Babičkine príbehy – prvý diel

Moja babička z maminej strany sa narodila 12. februára 1880 v Pešti. Pešť bola v tom čase mestom obchodníkov a remeselníkov, viac ľudí vraj hovorilo nemecky ako maďarsky – ozajstná maďarská bola Buda (Budín). Babičkina mama sa vydala za babičkinho otca ako šestnásťročná, pochádzala zo Sliezska, z Tešína (vtedy Teschen-u) – to je to mestečko na moravsko-poľskej hranici, ktoré je rozdelené riekou do oboch krajín: na Český Těšín a Cieszyn. Prababička sa za slobodna volala Marie Bock. Babičkin dedo po otcovej strane, ktorého ona už nepoznala, sa volal ešte Balco a vyučil sa za medovnikárskeho majstra v Rožňave, a po vyučení sa usadil v Pešti. Neviem, koľko mal detí, ale babička vravela, že keď mal jej otec asi desať či dvanásť rokov – to bol vek, kedy sa chlapci mohli dávať za učňov – tak ho tento medovnikársky otec vzal za ruku a doviedol k stavebnému majstrovi, s ktorým sa predtým dohodol, a odovzdal mu syna do učenia s tým, aby mu dal poriadne do tela, nech sa chlapec naučí remeslo od piky. Nuž tak sa naučil: najprv bol handlagerom (pomocníkom), nosil tehly, miešal maltu a ktovie čo ešte, a postupne za pár rokov sa vyučil za murára. Vtedy takto fungovala výuka učňov: majster muesl mať strednú školu s maturitou, svoju živnosť a zrejme aj nejaké osvedčenia či povolenia, že môže priberať do učenia chlapcov, lebo potom im aj vystavoval po nejakých skúškach aj výučný list. Keď bol teda pradedko vyučený, mohol sa zamestnať ako murár na stavbách, a vtedy sa už volal Baltzer (zrejme to znelo zodpovednejšie).

Baltzer József

Jeho otec považoval podporu nástupu svojho potomka do života zrejme za ukončenú, ale jemu sa zdalo, že by mohol byť aj úspešnejší, a tak sa popri murárskej práci prihlásil na večernú majstrovskú školu – dnes by sme povedali, že stavebnú priemyslovku. A túto priemyslovku aj skončil maturitou, a potom už aj on bol kvalifikovaný murársky majster, ktorý mohol byť na stavbe nielen majstrom, ale postupne aj vedúcim stavby – vtedy sa to volalo “palier”. A veruže sa za roky vypracoval – netuším, na akých stavbách sa zamestnával, s kým pracoval, ale z babičkinho rozprávania viem, že na ktorejsi stavbe sa s ním zoznámil významný architekt Miklós Ybl (kukni si v gúgli, kto to bol), ktorému sa mladý stavbár pozdával, a tak si ho potom najímal na svoje stavby. Tento architekt totiž, ako aj iní v tom čase, mal nielen projektový ateliér, ale aj vlastnú stavebnú firmu, ktorá niektoré jeho projekty realizovala.

Teraz znovu najprv musím veľa vysvetľovať: koncom 19. storočia bola Pešť rozdelená na viacero pomerne samostatných miest (dnes by sme povedali mestských častí). No a Leopoldovo mesto (Lipótváros) nemalo svoj farský kostol, samozrejme, rímskokatolícky. Po dlhom vajataní zastupiteľstva sa rozhodli ho postaviť na mieste, kde bolo dosť veľké územie nezastavané kvôli trhom. Vypísali súťaž na majestátny kostol, ktorý chceli mať v neorenesančnom štýle, s kupolou, mramormi a všetkým, čo k tomu patrí. Súťaž vyhral architekt Hild – Ybl vraj výzvu mešťanov odmietol, lebo chceli, aby kostol bol postavený do milenárnych slávností v roku 1896, čo bola podľa neho nezodpovednosť. Babička mi rozprávala (dnes mi to pripadá smiešne, že vyše osemdesiatročná Peštianka rozpráva vnučke – snáď desaťročnému decku – čo jej otec vysvetľoval, že stavebný pozemok predstavoval územie na vysokej vrstve štrkových naplavenín Dunaja, ktoré nebolo bezpečné rýchlo a odrazu zaťažiť masívnou stavbou – podľa Ybla na tomto území bolo prípustné ťažké piliere a kupolu stavať len postupne, z roka na rok pridávať, aby sa ťažké hmoty muriva stihli stabilizovať, a preto sa odmietol na súťaži s daným termínom ukončenia stavby zúčastniť, čo si babička osvojila a mne to tiež naliehavo zdôraznila). Nuž tak súťaž vyhral architekt Hild, vtedy už postarší, a aj začal so stavbou, medzitým však došlo aj k zjednoteniu – spojeniu Pešti a Budína a vzniku hlavného mesta a neviem čo ešte, a okolnosti sa zmenili tak, že to už nemal byť len farský kostol pre Lipótváros, ale hlavný kostol hlavného mesta, zasvätený sv. Štefanovi kráľovi, ktorého relikviu v ňom mali aj držať. A čo sa nestalo? Po pár rokoch stavby, kedy na štyri hlavné piliere už nadmurovali aj kupolu, sa celá kupola zrútila, lebo piliere rôzne poklesli … Nikoho našťastie nezabilo, ale mnoho práce a materiálu vyšlo navnivoč. Starý Hild ešte stihol aj umrieť skôr, než by po vyšetrovaní pripísali vinu jemu ako architektovi … A potom papaláši znovu prišli za Yblom, už nekládli podmienky, neurčovali termíny, len pekne prosili, aby sa ujal celej akcie, aby prerobil projekty podľa svojho uváženia a aby staval podľa tempa, aké bude považovať za bezpečnné a vôbec. No a babička bola veľmi hrdá na to, že Ybl sa dlho rozhodoval, aj ho to lákalo, ale aj si uvedomoval, že mnoho projekčných detailov sa bude musieť riešiť už len počas stavby, čo bude veľmi náročné na koordináciu všetkého, a babička si vážila, že sa okrem iného opýtal aj jej otca, ktorý vtedy už pre Ybla robil ako palier, že “No čo myslíte, Baltzer, máme sa do toho pustiť?” A babičkin otec József Baltzer odpovedal: “hej, dajme sa do toho, pán architekt”. A tak sa stalo, že môj pradedko sa stal hlavným palierom na stavbe svätoštefanskej baziliky v Pešti. Jedným z jeho grifov bolo aj to, že neveril ani svojim majstrom, a robotníkom ani toľko, a každý pondelok ráno na neho musel každý robotník na stavbe dýchnuť. A v koho dychu sa mu zazdal alkohol, ten mohol okamžite ísť domov.

Medzitým sa stihol aj oženiť, a moja babička bola ich prvé dieťa, po nej nasledovali chlapci, pamätám si dvoch mladších bratov mojej babičky. Jeden z nich sa stal klampiarom, a potom na prelome storočí kdesi v Dalmácii dostal pri práci na streche úpal a mladý umrel, a ten druhý prežil aj prvú a druhú vojnu a dožil v Nemecku a mal syna Wilhelma v Hamburgu, ktorý raz (asi v roku 1970) bol u nás aj s rodinou na návšteve. Babička si zo svojho detstva pamätala najmä to, že jej otec často nemohol v noci spať, lebo rozmýšľal, ako na druhý deň majú pokračovať na stavbe, keď zas niečo bolo treba za pochodu vyriešiť – a tak vstal, a aby v spálni nebudil svoju manželku, tak šiel do obývačky a pochodoval okolo jedálenského stola, aby si vytriedil myšlienky. A keď mu bola zima v nočnej košeli, rýchle si natiahol dlhé pánske spodky. No ale to bolo v časoch, kedy dlhé pánske spodky ešte neboli z pružne pletenej tričkoviny, ale z tenučkého plátienka, a aby nevytŕčali z pantalónov, dole mali našité šnúrky na zaväzovanie. Tieto šnúrky si však hlavný palier za nočných pochodov nezaviazal, a tak sa mu počas chôdze zaplietli pod nohy a do rána sa odtrhli … a babička sa pamätala, že jediné, kvôli čomu sa jej mama zlostila na manžela, za čo ho “šimfovala”, bolo to, že nielenže si pravidelne poodtŕhal šnúročky zo spodkov, ale po čase už ani nebolo kam šnúrky prišiť, lebo si povytŕhal aj kúsky z plátna spodkov …

Pradedko mal praktické názory na život, a preto dal svoju dcéru vyučiť za krajčírku. Aby mala v ruke chlieb – remeslo, z ktorého sa dá vyžiť. Babička vraj mala aj výučný list, ja som ho však už nevidela, asi sa v tých dvoch vojnách kdesi zapotrošil. No ale k remeslu sa nedostala, lebo jej mama umrela veľmi mladá, keď mala babička len šestnásť rokov. Babička sa zľakla, aby jej a jej bratom otec nedoniesol domov nejakú macochu, a tak sa snažila viesť domácnosť úplne dokonalo. Pradedko vraj párkrát skúšal narážky, že by sa aj … a tak …. ale babička vyhlásila, že alebo tu bude nová manželka, alebo tu bude ona. Nech si vyberie. A tak sa pradedko – hlavný palier – neodvážil znovu oženiť …

 

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.