2015 – doteraz Dôchodok

2015 – doteraz    Dôchodok

Do definitívneho dôchodku som sa dopracoval v júni 2015, kedy som skončil v Rade CB ako tajomník. Pár mesiacov som si „oddýchol od života“.

Aby som celkom „nezakrnel“, skúsil som od februára 2016 akúsi netradičnú prácu: na recepcii (vrátnici) u Saleziánov Don Bosca, ktorí sídlia presne oproti nášmu vtedajšiemu bytu na Miletičovej 26. Táto práca bola organizovaná tak, že išlo o 24-hodinové služby – ráno od šiestej do nasledujúceho dňa o šiestej. Potom nasledovali tri dni voľna, a potom zase dvadsaťštvorka.

V noci od 22:00 do rána sa mohlo spať, ale takmer každú noc niekto prišiel alebo odchádzal, takže spánok to bol taký – o ničom.

Zo začiatku to bolo OK, ale neskôr som začal mať poruchy spánku, aj keď som bol doma, budil som sa na každý zvuk.

Juli

Moja Juli začala mať problémy s bedrovým kĺbom. Bolesti sa začali stupňovať, Juli začala cvičiť, veľmi to nepomáhalo, až  jeden mladý fyzioterapeut jej povedal, že podľa neho má bolesti preto, že má tzv. piriformov syndróm. Poradil jej ortopéda v Šamoríne, ktorého potom Juli navštevovala pravidelne, dával jej injekcie rovno do toho svalu piriformis. Spočiatku to pomáhalo, ale bolesti neustupovali, najmä v noci sa budila.

Nakoniec v máji 2016 ju na odporučenie ortopéda vyšetrili v Ružinovskej nemocnici na ortopedicko – traumatologickej klinike. Záver znel – definitívne je potrebná operácia pravého bedrového kĺbu. Termín jej ponúkli okamžite, ale Juli ich uprosila, že radšej až po lete.

Operovali ju 9. septembra. Po operácii sa pomerne rýchlo zotavovala, najprv skackala s nemeckými barlami, neskôr s francúzskymi. Rekonvalescencia prebiehala dobre, a tak sa v novembri dostala do kúpeľov v Kováčovej, odkiaľ sa vrátila až prvý decembrový týždeň, ale takmer už bola fit. Barly odložila definitívne až začiatkom marca 2017. Tie dátumy a chronológia je nutná preto, lebo to súvisí s ďalším vývojom, ktorý podstatne viac ovplyvnil a zmenil náš život.

Miletičova – Azalková – sťahovanie

Náš domov na Miletičovej, kde sme bývali od roku 1989  – takmer 27 rokov, sa stal pre nás problémom. Tretie poschodie, 70 schodov bez výťahu. Lekár, ktorý ju operoval, jednoznačne povedal, že toto treba riešiť.

Skúsili sme všetko, aby sme na Miletičovej postavili výťah. Ostatní nájomníci mali rôzne názory: tí, čo bývali na prízemí a prvom poschodí, nejavili o výťah záujem. Tí, ktorí bývali ako my a vyššie, zase nemali peniaze. Teda zo spoločného výťahu zišlo.

Skúsili sme teda inú cestu, našiel som firmu, ktorá by postavila krytú presklenenú zdvíhaciu plošinu vedľa vchodu na dvore, a táto plošina by končila na treťom poschodí. Náklady sme hodlali zaplatiť z vlastných zdrojov. K tomuto sme ale potrebovali súhlas Spoločenstva vlastníkov bytov – teda našich susedov. Zažili sme dosť veľké sklamanie, lebo spočiatku nikto nič nenamietal, ale keď došlo na to, aby podpísali súhlas, odrazu vznikla debata, že to bude hlučné, že to bude zavadzať, tieniť, a podobné veci. Súhlas sme nezískali …

Moje a naše sklamanie spočívalo v tom, že na Miletičovej som sa staral o všetky veci bytového domu 27 rokov bez akejkoľvek kompenzácie, s pani majiteľkou Grofficsovou som riešil všetky nutné veci ohľadne údržby domu. Hneď na začiatku nášho bývania som zorganizoval, že sme sa úspešne odpojili od mestského zdroja tepla (Prvá Ružinovská teplárenská spoločnosť) – ktorý bol nesmierne drahý, lebo si tam účtovali bez hanby rôzne položky, ktoré s dodávkou tepla nemali nič spoločné. Tento proces bol na vyjednávanie mimoriadne zložitý, lebo zo strany dodávateľa tepla bol obrovský odpor. Zabezpečil som dodávku a inštaláciu vlastnej plynovej kotolne. Stála milión (ešte) Sk, na ktoré sme sa poskladali všetci, lebo návratnosť investície bola tri roky!!! Neskôr, keď susedný objekt Transpetrol prestavovali, som zorganizoval, že nám v rámci ich stavby zadarmo vymenili strešnú krytinu (300 tisíc Sk) a opravili vstupný dvor. V roku 2014 bola už nutná oprava celej strechy, vrátane jej zateplenia. Vybavil som úver z banky a zorganizoval celú akciu.

Napriek tomu sme sa pochopenia zo strany spolubývajúcich nedočkali. Juli to znášala veľmi zle, mne – trénovanému celoživotnými skúsenosťami s podnikaním – to až tak neprišlo, ale považujem to tiež za nekorektné konanie.

No čo už ?  Z našich detí ani jeden o byt nemal záujem, a tak sme pristúpili k predaju, resp. výmene krásneho bytu na Miletičovej (135 m²) za menší, kde je výťah.

Inzeráty, hľadanie, zvažovanie. Nakoniec sme natrafili na realitnú kanceláriu, ktorá ponúkala byt (80m²) na Azalkovej, kde teraz bývame. Slovo dalo slovo, a ponúkli nám aj, že prevezmú aj zorganizovanie predaja nášho bytu na Miletičovej. To už bol august – pár dní pred Julkinou operáciou.

Veľké byty sa v Bratislave nepredávali ľahko. Ceny bytov v tom čase vyleteli v Bratislave vysoko, a málokto hľadal veľký byt, každý skôr tie menšie, ako my – trojizbové, cca 80 m². Výhodou bytu na Miletičovej 26 bola jeho poloha, vedľa trhovisko, všetky spoje, električky, trolejbusy prakticky pred domom, v tom čase sa dokončilo aj nákupné stredisko Centrál, čo ešte viac vykoplo ceny v tejto lokalite. Nevýhodou bol, samozrejme, chýbajúci výťah.

Dlho sa nič nedialo, Juli už bola operovaná, potom šla do kúpeľov, a my sme stále nemali kupca na byt na Miletičovej. Veľa sme sa modlili za nejaký posun, lebo sme ten byt na Azalkovej museli vyplatiť do konca decembra, ale ani my sme nemali peniaze, kým sa Miletičova nepredá. Ale zrazu sa to pohlo, prišlo si byt pozrieť pár záujemcov. V tomto okamihu veci nabrali dramatický vývoj.

Pani  Lixin Cheng , dcéra Wendy, syn Kim a otec Cheng 

Jedni zo záujemcov boli Číňania, nie takí „trhovníci“, ale seriózna rodina z Pekingu, ktorá sa rozhodla presídliť na Slovensko. Pani Lixin Cheng prišla aj s dcérou Wendy  – asi 18-ročnou – a s malým chalanom (7) Kimom pozrieť byt. Pokukali všetko a po 20 minútach povedala pani Cheng, že pre nich je byt super, má vraj svoje Feng – Shui. Na cenu ani nemrkla, len povedala, že sa musí rozprávať s  manželom, ktorý je v Pekingu, a že či môžu prísť zajtra zase. Celá konverzácia prebiehala tak, že Wendy tlmočila z angličtiny mame a späť mne. Malému Kimovi som podaroval asi 5 starých angličákov, takže aj on mal svoje „Feng – Shui“ J

Títo záujemcovia boli tu na Slovensku asi rok, už skôr nadobudli nejaký domček pri Senci, odkiaľ deti chodili do školy v Bratislave, a keď zistili, že dochádzanie im trvá denne dvakrát hodinu, pani Cheng zavelila na odchod do Bratislavy.

No tak na druhý deň prišli zase, priniesli nám nejaké čínske rezance, vypýtali si heslo na wifinu a rozbehli sa po byte so svojimi veľkými Huawei mobilmi formátu tak A5. Zorganizovali s pánom otcom Cheng-om v Pekingu skypovú konferenciu a celý byt detailne prechádzali obrazom, aj slovným komentárom. Malý Kim zatiaľ rozoberal všetky hračky, najmä lego sa mu páčilo.

Po asi hodine sa pani Cheng posadila k stolu a oznámila, že pre nich je to OK. Spýtala sa na cenu a na podmienky. Nejavila žiadne negatívne emócie. Keď sme im vysvetlili, že čo všetko by sme najradšej z nábytku nebrali so sebou, ich úsmev sa rozťahoval čoraz viac, lebo všetko, čo sme im ponúkli, sa im páčilo a dávali sme im to ako bonus, teda v dohodnutej cene. My sme s tým mali dosť veľký problém, že čo s nábytkom z bytu o 135 m² v menšom byte, cca 80 m². Skrátka – zatiaľ to fungovalo.

O týždeň priletel aj pán Cheng z Pekingu, znovu prešli všetko ešte raz a začali sme riešiť kúpnu zmluvu vrátane ceny a platby. Úplne ho vyviedlo (pozitívne) z miery, keď som mu ukázal, že mám pre nich aj miesto na parkovanie na 24 hodín stráženom dvore u Saleziánov, kde som zatiaľ parkoval ja.
My sme potrebovali mať peniaze k dispozícii najneskôr do konca roka. Pán Cheng nám vysvetlil, že oni v Číne zásade peniaze neposielajú cez banky, lebo príliš veľa stratia na poplatkoch. Funguje to ale tak, že jeden čínsky občan môže vyviezť legálne maximálne 50 tisíc USD pri jednej ceste. Takže potreboval viacerých na celú kúpnu zmluvu. Ale s úsmevom tvrdil, že to je „no problem“.

Skrátim to. Skutočne to v princípe nebol problém peňazí, ale času. Museli sme s majiteľom nášho budúceho bytu zjednať dvojtýždňový posun platby, kým peniaze z Pekingu nájdu v kufríkoch cestu na Slovensko. Ďalší, menší síce, ale tiež problém bol, že keď peniažky nakoniec dorazili, pán Cheng nám ich chcel „vykešovať“ na drevo v obývačke. Dlho trvalo, kým pochopil, že to potrebujeme dostať na účet, ale nakoniec sa to vyriešilo.

Príbeh tu nekončí, lebo pán Cheng vložil peniaze na konto a odletel do Pekingu. Zrazu volá Wendy so zúfalým hlasom, že mama Cheng potrebuje súrne s nami hovoriť. Dobre teda, prišli znovu v plnej zostave – Cheng, Wendy + Kim – a vysvetlili, o čo ide. Dohodli sme sa s nimi ešte prv, pri podpisovaní kúpnopredajnej zmluvy, že im fyzicky uvoľníme Miletičku 8. januára. Mali sme zabezpečených sťahovačov, čo začiatkom januára nie je jednoduché. Pani Cheng vysvetlila, že oni zase už musia na Miletičke mať veci a spať tu už deň predtým, teda 7. januára. Dôvod som presne nikdy nepochopil, bolo to príliš komplikované, ale videl som, že pre nich je to jednoducho nutnosť.

Teraz to bolo na nás, čo s tým. My už sme mali takmer všetky drobnosti vysťahované a uložené na Miletičovej v jednej miestnosti v suteréne. Juli povedala, že teda dobre, aj tak je tu chaos ako v Babylone, nech sa teda nasťahujú s najnutnejšími vecami už toho 7. januára. No to už by bolo na dlhé rozprávanie, ale stálo za to vidieť to.

Tak sa stalo, že tú noc sme spali na Miletičovej v družnej zhode obidve rodiny. A bolo nám celkom fajn. 😊

Azalková 

Nový byt je na 5. poschodí s výťahom. Tri izby – pre dvoch super. Ale museli sme si s Juli vyriešiť vnútornú mentálnu dilemu – už nemôžeme mať v našom byte celorodinnú párty ako na Miletičovej, kde nás bolo spolu už aj 25. Po presťahovaní sme začali s dokončovaním niektorých detailov, ktoré Juli chcela mať pod palcom. Napríklad vybavenie kuchyne, farby zárubní, a proste takmer všetko, čo nebolo privarené a ešte sa dalo pohnúť, či riešiť.

Bolo nutné kúpiť aj garáž, jednak kvôli parkovaniu, ale aj preto, že sme nemali kam strčiť bicykle a všelijaké náradie. Garáž sme kúpili staršiu, 18 m², ale pre naše potreby super, a od domu vzdialenú na cca 3 min chôdze.

Božie časovanie

Výmenu bytu a hlavné práce okolo sťahovania sme stihli do konca februára 2017. Bolo to, ako sa ukázalo neskôr, tých povestných 5 minút pred polnocou. Neskôr by sme to vôbec neboli schopní riešiť, prišli iné veci na stôl …

V januári 2017 som trochu schudol, aj som sa vytešoval, lebo predtým som stále mával miernu nadváhu, medzi 82 až 83 kg. Ale ako čas plynul, stále som viac strácal na váhe. V apríli som sa už vybral k lekárke, a tá ma poslala na takú všeobecnú kontrolu: röntgeny, gastro, urológia, interné, a čo ja viem čo ešte. Medzitým čas bežal, pomaličky som strácal na váhe ďalej, ale v zásade som sa necítil zle. Absolvovali sme aj týždeň v Chorvátsku s deťmi + vnuci ( Marcel, Erik, Ester + Kade), a tam som mal prvé vážnejšie tráviace problémy. Po návrate domov mi na gastroenterológii konštatovali nejaký typ „gastritídy“, mal som chytený žalúdok. Vyšetrenie na Sono prvýkrát ukázalo aj nejaké škvrny na pečeni, to už bol koniec augusta.. Poslali ma na Kramáre na chirurgiu, kde mi spravili ďalšie vyšetrenia, a tam po CT vyšetrení som šiel na kolonoskopiu hrubého čreva. Toto vyšetrenie sa už nevydarilo, lebo na hrubom čreve zistili nejaké zrasty, ale odber vzoriek na histológiu bol negatívny. Chirurg mi  povedal, že bez ohľadu na výsledok histológie (pozitívny / negatívny) odporúča operáciu, ktorú bude robiť laparoskopicky. Po operácii sa ukázalo, že nádor bol na vonkajšej strane hrubého čreva, ale natoľko ho tlačil, že bol už problém s priechodnosťou čreva. Vybrali mi teda cca 18 cm čreva, nadväzne histológia – negatívna. Potom mi ešte na Kramároch vykonali biopsiu pečene, odobratá vzorka – histológia negatívna.

Pustili ma domov z nemocnice, ale mne bolo stále horšie, nechutilo mi jesť, bol som už slabý ako mucha. To už bol koniec novembra 2017.
Lekári samotní neboli jednotní v tom, čo ďalej. Ja som sa rozhodol už bez nich, jednoducho som šiel na Klenovú do Národného onkologického ústavu, kde ma prijali ako pacienta s podozrením na sekundárne metastázy v pečeni. Vtedy som už mal váhu len 56,5 kg !

Po rôznych vyšetreniach vrátane magnetickej rezonancie mi nasadili chemoterapiu, kde sa jedna zložka infúziou dostala do žily, a doma som mal denne v pilulkách užívať nejaké komplementárne chemické „svinstvo“. Po troch dňoch som už takmer skolaboval, nevládal som vypiť ani pohár vody, hneď som ju vyvrátil. Takže znovu na Klenovú, lekárka mi okamžite odstavila podanú chemoterapiu, nariadila pauzu 14 dní (práve boli Vianoce) a 3.1.2018 ma hospitalizovali na onkológii znovu. Vyšetrenia, odbery a pod. … Za pár dní ma skutočne dali do poriadku, začalo mi fungovať trávenie.
Nastavili mi iný typ chemoterapie: takú verziu, ktorá sa kompletne podáva intravenózne, teda obidve zložky do žily. Sú to 14-denné „turnusy“, prvé tri dni hospitalizácia, infúzie, a potom 11 dní doma. Hneď musím povedať, že BINGO ! nemal som žiadne nepríjemné reakcie, chutí mi jesť. Momentálne som po druhej, a zatiaľ stále dobre.

Výhľadovo musím absolvovať takýchto procedúr 5 až 6, potom si lekári sadnú a vyhodnotia, ako sa situácia vyvíja.

Nuž toto je stav koncom februára 2018.

Narodeniny  70

Aj Juli, aj ja sme februároví, takže máme vždy narodeniny spolu. Juli ich síce má skutočne podľa kalendára len každý štvrtý rok (29. február  😊), ale oslavujeme vždy spolu.

Tento rok už síce nie na Miletičovej, ale našli sme na Cukrovej jednu voľnú sobotu, a tam sme si pospomínali na 70 rokov Božej milosti v kruhu najbližších.

Dokopy nás Pán Boh požehnal 14-krát, posledná je vnučka Marta (Adam so Slávkou). Je to symetrické rozdelenie: 7 chalanov a 7 dievčat, a číslo sedem je znakom biblickej úplnosti. Pochopili sme to tak, že teda 14 je dvojnásobná úplnosť.

Moja rakovina ???

Terazky je začiatok júla 2018.

Od februára 2018 sa toho dosť pomenilo. Absolvoval som niekoľko chemoterapií a všetky som  dobre znášal, vďaka za to.

Na Klenovej, čo sa týka pomerov, je úplne iný svet oproti Kramárom, hoci je to len pár metrov odtiaľ. Je pravda, že celý objekt je vyššie položený ako Kramáre, ale oni sú skutočne „čosi vác“ , aby som použil záhorácky žargón.
Aj vzťahy medzi personálom a klientami sú oveľa, oveľa vrelejšie a prirodzenejšie. Pacienti sa tiež navzájom chovajú akosi kolegiálnejšie a s porozumením. Dá sa vysledovať aj taký fenomén, že aj tzv. „tvrdé povahy“ sa rozhovoria a bez problémov rozprávajú o svojich ťažkostiach, pocitoch, aj nádejach …
Veľa som sa aj tu naučil o živote, aké je to, keď je človek osobne konfrontovaný so svojou bezmocnosťou, či malosťou na jednej strane, a na druhej strane s porozumením a chápaním zo strany tých, čo kráčajú po tej istej ceste, ale hlavne s tými, ktorí im na tej ceste pomáhajú – lekári, sestry, sanitári, upratovačky, a vôbec všetci tí, ktorí túto pomoc pochopili ako svoje životné poslanie.

Najprv som chodil na tie chemické terapie tak, že som naklusal v pondelok do ambulancie klinickej onkológie OKO E II , kde moja pani doktorka  Silvia J.  po odberoch krvi vždy nastavila dávku a hospitalizovali ma následne na oddelení internej onkológie v pavilóne E. V pondelok sa nič nedialo, len meranie tlaku a teploty. V utorok potom mi napichali infúzie, je to proces, ktorý trvá cca 4 až 5 hodín, podľa toho, ako sú sestričky zamestnané a vyťažené. Ale dá sa to vydržať. Posledná dávka trvá 48 hodín, takže ak je všetko bez problémov, infúzie sa skončia približne v stredu v noci. Vo štvrtok okolo obeda som mohol ísť domov.
Asi po štvrtej chemo mi moja doktorka Silvia. J zvestovala super správu, že OK,

„s vami nie  sú žiadne ťažkosti, takže tú poslednú 48-hodinovú dávku by sme vám mohli dať na domov, a potom by ste nemuseli byť hospitalizovaný“ ….

K tomuto treba ale povedať, že mi ( 8.3.2018) nasadili tzv. „KAVAL“,  čo je taká trvalá kanyla, ktorú mi zaviedli do žily pri krčnej kosti – tam je taká hrubšia žila s priamym vstupom do srdca. Tento Kaval je potom zalepený na kožu fóliou, ale musí sa každý týždeň prelepiť. Robia to na oddelení ARO ambulancia OAIM.  Je tam ďalšia veľmi príjemná sestrička Anna M.  Kaval pod košeľou nevidno vôbec a nespôsobuje žiadne obmedzenia. Až na to, pravda, že nedá sa s ním ísť na verejné kúpalisko. Doma je sprchovanie bez problémov. Nuž tak. Prikladám obrázok.

klikni pre väčší obrázok

Inak je to super vec, lebo kto má tento Kaval, nemusí ani pri odberoch krvi, ani pri infúziách absolvovať pichanie do žíl. Ja ich mám aj tak také „úradnícke“ a okrem toho už boli v lakťoch natoľko stvrdnuté, že mi začali sestričky napichávať žily aj na zápästí …
Takže som začal od marca chodiť pre svoju 14-dennú dávku chémie tak, že mi ju po odberoch a vyšetrení krvného obrazu nastavili, ale podali ju ambulantne – trvá to niekedy tých 4 – 5 hodín, a tú poslednú 48- hodinovú malú fľaštičku mi pripoja na Kaval a ide sa domov. Keď ju „dopijem“, hajde na Klenovú, kde mi ju odpoja a cca 11 dní je zase pokoj.

Medzitým mi moja ošetrujúca doktorka vybavila prehliadku na magnetickej rezonancii, aby sa zistil progres v liečení.
Okolo mája začali prvé drobné problémy. Ako chémia pracovala v mojom tele, tak sa na krvnom obraze ukázalo, že pri odberoch krvi som raz nemal v poriadku počet bielych krviniek, alebo inokedy som mal nízky počet krvných doštičiek. Znamenalo to vždy odsunutie podania ďalšej chemoterapie o týždeň. Tempo sa zvoľnilo, ale Kaval mi zostal … Aspoň niečo 😊

Postupne som začal priberať. Jednak mi chutí jesť, povedal by som, že mám trvalý mierny pocit hladu, čo je dobre. Jesť môžem všetko, na čo mi príde chuť. Na druhej strane Julka sa stará vzorne o moje „kŕmenie“.  Teraz v júli už mám 71,5 kg váhy, čo je dobrý výsledok.
Z lekárskych správ po každej chemo vyplýva, že aj onkologické tzv. „markery“ majú priaznivý vývoj. Začiatkom februára 2018 som mal okolo 500, teraz klesli na cca 46, a normál by mal byť pod 35. Je to vraj dobrý znak toho, že chemo zaberá…

V máji mi ošetrujúca doktorka predpísala kolonoskopické vyšetrenie hrubého čreva.
Aj tu sa ukázalo, že Klenová je „mnohem, mnohem vác“ než gastro-oddelenie na Kramároch, či na Poliklinike na Mýtnej. Je pravda, že na poliklinike mi kolonoskopiu robili pred operáciou, ale aj tak to bolo v žargóne MS vo futbale – takých 6:0 v prospech Klenovej. Kým pred operáciou sa dostali s kolonoskopickou kamerou len do cca 1/3 dĺžky, teraz prešli celé hrubé črevo, a ajhľa, na začiatku hrubého čreva, kde sa tenké črevo napája na hrubé, našli nejaké indície, že by tam mohla byť príčina. Záver je taký, že teraz bude zrejme chemo pokračovať, medzitým ešte raz mi na CT-čku zistia celkový stav a podľa toho sa rozhodnú o postupe. Pokiaľ bude nutný chirurgický zásah, tak to na chirurgii na Klenovej urobia. Pokiaľ lekári zvážia, že nie je nutný, tak zrejme bude chemo pokračovať ďalej až do stavu, keď už sa bude dať nahradiť tzv. „biologickou liečbou“.

Toto bol stav začiatkom júla 2018.
Veľmi, veľmi pekne sa chcem poďakovať všetkým mojím priateľom, medzi ktorých by som chcel zahrnúť aj lekárov, s ktorými som sa na tomto úseku mojej cesty stretol.

Tento obsah bol zaradený v 2015 - doteraz Dôchodok. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.