Otcov a Mamin príbeh – vojnový denník z Budapešti.

Otcov a Mamin príbeh – vojnový denník z Budapešti.

Keď sa 2. svetová vojna chýlila ku koncu a front sa zo ZSSR presúval postupne aj do Budapešti, naši rodičia bývali v budove Národopisného múzea, a záver vojny, keď sa Rusi a Nemci bili o každú ulicu a nárožie v Pešti, prežili v kryte v suteréne múzea, spolu s viacerými zamestnancami múzea, i obyvateľmi okolitých domov. Otec si písal denník o udalostiach a po ukončení vojny odovzdal túto správu ako doklad, akým spôsobom a kedy dochádzalo k ničeniu budovy i zbierok. Správa sa dostala do archívu a uverejnili ju až v osobitnom čísle časopisu, venovanom 125. výročiu Národopisného múzea v Budapešti.

Publikované (v maďarčine) v: MAGYAR MÚZEUMOK 1997/Nr. 3, str. 28-32: 

Príloha 44/1945

Správa Dr. Michala Markuša, múzejného praktikanta, o udalostiach, ktoré sa stali v Národopisnom múzeu v čase 1. decembra 1944 – 15. marca 1945. (kurzívou v zátvorke budú moje poznámky prekladateľa)

V čase týchto udalostí sa úradne zdržiavali v budove Národopisného múzea, a teda hodnoverne osvedčujú dianie nižšiepopísaných udalostí: múzejný praktikant a správca budovy Dr. Michal Markuš (Márkus Mihály), jeho manželka (Márkus Mihályné), penzionovaný profesor z Koložváru, povolaný do (vojenskej) služby Dr. Béla Gunda, jeho manželka, múzejný zriadenec János Unghy, jeho manželka a ich dve maloleté deti: Tibor a Ferenc, múzejný zriadenec Sándor Nagy, jeho manželka, technický zriadenec Ferenc Vadas a manželka Jánosa Molnára s maloletým dieťaťom Jánosom Molnárom mladším.Okrem vyššievymenovaných od 29. januára 1945 denne do múzea dochádzal múzejný kurátor (strážca) Dr. Iván Balassa, ktorý tu vykonával (vojenskú?) službu.

 

 

 

 

 

 

 

Budova múzea, známa tiež pod menom Tündérpalota

https://hu.wikipedia.org/wiki/T%C3%BCnd%C3%A9rpalota

Čo tomu predchádzalo: Na začiatku decembra 1944 mi z predsedníctva Maďarského národného múzea z odboru č. IV. doručili úradné nariadenie č. V. K. M. 67.342-1944, podľa ktorého ma na návrh predsedníctva Maďarského národného múzea poverili ochranou budovy so zbierkami Národopisného múzea (Budapešť, X. obvod, Könyves Kálmán körút 40), ako aj ochranou samotných zbierok a knižnice múzea. Podľa tohto nariadenia som mal dôsledne vytrvať za akýchkoľvek vojnových útrap. Svoje služobné miesto som nesmel opustiť ani v prípade evakuácie mesta. Nariadenie bolo vydané v dvoch rečiach.

December roku 1944 udržiaval obyvateľstvo hlavného mesta v nervy drásajúcom napätí. Aj nás. Podľa každodenného vyprázdňovania budov, rozkazov pre rukujúcich, plagátov, z približujúcich sa manévrov sovietskych vojsk a z ustupujúcich manévrov nemeckých, z neustále silnejšie znejúceho zvuku kanonády sme mohli predvídať neodvolateľný osud hlavného mesta.

Zo dňa na deň sa zhoršovala bezpečnosť verejnosti, osôb i majetku. Aby sme tomu predišli, pod vedením riaditeľa múzea Györgya Domanovszkého a penzionovaného múzejného strážcu Dr. László-a Lajthu sme v záujme zabezpečenia a ochrany budovy Národopisného múzea, ako aj hodnotných zbierkových predmetov v tejto budove, a v záujme bezpečnosti a ochrany zamestnancov a zriadencov zorganizovali 16-18-člennú ozbrojenú domobraneckú pomocnú hliadku. Táto „kis.ka“ hliadka, určená na ochranu Národopisného múzea, vykonávala stálu ostrahu a sledovala nemeckých vojakov, ubytovaných v školskom krídle budovy (na prvom a druhom poschodí smerom z Kendeffyho ulice). Táto „kis.ka“ hliadka chránila múzeum až do okamihu blokády.

Blokáda hlavného mesta sa začala vážnejšie rysovať okolo 24. decembra 1944. 25. decembra prestali premávať električky. Ostreľovanie sa pravidelne opakovalo v hodinových intervaloch.

  1. decembra sme najhodnotnejšie cennosti zniesli do suterénu. Z úradných kancelárií sme zniesli všetky telefonické prístroje a písacie stroje. Pod vedením profesora Dr. Bélu Gundu sme začali so sťahovaním najcennejších výtlačkov z odbornej knižnice. V prvom rade sme vyberali zahraničné časopisy a zriedkavejšie publikácie. Tieto sme uskladnili v suteréne na debnách, stojacich pred krytom civilnej obrany. V práci nám pomohli aj susedia, ktorí sa pýtali do budovy.
  2. decembra vošli na náš dvor nemecké nákladiaky. Mali naloženú muníciu, benzín, motorový olej a petrolej. Posádka sa chcela dostať do vykúrenej miestnosti v budove, to sa im však nepodarilo. Niekoľko nocí však aj tak strávili u nás v kryte, a v ten istý deň tu jeden SS poručík hľadal ubytovanie pre 56-60 členov SS jednotky. Ukázal som mu nariadenie, ktoré s reg. zn. 48/1944 vydal „Wermachtstandortkommandantur GrossBudapest, Quartieramt“, podľa ktorého budova Národopisného múzea sa nemôže využívať na ubytovanie vojska. Poručík SS túto výnimku nechcel uznať s tým, že odvtedy sa situácia zmenila a Národopisné múzeum sa teraz nachádza na bojisku, kde nie sú platné predchádzajúce rozkazy. Po ďalšej diskusii sa však rozhodol poslúchnuť môj návrh, aby sa šiel pozrieť do nájomného domu na ulici Simor, kde by mohol mať lepšie ubytovacie možnosti. Nakoľko sa už nevrátil, usúdil som, že našiel lepšie miesto.
  3. decembra sa zástavníci Dr. Valter Farkas a Béla Magos so svojimi vojakmi ukryli v suteréne Národopisného múzea pred nyilasovskými raziami. S oboma som vo švagrovskom vzťahu.
  4. decembra sme z ústrednej budovy (centra) Národného múzea dostali príkaz, aby sme každú možnú nádobu a nádrž naplnili vodou, pretože v zásobovaní vodou budú problémy. Príkaz sme splnili.
  5. decembra som kvôli úradným záležitostiam musel ísť do centra. Keďže električky nepremávali, vzal som si na cestu bicykel, hoci premávka na ulici bola temer pokúšaním Boha. Od riaditeľa Györgya Domanovszkého som dostal ochranný dokument, písaný po francúzsky. Mojím cieľom bolo prevziať z centra pokyny pre prípad, ak by sa spojenie medzi nami prerušilo. Počas mojej neprítomnosti padli na chodník ulice Könyves Kálmán pri múzeu dve menšie míny. Polovica okien vypadla. Rozletené úlomky poriadne roztrieštili dažďový zvod. V noci sme si užili výdatné bombardovanie. Jedna bomba zasiahla aj Národopisné múzeum. Preletela cez strechu, cez škridle vytvorila pomerne malú dieru, preletela aj cez strop 2. poschodia a až tam vybuchla. Úplne zničila miestnosti č. 1 a 2 na 2. poschodí – zbierky z Melanézie a Indonézie. Priečku rozbila na cimpr-campr a zo skríň vyrobila triesky. Dvere vyhodila von cez chodbové okno. Zničila aj radiátory. Prípad som na druhý deň ráno: 31. decembra nahlásil na generálnom riaditeľstve, technickému úradu a riaditeľovi Dr.  Györgyovi Domanovszkému. Samozrejme, v tom čase by som už zbytočne očakával pomoc.

Strely sa stali čoraz častejšími. Zamestnanci už od 24. – kvôli nepremávaniu električiek – nechodili do práce. Budovu Minciarne v susedstve a školu v ulici Elnök už poškodilo viacero striel. Až doteraz sme obývali byt na prízemí. Po tomto sme však považovali za rozumnejšie presťahovať sa do suterénu.

Kvôli úspore miesta a kuriva sme sa s Gundovcami dohodli, že v suteréne sa ubytujeme v komore ľudovej hudby. Zbierky ľudovej hudby sme s Dr. Bélom Gundom starostlivo odsunuli a umiestnili sme tu ležadlá, potom sme si zaobstarali sporák a aj ten sme tu postavili. Posledný deň v roku dopadla pred hlavný vchod poriadna bomba a jej tlaková vlna rozbila aj ostávajúce okenné sklá. Vytrhla všetky zámky, len s veľkými problémami sa nám ich podarilo znovu ako-tak zamknúť. Tlaková vlna rozhádzala aj knihy v knižnici, preto sme niekoľko okien zatĺkli doskami.

Nakoľko sme prišli o okná, pokračovali sme v prenášaní vecí z prízemia do suterénu. V prvom rade sme zachraňovali knižnicu. Nasledovala časť laboratórneho zariadenia, potom časť hnuteľností Dr. Jánosa Mangu. Aj koberce z riaditeľskej kancelárie sme odniesli do suterénu. Žiaľ, nemohli sme sa venovať všetkému, a to tým viac, že ani pohyb po chodbe už nebol dosť bezpečný. Preto ostala hore zásoba dopisného papiera a obálok, príručná pokladnica zo sekretariátu, veci, predstavujúce spotrebné predmety (krém na obuv, kávovina atď.), kancelárske vybavenie, atrament, písacie potreby, zamknutá debna s mydlom atď.. Veci, ktoré sme nechali hore, boli v uzavretých skriniach a zásuvkách. V miestnosti, kde kedysi pracoval Gönyey, neskôr Tagán, ostali Kodályovské pamätné knihy, výtlačky XIII. zväzku Magyar Népművészet, príručná pokladnica Maďarskej národopisnej spoločnosti, hotovosť na nákup spotrebných predmetov (pod zámkom), účtovné doklady, záznamy, niekoľko príručiek a drobnosti vo vlastníctve Dr. Sándora Gönyeyho. V miestnosti Ákosa Szendreyho bol v skrini archív písomností Maďarskej národopisnej spoločnosti, ako aj štočky vo vlastníctve múzea. V miestnosti centrálnej evidencie ostala aktuálne používaná Kálmányovská zbierka rukopisov, nevyplnené evidenčné tlačivá, kartotečné cedule. Najvzácnejší materiál z miestnosti centrálnej evidencie – inventárne karty múzea, zbierky centrálnej evidencie – Dr. Endre Némethy ešte včas presťahoval do suterénu. Knižnica ostala spočiatku na svojom mieste bez poškodenia, len pri zostrení blokády sme preniesli vzácnejšie knižky a časopisy do suterénu. Asi 80 percent kníh aj tak ostalo na mieste. Z miestnosti ľudovej hudby bolo znesené do suterénu všetko – o to sa postaral ešte Dr. Oszkár Dincsér. V miestnosti na prízemí ostalo len niekoľko nepoužívateľných fonografových skríň a zopár pokazených voskových platní. V bývalej Gundovej miestnosti boli africké predmety v štyroch vitrínach (Fuszekov zber) a knižky a poznámky Dr. Bélu Gundu. Pomerne najviac vecí ostalo v laboratóriu. Rôzne chemikálie, filmy, platne, fotografické potreby, staré prístroje, diapozitívy, drevorezby a iné hnuteľnosti vo vlastníctve Dr. Jánosa Mangu. Časť z nich sme zniesli do suterénu. Na chodbe pred depozitárom textilu boli v skriniach umiestnené zariaďovacie predmety (závesy), publikácie a figuríny. Tu sa nachádzal aj materiál z ugrofínskej výstavy, uskutočnenej v r. 1944. Všetko bolo pomiešané. Na spodku skríň bola umiestnená zbierka klenotov a gombíkov. Časť z nich bola v krabiciach, časť bez krabíc, len hodená do skrine. O umiestnení týchto predmetov som sa dozvedel až počas blokády. V textilnom depozitári ostal celý rad prostriedkov na skladovanie textilu: otravy, ľanový olej, petrolej, vysávače, rôzne fľaše, kefy, prachovky atď.. Niečo sme z nich preniesli do suterénu, ale menšiu časť sme už nemohli odniesť. V sklade zostalo množstvo predmetov z ostatného zberu Dr. Edity Fél. Tu boli uskladnené aj väčšie kusy odevov z výstavy Sikulskej zeme. (Tieto sme neskôr zniesli do suterénu.) V miestnosti Dr. Edit Fél neostalo nič okrem malej registračky s inventárnymi kartami a písací stôl. V telocvični bol uskladnený materiál. Publikácie Národopisného múzea a Národopisnej spoločnosti ostali na svojom mieste. Na 1. poschodí ostali vitríny a väčšie predmety, ako aj tlačiarenský papier Maďarskej národopisnej spoločnosti.

Toto všetko som považoval za potrebné uviesť v takejto forme hlásenia, nakoľko nám, ako ubytovaným v budove, bolo uložené za povinnosť chrániť budovu a v nej umiestnené predmety a zariadenia. V ostatných minútach už nebolo možné znášať väčšie množstvo vecí dole, čiastočne pre samotné ohrozenie, a čiastočne kvôli nedostatku voľného miesta v suteréne. Preto si nemôžem brať ťarchu zodpovednosti za predmety, ktoré zostali na prízemí.

Keď som prevzal budovu múzea do správy, stáli sme pred ťažkým obdobím blokády a museli sme sa teda vysporiadať s hotovými skutočnosťami. Pohyb osôb sa stal čím ďalej tým nebezpečnejší. Ako obyvatelia múzea sme sa všetci podieľali na záchrane, kým to bolo možné, snažili sme sa chrániť. Toto môže potvrdiť aj civilné obyvateľstvo, bývajúce v našom okolí, veď vzácnejšie časti knižnice sme nosili do suterénu s pomocou susedov.

To sme mohli uskutočniť tým skôr, že v dôsledku čoraz ťažšej situácie sa obyvatelia z ulice Villám v noci ukryli v pivnici múzea. Nemohli sme im odmietnuť úkryt. Najprv sem chodili len na noc – 2-3 rodiny – neskôr sa tu zdržiavali už aj cez deň, a ich počet dosiahol 25-30 osôb.

Civilné obyvateľstvo sa vo všetkom podriadilo mojim príkazom. Keď prestalo zásobovanie vodou (31. decembra 1944), ochotne sa pridali k spoločnému noseniu vody, atď..

Posledná noc roka uplynula pomerne kľudne, aj keď pri neustálej kanonáde. Prvý deň roka 1945 sme mali veľa zásahov. V minútových intervaloch sme počuli dopadať míny. V dôsledku nebezpečenstva nemecké nákladiaky opustili náš dvor. Ledva sme za nimi zavreli bránu, už tu žiadal ďalší SS oddiel úkryt a ubytovanie. Našťastie sme nemali viac vykurovateľných miestností, a tak sa podarilo ich odposlať ďalej. Bolo pomerne chladné počasie, vošlo tu viac ranených SS vojakov, ktorých poslali dozadu na oviazanie rán.

Večer nám búchali na bránu maďarskí delostrelci a vynútili si dve izby a kryt. Kvôli veľkej zime prekutali vojaci každý kút v múzeu. Všetky kusy textilu si navliekli na seba a tým sa prikryli. Strhli odevy aj z figurín na chodbe. Aj figurínu z Ajaku som len ťažko mohol z ich rúk vyslobodiť a zniesol som ju do suterénu. Ráno som našiel každý kút rozhádzaný. Hľadali potraviny, a kde niečo našli, hneď to zjedli.

Po stopách maďarských delostrelcov došlo ráno na náš dvor 25-26 povozov s delami. Hladné kone sa hneď vrhli na naše ovocné stromy a ohrýzli ich kôru. Ruské prieskumné stroje onedlho odhalili delostrelcov a vzali našu budovu pod paľbu. Celý deň nás ostreľovali. Každú minútu začínala nová vlna striel a ničivých zásahov. Našťastie nebolo škody na ľudských životoch, ale na konských áno. Situácia už bola absolútne neúnosná, a preto sa delostrelci v noci presunuli ďalej. Tým sme prestali slúžiť za terč lietadlám.

  1. januára sme upratovali neporiadok po vojakoch. Veľmi nám bolo ľúto, že celkom vyprázdnili jeden z našich sudov s vodou. V jednotlivých miestnostiach sme pozbierali rozhádzané veci, a čo sa ešte dalo zachrániť, sme zniesli dolu. Znášali sme veci najmä z laboratória, ja sám som zachraňoval majetok Dr. Jánosa Mangu. Pomáhali mi János Unghy, Ferenc Vadas a Dr. Béla Gunda.

V tento deň sa prerušilo naše telefonické spojenie s mestom. Telefónnu prípojku preťala menšia mína. Poobede dokonca skončila aj dodávka elektriny. Týmto nás definitívne odstrihli od sveta, lebo už sme nemohli mať ani rádiové spojenie. Museli sme vytiahnuť zásoby petroleja, sviečky a olej.

Teraz sa nám začal ozajstný život „v bunkri“.

Blížiaci sa front nám prihrával vždy viac SS vvojakov. Chodili tu ranení, aj bojové jednotky. Väčšinou boli veľmi unavení a vyčerpaní.

  1. januára dostala dreváreň na školskom dvore vážny bombový zásah. Pravdepodobne bola strela určená pre budovu, a ak by ju bola trafila, potom z krídla z Kendeffyho ulice by veľa nezostalo. Mína padla aj na plot pozdĺž školského dvora a premenila ho na triesky. Budova mala viac zásahov aj zo strany ulice Elnök. Vtedy boli Rusi už na hranici Kispestu a hlavného mesta. Cez násyp, ohraničujúci Népliget, však nedokázali prejsť, a tak dobytie násypu sa tiahlo niekoľko dní. Správy sme dostali od ranených SS vojakov, ktorí prichádzali do múzea.

Pomalý postup Rusov od Kispestu urýchlili 5. januára podporou od Kőbánye. Od Kőbányai cesty dostávala budova múzea hustú kanonádu. Boje pokračovali o ovládnutie územia Népliget.

Zo dňa na deň bolo múzeum v horšej situácii. Ruskí mínometčíci vytrvalo ostreľovali vežičku múzea, lebo v nej predpokladali delostreleckého pozorovateľa.

  1. januára chceli múzeum znova obsadiť vojská SS, avšak pre nedostatok priestorov obsadili civilné byty v susednej ulici Villám. Civilné obyvateľstvo bolo nútené ukryť sa v múzeu.
  2. januára zasiahla ťažká strela hlavný vstup múzea a všetko rozbila na prach. SS vojská vzdali Népliget.
  3. januára obsadili budovu múzea bojujúce SS jednotky. Požadovali dve vykurované miestnosti, obsadili miestnosť po Gönyeym, ako aj miestnosť Gundovcov. V budove sa umiestnili strážmajster a oddiel cca 20-25 vojakov. Medzi nimi bolo 5-6 maďarských vojakov. Mužstvo bolo rozdelené na prízemí, 1. a 2. poschodí. Viac-menej v každej miestnosti bol niekto, vojakov striedali po poldni. Ale výmena vojakov nebola vždy v pravidelnom čase. Cez deň sa navzájom ostreľovali s ruskými strelcami, vykúkajúcimi z Ligetu. V noci zachovávali maximálne ticho. A tak sa stalo, že v noci ruské hliadky obchádzali budovu zvonku, ale dovnútra nevkročili.

Vojsko SS, ktoré obsadilo múzeum, sa stalo pre budovu osudným! Od tohto času ruskí mínometčíci neustále ostreľovali múzeum. Umiestnenie vojakov SS zmenilo budovu na terč. Neustála streľba ničila budovu. To bola hrozba zvonka.

Ale bola tu hrozba aj zvnútra. Vojaci SS spálili všetko, čo sa dalo zapáliť, aby akýmkoľvek spôsobom aspoň trochu temperovali miestnosti, v ktorých sa ocitli. Aj keď miestnosti nemali okná. Vykurovali teda šíre nebo. V suteréne sme celý deň počúvali, ako nám nad hlavami pília a sekajú. Všetko drevené spálili. Z maďarského (ľudového) nábytku, stojaceho na chodbe prízemia, použili na kúrenie najprv stoličky. Ale vykurovali aj s papierom. Ak sa oheň nechcel rozhorieť, schytili Kodályovské pamätné knihy a s tým si pomohli roznietiť plamene. Takto spôsobenú škodu nedokážeme zatiaľ ani odhadnúť. Keď som videl, že osud stoličiek je spečatený, so zriadencami sme zostávajúce kusy zniesli do suterénu. Vojaci SS vyobracali aj knižnicu, rozbili debny, ktoré v nej boli, ale neurobili inú škodu. Oveľa viac natropili v laboratóriu. Zo starých prístrojov vybrali šošovky, materiál rozsypali. Všetko poprevracali. Z textílií využili všetko na zohriatie – aj stanové plachty rozhádzali. Mládenci SS robili, čo len chceli. Bolo medzi nimi niekoľko maďarských vojakov, s tými sme sa rozprávali a dozvedeli sme sa, že budovu už dlho neudržia.

  1. januára veliteľa SS postrelili do brucha, a kým ho odniesli do nemocnice sv. Štefana, umrel. Na jeho veliteľské miesto nastúpil desiatnik z Banátu. Tento pri zostavovaní hliadky mlátil vojakov palicou. Z rezieb Dr. Jánosa Mangu si vybral vyzdobenú pastiersku palicu a ňou sa celý deň oháňal. V noci však neostal v budove, ale ustúpil viac do mesta. Túto noc bránila múzeum len dvojica vojakov.
  2. januára sa veliteľ znova dostavil a dal priniesť aj guľomet, ktorý postavili na školské krídlo. Rusi sa ešte vždy neodvážili zaútočiť. Hoci v noci ich hliadky chodili aj po dvore, do vnútra budovy sa neodvážili. Namiesto toho hádzali do okien ručné granáty, ktorými zranili aj maďarského domobrancu – granát mu odtrhol chodidlo. Odniesli ho do nemocnice sv. Štefana.

V noci z 11. na 12. januára sa zvýšilo nočné ostreľovanie. Rusi už používali aj ručne ťahané delá a na krídlo budovy z ulice Kendeffy viackrát vystrelili. Liatinovú pec v mojom byte rozstrieľali, a zásahy rozmetali aj dvere v byte. Vhadzovanie ručných granátov sa zintenzívnilo.

  1. januára ostreľovali ruskí mínometčíci len budovu múzea. Ale už skoro z každej strany. Najsilnejšie zásahy ničili budovu od ulice Elnök. Preto z tejto strany, lebo tuto na prízemí pukotal nemecký guľomet, a ten nadmieru rozčuľoval útočiacich. Spoza Ligetu sa ozvali už aj Stalinove organy (kaťuše ) a nejeden zásah trafil aj strechu budovy. Nad oddelením textilu už žiadna strecha ani nebola! Kvôli množstvu zásahov sa situácia stala neúnosnou. Poobede už velitelia SS ušli. K večeru opustilo budovu aj mužstvo, ustupovali smerom k nemocnici sv. Štefana.

Túto noc sme predstavovali „zem nikoho“. Rusi znova obchádzali okolo budovy, ale neodvážili sa vojsť. Míny neustali, skôr sa ich počet zvyšoval. Ostreľovali zem nikoho. Každý zásah sme cítili, pretože míny vybuchovali na fasáde budovy.

  1. januára ráno okolo pol šiestej sme začuli silnú streľbu zo samopalu. V tom čase už míny stíchli. Počuli sme bežiace kroky na chodbách prízemia. Onedlho došli aj do suterénu. Technický zriadenec Ferenc Vadas sa objavil s ruským dôstojníkom a hneď ma vypočúvali. Títo však hneď postupovali ďalej a za nimi prichádzali mínometčíci. Postavili mínomety a pustili sa do práce, pravdepodobne strieľali na Ludoviku (vojenská akadémia). Ruskí vojaci tiež prekutali budovu skrz-naskrz. Samozrejme, len prispeli k obrovskému neporiadku.

V priebehu dopoludnia zriadenca Jánosa Unghyho poranila jedna unavená odrazená guľka na pleci. Musel si ľahnúť.

Za mínometčíkmi obsadila budovu jednotka vojenskej milície. Títo sa ubytovali aj v našej komore.

Od sobotňajšieho dopoludnia (15. januára) až do nedeľného rána sme boli spolu s touto jednotkou milície. Celú noc sme bdeli, len sme sedeli a čakali, kedy dostanú rozkaz, aby šli ďalej. Niekoľkí boli aj napití, títo začali obťažovať ženy. Keď som však po rusky oslovil kapitána, sľúbil, že ich dá do laty.

A naozaj aj tak urobil, podnapitých vykázali zo suterénu. Z tohto hľadiska boli títo Rusi džentlmeni bez hany.

Večer sa však nálada stupňovala, hrali karty, spievali ruské pesničky a podnikavejší chodili dnu-von, a šmejdili rukami všade, kde sa čo dá pohnúť. Ozbíjali nás najmä o potraviny. Vzali nám 5 kg medu, jednu šunku, údené mäso, klobásy, sušienky a jablká. V noci kutrali aj v komôrke vedľa nás a vzali odtiaľ dva fotoaparáty a hotovosť 1500 P, vtedy ešte s veľkou hodnotou.

Ale kutrali nielen v suteréne, ale aj v miestnostiach na prízemí. Ba obišli aj poschodia. Porozhadzovali nad nami v škole veci vo fyzikálnom, chemickom a zemepisnom kabinete. Pohli všetkým, čo malo akú-takú hodnotu. Niektoré cennosti sa podarilo od nich získať späť, medzi inými ďalekohľady, premietačku a iné drobnosti.

  1. januára veliteľ skoro zrána odišiel a vydal svojmu mužstvu rozkaz k boju. Išli smerom k ceste Üllői a viac sme ich už nevideli. Dvaja sa ešte doobedu vrátili a vypytovali sa na bicykle, ktoré videli v suteréne. Tieto sme však včas odpratali a odkázali sme ich na iných Rusov, čo si bicykle vzali. Aj tak si z budovy odniesli jeden dámsky bicykel – ale vďaka uvedenému sa nám podarilo zachrániť dva bicykle, z nich jeden v majetku múzea.

14.-15. januára sa budova múzea stala takmer pasážou. Múzeum navštívili vysokí dôstojníci, medzi nimi aj jeden plukovník. Vyšli na poschodie, ba aj na strechu, a odtiaľ sa dívali na hlavné mesto. Od nás prešli do Mincovne v susedstve.

Po vyšších dôstojníkoch preskúmali budovu vyhľadávači mín. Našu budovu takto prehľadalo asi 8-9 skupín vyhľadávačov, ale ani nehľadali tak veľmi míny, ako skôr zo zvedavosti. Na bránu sme na troch miestach napísali po rusky MUZEJ, a toto zaujalo zvedavých vojakov, ktorí neustále prichádzali.

Boli medzi nimi aj veľmi inteligentní, akých sme ochotne doprevádzali v ruinóznej budove. Ale boli aj veľmi pochybné osoby, ktoré lákala len vidina koristi.

Brány sme nemohli zamknúť, lebo to o to viac dráždilo ruských vojakov, hliadkujúcich na ulici. Múzeum teda ostalo otvorené zo štyroch strán: z okružnej Könyves Kálmán, z ulice Elnök, z ulice Kendeffy a ulice Villám. Len ten nevošiel, kto nechcel!

Toto boli naše najťažšie dni. Zriadenci neustále dávali pozor na brány a keď zbadali niekoho chodiť po budove, hneď mi to hlásili. Ja som v momente vzal klobúk, kabát a cudzincov som privítal a doprevádzal. Toto sme museli opakovať denne 25-30-krát. Niekedy som musel doprevádzať celé skupiny. A to všetko v múzeu, rozstrieľanom na ruinu, kde stáli len prázdne vitríny so sklenenými črepinami a stopami po zásahoch. Ale zdalo sa, že je viac radno rozprávať a doprevádzať, lebo takto ich bolo možné aj „viesť”. A to bol môj cieľ, aby som ich dostal čím skôr z budovy. Každého vojaka i dôstojníka som usmernil na 1. a 2. poschodie, lebo na prízemí neboli expozície, a ani som ich nechcel nechať samých sa po múzeu potulovať, aby ho nerozhádzali ešte viac. Na poschodiach som ukázal najviac poškodené výstavné miestnosti, niekoľko zaujímavostí (napríklad starý drevený bicykel, drevený pluh atď.), a rýchle som ich presmeroval inde. Každému návštevníkovi som sa snažil vysvetliť, že múzeum je tu na to, aby ľudia videli, ako sa „technika” rozvíjala. Toto pochopil každý Rus a páčilo sa im to. „Ťechňika” – a hneď bolo všetko v poriadku.

Veľmi mnoho zvedavých vojakov sa hneď pri pohľade do prvej miestnosti obrátilo. A hneď vyšli z budovy von. Veď tu bolo všetko v rozvalinách – „fsjo kaput”! Ale nie všetci boli takíto, mali sme aj ťažkosti. Boli takí, ktorí neustále hľadali nemeckých vojakov a za týmto účelom prekontrolovali aj suterén. Len tak z plezíru. Mnoho z nich si odtiaľ vzalo aj suvenír na pamiatku. Jeden si napríklad vzal zo zásuvky kuchynského stola náramkové hodinky Dr. Bélu Gundu. Odniesli aj jeden z domových telefónov, ale nie kvôli samotnému telefónu, lebo ho v bráne hneď aj zahodili – avšak po vybratí magnetu. Mnohí videli v starobylých loveckých puškách vážne zbrane a chceli si ich odniesť.

Viackrát prišli pýtať náradie pre delostrelecký oddiel, umiestnený v Ligete. Požičali si a nič nikdy nevrátili. Tak sa nám stratily dva čakany, 3 či 4 veľké sekery, dve lopaty a 4 rýle. Raz nám chceli vziať aj ručnú pílku, ale súc poučení z predchádzajúcich – sme ju nedali a pílu sme schovali.

Niekoľkokrát nás chceli vziať aj na nútenú prácu, ale nakoniec na to nedošlo, aj keď sme mali veľké obavy.

Keďže mňa zriadenci nazývali „pánom doktorom”, mnohí Rusi ma považovali za skutočného doktora – lekára a vyhľadávali ma kvôli liečbe. Najčastejšie ma požiadali o lieky proti pohlavným chorobám. Kvôli znalosti ruštiny ma z celého okolia často volali za tlmočníka. V tých prípadoch som mal doprovod z ruských vojakov.

  1. januára bol zranený aj zriadenec Ferenc Vadas. Pošmykol sa na zľadovatelých schodoch a vykĺbil si rameno. Odvtedy sme ho už nemohli využiť takmer na nič.
  2. januára sa prišiel pozrieť na osud svojich cenností prvý z odborných zamestnancov: Dr. Endre Némethy. Toho istého dňa skoro ráno nás navštívil aj náš riaditeľ Dr. György Domanovszky. Bol tu len krátko, a keď videl, že všetko ide poporiadku, vzdialil sa na aute.
  3. januára sme dostali správy z rôznych končín mesta (Angyalföld a Centrum). Oznamovali, že na ulici chodiť nie je bezpečné, lebo Rusi zbierajú mužov!
  4. januára zastalo auto s vysokými dôstojníkmi pri vchode z ulice Kendeffy a zamierili rovno k laboratóriu. Spolu s múzejným zriadencom Sándorom Nagyom sme ich sledovali a pozorovali, čo sa deje. Dôstojníci pozbierali všetky chemikálie, potrebné pre fotografie, náradie a požiadali o kopírovací papier. Nedali sme im ho. Začali ho teda hľadať, ale nenašli ho. S vecami, ktoré pozbierali, odišli. Zásoby, ktoré sme včas preniesli do suterénu, sa teda zachránili.

Po ozbíjaní fotolaboratória sa na druhý deň dostavil vedúci oddelenia fotografie Dr. János Manga. Smutne vzal na vedomie, čo sa stalo. V ten istý deň sa hlásil aj zriadenec Mihály Deli.

  1. január bol významný z toho hľadiska, že to bol prvý deň, kedy do budovy nevkročil žiaden Rus.
  2. januára sme začali dávať do poriadku byty na prízemí. Najprv sme zasklili ookná.

Dr. Béla Gunda a Dr. Iván Balassa začali v posledné januárové dni usporadúvať knižnicu. Zo suterénu vyniesli knihy a časopisy.

  1. januára sa dostavila aj sekretárka Mária Pereszlényi. Po vyspravení bytu na prízemí sa pokračovalo na chodbách: najprv sme odpratali sneh, nafúkaný vetrom. Po oprave kúpeľne, nakoľko sa rozbehlo aj zásobovanie vodou, sa obyvatelia múzea mohli konečne dôkladne umyť. Kúpeľňu sme za týmto účelom spojazdnili všetkým.

Začiatkom februára sme mali neustále nepríjemnosti zo strany vojakov zo susedstva, ktorí k nám v noci chodili za korisťou. Od civilného obyvateľstva, a teda aj od nás si brali bielizeň a potraviny. Z múzea brali čisté papiere – vraj na písanie listov.

V priebehu februára sme nadviazali kontakt s centrom Národného múúzea. Dostali sme trvalé preukazy, oprávňujúce k voľnému pohybu. Zatiaľ však voľný pohyb nebol odporúčaný.

Z centra som dostal usmernenie, aby som dal uzamknúť brány. A v prípade, ak sa bude do budovy dobýjať ruské vojsko, mám sa im preukázať písomným rozkazom, podpísaným vtedajším mestským veliteľom. Podľa tohto rozkazu mali vojaci prísny zákaz vstupu do múzea.

Tento písomný rozkaz bol viac-menej osožný, ale nezabránil nočným vlámaniam. Zvedaví vojaci často preliezli aj plot a vliezli cez okná. Aby sme tomu zabránili, 12. februára sme doskami zadebnili všetky okná na prízemí. Vlamačov však ani to nezastavilo. Dennodenne sa vlámania opakovali.

Usilovali sme sa získať aj vojenskú hliadku, avšak neúspešne. Mestské veliteľstvo prisľúbilo vlámania prísne vyšetriť. Na rôzne miesta v budove sme namontovali poplašné zariadenia, zvonce a zvončeky. Každý pokus o vniknutie sme sa snažili odstrašiť veľkým hlukom.

Počas marca sa uskutočnilo ešte viacero vlámaní, čo prinieslo väčšiu-menšiu materiálnu škodu. Vojaci, ktorí sa dostali dnu, pozbierali a odniesli si všetky kľúče. Viackrát rozsypali archívne dokumenty Národopisnej spoločnosti, evidenciu etnologických zbierok a zariadenie depozitu textílií.

Pozbierali a odniesli všetky okenné závesy. Hľadali fotografický materiál. Raz rozhádzali knihy a bedne v knižnici – vtedy sa stratila aj návštevná kniha knižnice Národopisného múzea, ako aj návštevná kniha samotného múzea.

Začiatkom februára sa objavil niekoľkoriadkový článok o Národopisnom múzeu v Szabadság-u, jediných novinách, ktoré vtedy vychádzali, článok napísal Dr. Béla Gunda. Uvádzanie Dr. Bélu Gundu v súvislosti s materiálom Národopisného múzea sa zakladá na omyle žurnalistu Gyulu László-a. Žurnalista ho uviedol svojvoľne a napriek tomu, že Dr. Béla Gunda ho vyslovene prosil, aby tak nekonal. Písomné stanovisko Dr. Bélu Gundu k tejto záležitosti, adresované radcovi predsedníctva Dr. Andrásovi Tasnádi – Kubacskovi, znie: „V týchto ťažkých časoch materiál múzea v zhode s Dr. Györgyom Domanovszkým ochraňoval a zachránil Dr. Mihály Márkus. Sám som bol nespočetnekrát svedkom toho, ako Dr. Mihály Márkus s najzdarilejším taktom a citom bránil nepovolaným priblížiť sa k budove Národopisného múzea a k materiálom tohto múzea.”

Dr. Béla Gunda … profesor bol v prechodnom období povolaný na výkon (vojenskej) služby do Národopisného múzea, 6. marca odcestoval naspäť do Koložváru.

  1. marca som aj ja odcestoval do Nyíregyházy, aby som na základe poverenia Ministerstva kultu prostredníctvom Krajinskej vrchnej inšpekcie verejných zbierok usporiadal materiál Múzea Jósu Andrása v Nyíregyháze, aby som o jeho stave podal inšpekcii správu, a aby som sa oň postaral dovtedy, kým nebude inak rozhodnuté.

Toto poverenie som spojil s niekoľkotýždňovým odpočinkom, ktorý mi povolil riaditeľ Národopisného múzea. V mojej neprítomnosti prevzal správu Národopisného múzea Dr. Iván Balassa – múzejný kurátor.

O udalostiach, ktoré sa udiali po 15. marci, už nie som povolaný poskytnúť hlásenie, nakoľko v tom čase sa už život rozbehol, vedenie múzea opäť prevzal Dr. György Domanovszky a jeho aktivity vyplývajú zo spisov, evidovaných od č. 1945/11.

Keď podávam správu, zachytiac písomne na základe pravdivého poznania osud Národopisného múzea, vyhlasujem, že som sa všetkými svojimi schopnosťami snažil slúžiť záujmom Národopisného múzea. To, že nie vždy sa to darilo tak, ako by som bol chcel, spôsobili prekážky vonkajších síl. Ja som v záujme Národopisného múzea vykonal všetko, čo som mohol vykonať!

Budapešť, 29. septembra 1945 Dr. Mihály Márkus m. p.

Dolupodpísaní – ako osoby, ubytované v Národopisnom múzeu, osvedčujeme, že vyššiepopísaná správa (1-16 strán) je vo všetkom pravdivá a popisuje udalosti v poradí, v akom sa odohrali.

Unghy Jánosné m. p., Molnár Jánosné m. p., Dr. Márkus Mihályné m. p., Nagy Sándor m. p., Unghy János m. p., Vadas Ferenc m. p., Nagy Sándorné m. p., Dr. Balassa Iván m. p.

(a čo všetko z tejto správy vypadlo:

  • napríklad, že tie Vianoce nebola „zima“, ale sneh a mráz „jak sviňa“, a nielen vojaci nemali čo jesť, ale ani „obyvatelia múzea“, a tak keď v záhrade múzea ostali ležať zastrelené koníky, čo ťahali povozy s kanónmi, náš Otec spolu s nastávajúcim švagrom Bélom Magosom sa v noci, keď sa nestrieľalo, odplazili ku koňom, zmrznutým na kameň, a sekerou sa snažili odpižlať z nich niečo, čo by sa dalo uvariť. Keď niečo z vychudnutej mrciny ukoristili, zvyšok decentne zakryli snehom, aby ostalo niečo aj „na potom“, inak by to boli hneď našli a zjedli vojaci,
  • a napokon medzi civilmi, ktorých prichýlili v budove múzea, boli aj naši: dedko s babičkou – Otcovi svokrovci, a napríklad babičke ruský vojak stiahol z lôžka plachtu, roztrhal ju na pásy, vyzul sa a odmotal si z nôh zhnité onuce, ovinul si nohy čistým plátnom a vypadol … ostal po ňom len smrad, posteľ bez plachty a „riňavé“ onuce …
  • čo sa týka Otcovej ruštiny, nuž tá iste nebola veľmi slávna, ale medzi Maďarmi, ak hovoril fosilnou tirpáckou slovenčinou a pridal k tomu ruský prízvuk, musel byť hviezda!
  • dosť som rozmýšľala aj o tom, prečo práve Otca poverili správou múzea, a zdá sa, že to súviselo s tým, že bol nevojakom. Keď bol po maturite vo veku, kedy mal narukovať na vojenskú službu, vysuperovali ho, lebo mal pruh a platfus – ploché nohy. V čase pešieho vojska nebolo vhodné mať vojaka, čo nemôže nosiť ťažký batoh a nevládze dlho chodiť. A preto, keď v čase vojny odviedli na front nielen vojakov základnej služby, ale povolali aj vekom vyhovujúcich záložníkov, zišiel sa chlap, ktorého iste neodvelia na front …)

*****************

ešte čosi vypadlo z denníka, ale to zrejme pre Otca bola podružná historka

Časovanie v denníku spadá do dní, keď Rusi začínali ostreľovať Múzeum, ešte pred devastačnými delostreleckými, mínometnými a leteckými zásahmi do budovy. Z neďalekého parčíku, kde boli hroby a pamätníky ruský guľometčík neúnavne ostreľoval okná na budove. Dôstojník SS ktorý tam mal strážny oddiel, prišiel do suterénu a  pýtal sa Otca, že či im to pri sťahovaní vecí do bezpečia z vyšších poschodí nebráni. Otec, že veľmi je to zlé. Tak, že vraj, už len do večera, kým nebude tma. Poslal pod strechu jedného “snajpera”, ktorý najprv do jedného vikiera priviazal samopal, na spúšť uviazal špagát a sám si sadol o 20 metrov ďalej. Začal na sporadické guľometné dávky cez špagát odpovedať. Akonáhle zistil, odkiaľ guľomet strieľa, zaznel iba jediný výstrel, a zostalo ticho.
“Aljoša ist kaput” oznámil stručne.
Keď bolo po najhoršom ostreľovaní, a občania zbierali mrtvých vojakov, našli ruského guľometčíka v parčíku s dierou uprostred čela…

Toto mi Otec rozprával, aj mi to kreslil, mňa to strašne zaujímalo, tak som vám to doplnil.

Ivan

***************

 

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.