten parťák, to nebol ten plánovaný, to bol iba náhradník, ten, čo sme ho tam poslali, je oveľa fundovanejší v riadení práce na stavbe, momentálne sa vrátil domov z Frankfurtu  a je to jeden z našich najlepších vôbec …“

„pán Markuš, my vieme najlepšie, čo je pre našu firmu PSP LG  najlepšie, okamžite nám pošlite nazad pána Hrušku na stavbu, vy tomu asi nerozumiete, že my musíme dodržať termíny, a potom ….“

Takto to šlo po telefóne dosť dlho, až kým mi skutočne nestúpol adrenalín. Navyknutý riešiť rozsahom aj zložitosťou väčšie stavby (viď Chiyoda v Slovanfte, s cca 250 montérmi) – ani som poriadne nevedel, že došlo k výmene nášho technika, to riešil jeden z našich vedúcich montérov – som ukončil debatu:

„pán Wermuth, pozrite sa, my máme s vami zmluvu, kde nie je menovite uvedený pán Hruška, v zmluve sme sa zaviazali k dodržaniu termínu, takže teraz ja vás chcem požiadať, aby ste si ešte raz prečítali podpísanú zmluvu, a aby ste vy riadili vašu firmu, a ja budem riadiť našu firmu tak, aby sme spoločne dosiahli cieľ. A už mi nevolajte, prosím. Dopočutia.“

Položil som telefón. Stany už nezavolal. Ale na druhý deň prišiel email, že vo štvrtok zvoláva v Komárne na stavbe kontrolný deň, a že očakáva moju prítomnosť. Nuž čo, pre takú drobnú zákazku som nemal vo zvyku chodiť na stavbu, ale červík vo mne hlodal, čo ak predsa sa tam niečo udeje, tak som termín potvrdil.

Na stavbu som prišiel neskôr ako Stany, náš parťák mi volal do auta, že jemu sa zdá, že nemecký šéf je s postupom prác spokojný, ale že niečo visí vo vzduchu. Keď sme spolu na stavbe prešli vecnú stránku, termín, kvalitu, nášho parťáka, a pod., tak som videl, že Stany cúvol. A vôbec, môj odhad ľudí mi šepkal, že je to tvrdý, ale priamy a poctivý partner.

Nuž ale vyliezlo z neho, že potrebuje súrne 40 000 korún v hotovosti, lebo im chýba nejaký materiál z ich dodávky, ktorý už má prisľúbený v miestnom sklade hutného materiálu, lebo z Nemecka by to dlho trvalo. Aby som teda šiel s ním do banky. V banke mu oznámili, že na karte nemá taký limit pre zahraničné výbery. Už sa chystal aj v banke zvýšiť hlas, ale som ho zavolal na bok a požiadal, nech je ticho. Vybral som z firemného účtu  MONTEX-u tých 40 000 korún a dal mu ich do ruky. Kukal ako puk, v aute sa pýtal, kde mi to má podpísať, že ich prevzal. Vravím, že nikde, že ja mu verím a že stačí, keď mi ich vráti pri ukončení prác. Stany sedel v aute a mlčky sa díval z okna, vyzeral ako zmoknuté kura.

Prácu sme v Komárne ukončili, nie načas, ale štyri dni pred termínom. Všetko bolo OK. Peniaze vrátil v hotovosti.
So Stanym sa ešte stretneme …

Riaditeľ z Detvy ( jeho meno nie je podstatné )

Jeden pondelok prišli ku mne do kancelárie spoločníci, že sa chcú so mnou porozprávať. Videl som na nich, že je to také čosi zvláštne.  Dozvedel som sa toto:

„ život je zmena, a my sme sa dohodli, že do firmy Montex nastúpi namiesto teba nový riaditeľ“
„hmmm … a kedy to má byť ?“
„no, mysleli sme, že načo to ťahať, takže od ďalšieho mesiaca“

To bolo cca desať dní. A nemám vraj hľadať za tým nič osobné alebo pracovné, s mojou prácou sú spokojní, vážia si 12 rokov môjho pôsobenia, a bla bla bla … Mysleli si, že ja by som mohol pokračovať ďalej ako obchodný námestník, byť zodpovedný za zákazkovú náplň, za prípravu obchodných vzťahov, a tak. To mi vraj lepšie bude sedieť.

Čo mám povedať ? Myslel som si, že z MONTEX-u pôjdem snáď už do penzie. Mal som ešte spústu pekných projektov a rozvojových možností v hlave. Bol som trochu zaskočený, a to najmä spôsobom, akým to urobili.

Treba otvorene povedať, že za obdobie môjho pôsobenia vo funkcii riaditeľa sme sa okrem pracovných a vecných záležitostí  so spoločníkmi nikdy na ničom nehádali. Mal som nadpriemerný plat, dali mi k dispozícii služobné auto aj na súkromné účely, chceli po mne iba, aby som vždy povedal, kam idem a načo, dokonca aj niektoré cesty do Nemecka (najmä Betania) mi zaplatili ako služobné. Ak som niečo ad hoc potreboval, okamžite to zariadili, skrátka, žil som si ako kráľ, ktorý má svoje kráľovstvo. Ale aj som sa o to „kráľovstvo“ aj nadštandardne staral, často som vravel spoločníkom, že ja mám oveľa silnejšie vlastnícke cítenie k firme ako oni.

Napriek tomu v našom vzťahu bolo čosi neštandardného. Štyria spoločníci pracovali na vedúcich postoch spoločnosti, a v pracovnej hierarchii podliehali mojim rozhodnutiam. Stalo sa, ak nebolo veľa času a nešlo o nejaké zložité rozhodnutie, že dostali príkaz, a tak sa postupovalo. Neboli s tým žiadne problémy. Na druhej strane na konci roku, keď bolo zvolané Valné zhromaždenie, podával som ja im report za celý rok, za úspechy aj neúspechy, najmä  za hospodársky výsledok, a  teda v opačnom garde, ako počas celého roka. Ich najčastejšia otázka bola – “kde sú peniaze” , bolo pre nich ťažké pochopiť účtovné výkazy, súvahy, majetok, zisk, a najmä cash flow.

Skrátka, život je zmena, mal som 54 rokov – mladosť je fuč, penzia ďaleko. Ja som celú vec mentálne strávil asi za taký týždeň. Moja Juli ju nestrávila ani dodnes, napriek tomu, že dnes vidím(e), že Pán Boh mal aj v tomto procese svoje ruky nad nami.

Nový riaditeľ z Detvy nastúpil, asi týždeň trvalo, kým som mu povysvetľoval všetky detaily, predstavil zamestnancov. Nemal som z neho najlepší dojem. Napriek tomu, že mu sľúbili služobné auto (pripravovali ho v servise), každý deň sa spýtal, kedy bude, kedy dostane mobil, notebook a aký, a pod.. Nikdy sa nespýtal na zákazky, na faktúry, banku,  a na podobné „riaditeľské drobnosti“.

Vytvoril sa obchodný úsek, kde sme spolu s Dušanom Hanzlíkom (bývalý pracovník Slovnaftu, ktorého sme zlanárili po odchode do dôchodku ešte pred Chiyodou) riešili zákazky, pripravovali sme zmluvy, chodili na rokovania. Bol to mimoriadne inteligentný a veľmi skúsený človek. Schválne píšem – človek, lebo okrem odborných skúseností sa aj ako človek prejavoval vo vzťahoch k ľuďom.  Plat mi zostal pôvodný, dvaja sme tvorili Obchodný úsek. Ani táto pohoda netrvala dlho.

Riaditeľ z Detvy poslal Dušana raz kamsi preč a s dôležitou tvárou prišiel, akože porozprávať sa o práci obchodného úseku. Po prvých vetách som spozornel, lebo fakty nesedeli. Vraj zle stojíme, nemáme do čoho pichnúť, tie zákazky, ktoré máme už zmluvne zabezpečené, nie sú výhodné a pod.. Ešte tesne pred jeho príchodom do MONTEX-u sme s Dušanom spracovali plán na ďalší rok, a ten vyzeral skutočne dobre, tento materiál bol súčasťou toho, čo som mu odovzdal, ale videl som, že ho evidentne nečítal alebo mu nerozumel.
Svoj monológ ukončil s tým, že mi priniesol moju novú pracovnú zmluvu, aby som ju podpísal. Okrem toho, že nespĺňala základné právne podmienky pracovnej zmluvy, znížil môj plat o nejakých 1 500 korún. Adrenalín vo mne vybehol, vzal som zmluvy, roztrhal som ich pred ním a požiadal som ho, aby ich opravil po vecnej stránke a odovzdal mi ich v prítomnosti spoločníkov, a aby sa dovtedy nesnažil so mnou ani komunikovať.
No, nebolo to odo mňa pekné, ale na hrubé vrece hrubá záplata.

Nečakal som na odozvu, sadol som si a napísal som desať „prorockých“ bodov o budúcnosti MONTEX-u, ako som ju videl ja, zvolal som na piatok spoločníkov (riaditeľ z Detvy v piatky fičal už ráno do Detvy) a vylial som im svoje vnútro a rozhorčenie, neskrývajúc sklamanie nad ich rozhodnutím – najmä teda nad spôsobom, ako to urobili. Prezentoval som im môj pohľad, aký bude vo firme vývoj, a požiadal som ich, aby sa pána riaditeľa z Detvy snažili dostať mimo mojej súčasnej pozície, aby nedošlo ku konfrontácii, lebo potom  si budú musieť okrem tých 10 bodov vypočuť aj ďalšie veci … Hlboké mlčanie a hľadenie do stola.

Skrátka, dohodli sme sa, že do troch mesiacov odídem z MONTEX-u dohodou. Plat mi samozrejme zostal, lebo to bola sólo-akcia riaditeľa z Detvy bez konzultácie so spoločníkmi – ktorou si, naivne mysliac – chcel predviesť svoju ráznosť na svojom poste. Začal zo zlého konca.

Stany Wermuth

Správy v tejto branži sa šíria dosť rýchle. Zazvonil telefón, zase večer, a Stany sa rovno spýtal, či je pravda, že končím v MONTEX-e. Keď som mu to potvrdil, spýtal sa ešte, či už mám niečo konkrétneho vyhliadnuté. Nuž, mal som, aj nie, priznal som farbu.

„pán Markuš, zatiaľ nič nikde nepodpisujte, pošlem vám letenku do Wiesbadenu, a príďte na jeden rozhovor, mám pre vás ponuku, dá sa vám v utorok?“
„dá sa, ale predsa, povedzte, o čo ide ?“
„pán Markuš, to je na dlhé rozprávanie, bude to trvať dva dni, vezmite si aj pyžamo“

Vyzdvihli ma na letisku a šli sme do sídla firmy. Stany mi vysvetlil, že ich firma expanduje, má veľmi veľa objednávok. Jednou z ich nosných profilov bolo projektovanie, dodávka a montáž podzemných dopravníkov batožiny na letiskách, v tom čase bol obrovský boom v tejto oblasti. V Nemecku nie je dosť pracovníkov, takže sa rozhodli, že zriadia pobočku firmy PSP LG a vybrali si Budapešť. Stany si v Komárne všimol, že som v banke prehodil na maďarčinu, tak sa pýtal, či ju ovládam. Áno – slovom aj písmom, plus znalosťou kultúry v Maďarsku. Spravilo to na neho dojem, a preto si pomysleli na mňa, že by mi túto pozíciu chceli ponúknuť.

Teraz som ja bol trochu zaskočený, ale keď som videl, čo všetko ich firma robí, že majú zákazky od Abu Dhabi až po Štokholm, tak som to začal vnímať ako vráta, ktoré pre mňa Pán Boh otvára. S mojou Juli sme sa intenzívne modlili, aby moje hľadanie po MONTEX-e nebolo iba naše ľudské rozhodnutie.
So Stanym sme mali potom takýto súkromný  rozhovor pri obede:

„prečo práve mňa ste si vybrali, však okrem tej jednej malej akcie sa nepoznáme !“
„nuž pán Markuš, má to viacej rozmerov,

  • boli ste prvý človek v mojom živote, ktorý mi položil telefón,
  • boli ste prvý človek, ktorý mi pomohol bez potvrdenky s nie malou sumou v zahraničí,
  • okrem toho ovládate maďarčinu,
  • máte tam styky a známosti,
  • a nie v poslednom rade ste mi spomenuli otvorene aj váš – nie pracovný – vzťah (k cirkvi FEG v Nemecku, a k Betánii v Solingene, korú poznám aj osobne)“

„hmmm … nuž, ak je tak, sadnime si a dohodnime ostatné, a podpíšme zmluvu“

Skrátim to. PSP LG mi dalo kontrakt na dobu neurčitú.

Mojou úlohou bolo v ich mene založiť v Budapešti  firmu – maďarskú s. r. o., v ktorej som sa mal stať konateľom a 10 % spoločníkom. Mal som nájsť vhodné priestory niekde v prvom obvode Budapešti, nájsť si sekretárku – asistentku. Hlavnou činnosťou maďarskej pobočky bude hľadať maďarské firmy s pracovníkmi (zámočníci, mechanici, parťáci), ktorí budú pracovať na stavbách nemeckej firmy PSP LG pod ich hlavičkou.
Plat mi navrhli – pre začiatok taký, že bol vyšší ako v MONTEX-e, k tomu benefity – služobné auto bez obmedzenia, mobil, notebook, náklady na prenájom bytu v Budapešti, náklady na týždenné cesty domov do Bratislavy  a voľnú ruku ku všetkému. Podmienkou bolo akurát, že musím písať mesačné reporty, ako veci postupujú.

Toľko o MONTEX–e.

Juli

Zmena režimu – týždňovky a dochádzanie – je zložité, vyskúšali sme to už v čase, keď som dochádzal z Levíc do Bratislavy do Poľnopa, nevedeli sme to dobre posúdiť. Ale nakoniec sme sa dohodli, že to môžeme skúsiť. Zase zostane domácnosť aj s celým týždenným logistickým cirkusom – deti, škola, všelijaké praktické veci – na moju Juli. Prijala to a ja som za to dodnes vďačný, lebo ten čas v Budapešti mal aj svoje pozitívne stránky.

 

 

Tento obsah bol zaradený v 1993 – 2003 Montex a označkovaný ako . Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.