Otcove príbehy – diel druhý

Otcove príbehy – diel druhý.

Keď bol náš Otec malý, nikto ešte netušil, že je zdravé jesť paradajky surové. Aj naša babička vravela, že v mladosti sa učila paradajky len variť na omáčku alebo polievku. Otec si pamätal príhodu, keď jeho mama robila niečo v záhrade a cez plot nakukla žobravá Cigánka, ktorá si pýtala niečo jesť. Mama povedala, že jej nemá čo dať, ešte nevarila. Cigánka poprosila: „jáj, aspoň jednu paradajku, milostivá pani …“ – no tak mama odtrhla veľkú paradajku a podala jej ju. Cigánka sa široko usmiala a s chuťou sa zahryzla do paradajky – a to nemala robiť, lebo mama-gazdiná sa nahnevala, že pred dieťaťom sa dejú takéto nehanebné a neprístojné veci, a hnala Cigánku: „Ideš ho! už nech ťa nevidím!“  – Rada by som vedela, či tento zážitok spôsobil v našom Otcovi celoživotnú nechuť voči paradajkovej polievke … a či som to v rámci DNA zdedila aj ja od neho, lebo celý život nemám rada paradajkové polievky a omáčky, hoci voči surovým paradajkám, a ani voči kečupu nemám nič …

Otcova mama sa snažila zvýšiť rodinný rozpočet predajom na nyíregyházskom trhu – a bola vychýrená tým, že jej „pchané“ (vykŕmené) husi mali najväčšiu a najjemnejšiu pečienku. Mestské bohatšie Židovky si u nej včas pred židovskými sviatkami objednávali vykrmovanie husí. Aj v dome, ktorý mali Markušovci v meste, bývali v podnájme dve židovské rodiny, a stará Markuška si privyrábala aj tým, že bola „šábes-gójom“ – osobou, ktorá v sobotu prišla zapáliť oheň v peci, na ktorej mali Židia prichystané jedlo na varenie. Cez šábes sa totiž nesmeli dotýkať ohňa, ani ho zapaľovať, a preto bolo dobré, ak im to mohol urobiť niekto, komu to nebolo zakázané. Keď Mišo – náš Otec – trochu vyrástol, aj on si zarobil pár grajciarov ako šábes-gój. A významnú úlohu, komerčne výhodnú, mal aj na sviatok pésach, kedy mali Židia odstrániť z domu všetok dovtedy používaný kuchynský riad, ktorý mohol obsahovať kvások, najlepšie bolo ho všetok predať, no a nakúpiť celkom nový riad, ktorý bol po umytí kóšer … lenže nie každá židovská domácnosť bola na to dosť bohatá, a tu nastúpil chlapec Mišo, s ktorým sa ojarmulkovaná hlava rodiny vopred dohodla na transakcii, i na jej priebehu: vopred požičali Miškovi nejaké drobné, aby v príslušnej chvíli bol poruke, v príslušnom čase mu celý kuchynský riad naskladali do niekoľkých košíkov, a on ho odkúpil – zaplatil zálohovanými mincami. Nákup si musel odniesť a u seba odložiť – celá pajesová família sa prizerala, ako Mišo každý košík opatrne nesie na rebríku do podkrovia. Keď bolo všetko spratané, košíky s riadmi uložené na povale v sene, už len bolo treba vyčkať na ďalší príslušný okamžik, kedy família potrebovala urgentne nakúpiť nové riady, aby mohli na konci pésachu urobiť hostinu, a tu sa znova – úúúplne náhodou – zišiel Mišo, ktorý mal práve takéto čosi na predaj. Rýchlo sa dohodli, Mišo zniesol košíky s riadmi zo strechy dole a inkasoval – všetci boli spokojní, vykonali svoju prácu a dodržali predpisy …

Keď ste čítali Kalinčiakovu Reštavráciu (nože si spomeňte na školské povinné čítanie), potom budete rozumieť aj takejto spomienke: Otec vravel, že jeho mama, aj keď bola „nobilis“, teda „urodzená“, sa nijako nelíšila od ostatných tirpáckych sedliačok, čo boli „neurodzené“ – rovnako hrdlačili na poli, v záhrade, dojili kravy, chovali hydinu a predávali vajcia, smotanu, maslo, tvaroh, hydinu na trhu. Ale drobný rozdiel tu predsa len bol: Markuškin muž ako zeman mal hlasovacie právo pri voľbách papalášov do stoličného úradu. (Nezistila som, v akých intervaloch v Uhorsku tie voľby na začiatku 20. storočia boli – niektorí hodnostári boli vo funkcii 4, iní 5, zas iní 8 rokov …) Celé funkčné obdobie sa nič nedialo, stoliční úradníci robili svoje, aj stará Markuška si robila svoje, avšak pár týždňov pred voľbami vicišpán a všetci ostatní bosonohej sedliačke na trhovisku zdiaľky dvíhali klobúk a s úklonom zdravili „Kezét csókolom, nemzetes asszony!“ (Ruku bozkávam, urodzená pani!) A po voľbách zas nastal pokoj …

Miško sa dobre učil, a preto po štvrtej triede nastúpil do gymnázia v Nyíregyháze, samozrejme, v tom čase to bolo gymnázium, kde sa mohli učiť len chlapci. Bola to klasická osemročná výuka, ozajstná všeobecná príprava na ďalšie štúdium: okrem (pre nás) zvyčajných predmetov mali aj latinčinu a gréčtinu, a čuduj sa, svete, aj nemčinu a francúzštinu! A aby boli na civilizovaný život  dobre pripravení, mali aj hudobnú a výtvarnú výchovu. Nuž a stal sa malér: keď začínala Otcova trieda posledný – ôsmy – ročník s maturitou na konci, prišli o profesora výtvarnej výchovy, už sa nepamatám, či umrel, alebo sa odsťahoval, či čo. V každom prípade bolo treba urýchlene nájsť pedagóga na výtvarnú výchovu oktavánov, avšak Nyíregyháza bola neveľké mestečko, a narýchlo nenašli nikoho. Náhradné riešenie sa však vydarilo: vedenie gymnázia sa dohodlo s vedením dievčenského kolégia, že im pre oktavánov na tú jednu hodinu týždenne do konca roka prepožičajú profesorku výtvarnej výchovy. Volala sa Rózsika, bola mladá a pekná. A tak sa títo nevycválaní holofojtošti dohodli, že jej spríjemnia vyučovanie: každý týždeň až do konca roka jej jeden z nich (poradie si vopred dohodli) odovzdal na začiatku hodiny ružičku … všetci boli do nej, a ona sa červenala a usmievala … Pointa príbehu prišla po maturite: vtedy neboli „stužkové“, čo mi vždy pripadala ako predčasný oldomáš na eštenevykonanú maturitu, ale po maturite mali oktaváni tzv. „ballagás“ – akúsi odobierku – obchôdzku po miestach, ktoré si užili počas štúdia (dodnes to na maďarských stredných školách funguje, len si dajte  to slovo do gúgla a kuknite si obrázky …): slávnostne vyštafírovaní a so spevom (Gaudeamus igitur …, Ballag már a vén diák …, a podobne) obchádzali najprv všetky triedy, potom okolie školy, nakoniec štamgastovské krčmičky, korzo, parčíky, dievčenské internáty a podobné miesta, s ktorými sa ako študenti lúčia – spravidla sa to v Maďarsku i dnes deje: kráčajú s pútnickými palicami na pleci, s uviazaným batôžkom s drobnosťami od spolužiakov a frajeriek …). Nuž a naši oktaváni z gymnázia rovno prešli pod okná dievčenského kolégia, zastali pod oknami zborovne a spustili: „Ne sírjon értünk, Rózsikánk, ne sírjon értünk, nem érdemes, – kicsi szíve hozzánk mért jó? nem vagyunk Magához méltók …“  a tak ďalej aj so srdceryvnou odrhovačkovou melódiou a opakovaným refrénom. (Neplačte za nami, Ruženka naša, neplačte za nami, nestojíme za to, prečo je Vaše srdiečko k nám také dobré? nie sme Vás hodní …) No a koťuhy kolegyne-profesorky otvorili naširoko okno a vystrčili doňho Rózsiku, ktorá nahlas vzlykala, až sa zachádzala … a chlapci sa smiali, až rehotali, aby sa nepovedalo, že sú namäkko … A predstavte si, Rózsika sa dostavila na ich pomaturitné stretnutie po 50 rokoch, bola už vraj na vozíku, ale doniesla aj notes so záznamami z ich triedy a veľmi sa tešila, že zopár dedkov si na ňu spomenulo ….

Po maturite sa Otec rozhodol študovať maďarský jazyk a literatúru na univerzite v Szegede. Ale to už je ďalší príbeh …

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.