Babičkine príbehy – tretí diel

Pradedko Baltzer József v čase, keď sa jeho dcéra vydávala, už dávno nechodil stavať Baziliku sv. Štefana – v roku 1891 umrel architekt Ybl a vedenie stavby vrátane hlavného paliera prevzal József Kauser, a pod jeho velením sa dlhý príbeh peštianskej Baziliky aj uzavrel: slávnostné odovzdanie a vysviacka boli v roku 1905.

A teraz malý exkurz do čias môjho detstva: keď som bola v druhej alebo tretej triede, vzal ma náš Otec so sebou na pracovnú cestu do Budapešti. Že či to bola naozaj služobná cesta, dosť pochybujem, takéto pracovné výlety na stretnutia s maďsarskými kolegami si on zvyčajne organizoval sám: spali sme u Magosovcov: teta Gerta bola mladšia sestra mojej mamy, jej manžel bol Béla bácsi a ich jediná dcéra Judita bola odo mňa oveľa staršia. Bývali na Majakovszkého ulici č. 80b (kedysi a dnes znovu je to Király utca, jedna z najväčších ulíc v časti Pešti, kde bola väčšina synagóg a iných židovských budov). Bol to viacposchodový nájomný dom a teta Gerta s rodinou bývala v kúte na prízemí, jedna izba (obývačka, kde sme spali my s otcom) mala jedno okno do tmavého dvora, obkoleseného pavlačami, a predsieň mala svetlík nad vstupnými dverami, spálňa, pokiaľ viem, ani žiadne okno nemala, alebo ak aj áno, tak do nejakého „lichthófu – svetlíka. Ale čo bolo dôležité: otec ma vzal so sebou a poprechádzali sme sa po Pešti, až kým sme vošli do ooobrovského kostola, postavili sme sa v ňom uprostred pod kupolu, a otec mi povedal: „no vidíš, tento nádherný kostol, ktorý sa volá Bazilika, postavil tvoj pradedo, dedko tvojej mamy, tak buď na to hrdá!“ Ja som sa obzerala okolo seba, a jediné, čo mi utkvelo v pamäti, bolo, že som mala pocit akéhosi znesvätenia či rúhania či čo – veď vzadu v kostole boli síce masívne drevené lavice, ale vpredu pred oltárom boli celé rady takých istých stoličiek, ako máme my doma v obývačke okolo stola! Také obyčajné stoličky! v takom významnom kostole! Akosi mi to nepasovalo – a až po návrate domov mi babička vysvetlila, že no jasné, ľudia, ktorí patrili medzi vedúcich stavby Baziliky, si niekedy mohli od dodávateľov doobjednať ďalšie kusy tých istých tovarov, ktoré sa objednávali pre chrám, za tú istú veľkoobchodnú cenu, a preto pradedko kúpil pre svoju dcéru do jedálne nové thonetovské stoličky! Nuž naše stoličky v Košiciach prežili viacero sťahovaní a ešte ich furt máme, zato v Bazilike sú už dávno nahradené inými … A ešte niečo si z tej peštianskej výpravy pamätám: cestu domov. Vlak z Budapešti vždy dochádzal do Košíc okolo poludnia, a teda ráno sme v Pešti na stanici Keleti nasadli, a potom sme sa len pozerali z okna, a keď sa vlak (zrejme okolo Miskolca) trochu vyprázdnil, vzal ma otec z kupé na chodbičku, vyložil si jednu nohu na sokel pod oknom, mňa si posadil na tú vyloženú nohu a spieval mi potichu maďarské ľudové pesničky. A keď sme sa preterigali cez hranicu v Hidasnémeti, ukázal mi, kde končí Maďarsko a začína Slovensko, a odtiaľ až do Košíc mi spieval slovenské ľudové pesničky – tie sa mi páčili viac, pripadali mi živšie, a otec mi pritom ukazoval aj okolité hory, aj ich vedel pomenovať, že „aha, aké máme, a v Maďarsku sme celé hodiny videli len šíru rovinu“. A tak som okrem ľudových pesničiek na tejto ceste objavila aj svoju vlasť.

Ale vráťme sa k pradedkovi: po zdarnom ukončení Baziliky hlavné mesto – vedenie magistrátu mesta Budapešť – ponúklo všetkým vrchným vedúcim stavby, medzi ktorých patril aj pradedo, na výber, či chcú jednorazovú finančnú odmenu, alebo chcú radšej miesto, teda zamestnanie s penzijným zabezpečením. (Spomeňte si na film pre pamätníkov s Krónerom o Jožkovi Púčikovi s jeho túžbou po „definitíve“ – to mohlo byť také miesto.) Babička povedala, že všetci okrem pradeda si vybrali finančnú odmenu, a on jediný chcel miesto s definitívou. Zamestnali ho na stavebnom odbore magistrátu, dnes by sme povedali, že na stavbách hlavného mesta vykonával technický dozor investora. Chodil teda na stavby, ktoré financovalo mesto, a kontroloval vykonané práce. V tom čase už nebol mladý, skúseností mal habadej, nemohli ho opiť rožkom. A tak sa stalo, že ho poverili dohľadom nad stavbou kúpeľov Gellért – Wikipedia prezradila, že tieto kúpele spolu s hotelom stavali v rokoch 1912-18, čo časovo celkom súhlasí. Pradedo chodil na kontroly na stavbu, práve robili akési železobetónové kupoly a rovné stropy, a jemu sa niečo nezdalo. Najprv na to upozorňoval vedúcich na stavbe, že kvalita betónovej zmesi sa mu nezdá, ale akosi sa nič nedialo, tak to hlásil svojmu šéfovi, a potom aj vyššie, ale furt nič. Aj dodávateľ, aj ďalší ho len okrikovali, že sa robí múdry a robí ťažkosti. Nakoniec dostal od šéfa zákaz chodiť kontrolovať stavbu kúpeľov, a zrejme mu pridelili iné stavby. No a čo sa nestalo? Odrazu stropy i kupoly na Gellértskej stavbe rachli dole, a museli ich robiť odznovu. Pravdepodobne si niekto z cementu prilepšoval a ostatní to nechceli vidieť … Ale po tomto incidente imidž pradeda tak stúpol, že až do odchodu do dôchodku čo v robote povedal, to platilo bez otázok.

Teraz, keď to všetko klepkám do počítača, tak na stene nad sebou mám grafiku – zarámovaný portrét Ybla, ktorého mi babička ukazovala, že to je ten veľký architekt, no a bronzový reliéfny profil pradedka v okrúhlom drevenom ráme, ktorý mu vraj dali urobiť jeho robotníci na nejaké jubileum. Bol to fešák. Mám na neho ešte jednu pamiatku, ktorú mu dali vyhotoviť kolegovia na Bazilike: mramorový podstavček, na ktorom je niečo také, akoby na ťukanie morzeovky, ale pritom je to niečo úúúplne iné – je to zariadenie na odkrojenie končekov z cigary. Zrejme pradedo fajčil cigary – a tuho zvinuté tabakové lístky by neumožnili uprostred cigary prístup vzduchu (pri potiahnutí), preto sa do cigár do stredu vkladala slamka, ktorú však nebolo zvonku vidieť. Keď to „cvakadlo“ odcviklo oba končeky cigary, slamka sa dala vytiahnuť a po zapálení mal „szivar“ dobrý ťah.

Babička so svojou rodinou ostala bývať v Angyalfölde na Kisgömb utca, kde boli tie spomínané dva byty, a pradedko šiel do svojej novej vilky na opačnom konci Budína. S vnúčatami sa ale stihol stretávať, naša mama spomínala, že im v zime často dával zopár grajciarov, aby si s bratom Walterom cestou do školy mohli kúpiť po pečenom gaštane do každej ruky, ruka s gaštanom fuk do vrecka, a nemrzli im prstíky. Žiaľ, netuším, kedy pradedo umrel, a ani to, kde je pochovaný. Kisgömb utca sa dnes volá Gömb utca, ale taký starší jednoposchodový dom som ani pomocou Streetview už na nej nenašla – ako decko som tam bola na návšteve u Mici néni, ktorá bola dcérou babičkinej kamošky a bývala v tom bývalom babičkinom byte … ale nič mi už z toho neutkvelo v gebuli.

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.