Babičkine príbehy – druhý diel

Babička spomínala, že v čase jej detstva u nich doma sa hovorilo po nemecky. Keď šla do školy do prvej triedy, vedela len po nemecky, a škola bola maďarská. Na začiatku vraj nerozumela nič, ale zrejme sa rýchlo naučila, lebo mi nerozprávala žiadne príbehy o ťažkostiach s maďarčinou. Písať sa učili ešte s grifľom na bridlicovej tabuľke.

Jej otec iste nebol veľmi konzervatívny, pretože svojej dcére kúpil bicykel.
No jasne, ten zázrak sa viac podobal na velocipéd – predné koleso mal väčšie ako zadné, ale babička sa rýchlo naučila naň vysadať a páčilo sa jej bicyklovať na prázdnych uliciach okolo domu, kde bývali: vtedy sa to považovalo za perifériu (táto časť Pešti sa volala Angyalföld), dnes je to veeeľmi centrum Pešti. Bicykel ešte nemal pedále s voľnobehom – keď sa krútili kolesá, cyklista musel točiť nohami na pedáloch, aby nestratil vládu nad nimi. No a babička našla nejaký kopček, vyštrachala sa naň a tešila sa, že sa spustí dole. Aj sa spustila, ale pedále sa začali tak rýchlo točiť, že nohami nestíhala, tak roznožila, v očiach smrť, a valila sa dole briežkom, až kým nevrazila do nejakého stĺpa, čo ju aj s bicyklom zastavil, bicykel spadol na jednu stranu, ona sa rozpleštila na druhú, a skoro umrela od hrôzy, keď sa tu odrazu našiel akýsi pán, ktorý ju v náruči dvihol zo zeme a pýtal sa, či je zranená … tak sa preľakla toho pána, že už v živote na žiaden bicykel nesadla!

Pradedko bol aj veľkým turistom – v tom čase sa turizmus v Uhorsku ešte len začínal. Na budínskej strane mesto obkolesovali kopce, ktoré sa postupne menili na vyššie vrchy, a tam pradedko chodieval na výlety. Dokonca prispel k zakladaniu útulne na ktoromsi budínskom kopci: tunajšiu prvú turistickú chatu najprv naprojektoval, a potom aj pomohol postaviť (dnes už dávno nestojí, sú tu vraj novšie budovy, Kveta tvrdí, že to bolo kdesi na Jánoshegy-i). Zaobstaral si aj poriadne klinčekmi podbité turistické baganče – tie si potom neskôr požičiavala od neho aj naša mama, keď za mladi chcela ísť na výlety do kopcov.

Čas nezastal ani v Baltzerovskej rodine – chlapci postupne odišli, len naša babička ostala doma viesť svojmu otcovi domácnosť. Nevyzeralo to na to, že z nej niekedy bude babička … Potom sa však zoznámila (v kostole) s jedným sympatickým mladíkom, vysokým, bradatým, ktorý bol Sasom zo Sedmohradska a volal sa Johann Fleps. Okrem toho mal maturitu z gymnázia v Sibiu (čo vtedy bolo Nagyszeben, alebo ešte presnejšie: Hermannstadt, dnes v Rumunsku). Po maturite sa rozhodol nájsť si lepší život v hlavnom meste: v Budapešti, a tak sa stalo, že s tým lepším životom našiel aj Máriu Baltzer. Babička vtedy už mala 34 rokov a nerátala s tým, že by sa vydala, ale zrejme sa jej vysoký fešák páčil, a tak ho teda pozvala na ktorýsi deň na obed, aby ho zoznámila so svojím otcom. Otcovi včas oznámila, aby vedel, že hosť k obedu bude ženích – čakateľ. Náš pradedko sa tak potešil, že hneď zahorúca cestou do práce sa zastavil u majstra stolára a objednal nábytok do spálne, aby mladým pomohol so zariadením. (Vtedy nebola Ikea, ani iné samoobslužné predajne nábytku, keď si chcel nábytok, šiel si ho objednať k výrobcovi, nanajvýš si si mohol vyberať podľa kresleného katalógu, ak taký mali poruke.) No a potom prišiel oficiálny obed, po ktorom už bola ruka v rukáve. Len pradedko mal veľkú starosť, a hneď na nasledujúci deň sa znovu zastavil u stolára s otázkou, že či už majster vyrezal bočné dosky na postele, alebo ešte nie. Nuž, vyrezal. Pradedko sa zdal ustarostený, a teda sa vymáčkol, že to bude problém, lebo mladý je dosť vysoký a posteľ bude prikrátka … ale majster stolár s tým nemal problém, pretože bol profíkom a vyrezané bočnice tak nadstavil o dvadsaťcentimetrový kúsok rybinovým spojom, že ak nevieš, kde ho hľadať, nenájdeš. Viem, o čom hovorím, desaťročia spím na dedkovej posteli – a to predĺženie mi ukázala babička …

Mladí teda mali v júni 1914 sobáš a svadbu – a keď podpisovali sobášnu zmluvu, babička ukázala na čosi, čo sa jej nezdalo, že „aha, Hans, to bude treba opraviť, tu je nejaká chyba“ – ale mladý len kývol, že „ale podpisuj, nevadí, potom sa tým budeme zaoberať“. Nuž, ukázalo sa, že babička sa narodila 12. februára 1880 a dedko sa narodil 16. januára 1888!!! Naozaj bol „mladý“ – až osem rokov mladší od nevesty! Ale keďže sa mu páčila, a spoznal ju lepšie, tak sa obával, že keby zistila, o koľko je mladší, potom by sa zaňho nevydala, a preto to úspešne zatajil. A potom už babička radšej nerozmazávala takéto údaje … Nikto by si nebol pomyslel, že Hans bol taký mladý – ako väčšina vysokých mužov mal komótne pohyby, svedčiace o rozvahe, a brada s fúzmi zakryla zvyšok.

A pradedko sa vytešoval a nechal svojej dcére ako veno ich byt aj celý dom (bol v ňom ešte jeden byt, ktorý mohli prenajímať, aby mali nejaký stály príjem, lebo dedko nemal veľký plat, robil ako mzdový účtovník v textilke), postavil si nový dom na  svahu budínskych kopcov, našiel si milú vdovu s odrastlými deťmi a konečne sa znova oženil. Pri dome mal aj veľkú záhradu so stromami a kríkmi – babička tam neskôr chodila so svojimi malými deťmi oberať ríbezle na zaváranie.

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.