Otcove príbehy – diel prvý

Otcove príbehy – diel prvý.

Náš Otec sa narodil v Nyíregyháze v roku 1912 v tirpáckej rodine (to boli tamojší gazdovia, ktorí sa z územia dnešného Slovenska presídlili v 18. storočí na Dolnú zem – na územie Szabolcsskej stolice). Otec bol najmladší z viacerých súrodencov – že z koľkých vlastne, to postupne vysvitne. O dejinách svojho rodu a „rodostrome“ a podobných lakocinkách sa Otec snažil zistiť, čo sa len dalo, a keďže pracoval roky v múzeu a neskôr ako vedec – etnograf v Akadémii, aj sa mu to celkom darilo …

Podľa údajov, ktoré sa mu pošťastilo nájsť na listinách nielen doma, ale i v rôznych archívoch (napríklad v Balassagyarmate), pochádzali Markušovci z Novohradu a vraj v stredoveku boli hradnými jobagiónmi grófa Forgácha, neskôr sa stali slobodnými – tzv. libertínmi. V 16.-17. storočí v období protitureckých bojov ich Forgáchovci poverili zásobovaním cisárskych vojsk, usídlených na hraničných hradoch a strážiacich Horné Uhorsko pred Turkami. Zásobovanie predstavovalo predovšetkým nakupovanie a transport poľnohospodárskych produktov: obilia a zvierat pre ľudí, ovsa a sena pre kone. Zrejme boli usilovní, a preto ich Forgáchovci – pravdepodobne po náležitej „motivácii“ – odporučili na udelenie zemanstva cisárskemu dvoru. Zemanskú listinu pre Štefana Markuša (*1620 – + 1680) z Tomášoviec pri Lučenci a pre jeho dvoch bratov Jána a Ondreja podpísal Leopold I. v septembri 1667 a zemanstvo rodu bolo verejne vyhlásené v Novohradskej stolici v roku 1668. K „psej koži“ patril aj erb: v erbovom štíte na zelenom poli stojí muž v uhorskom vojenskom odeve, v pravici drží pšeničný klas, a po jeho bokoch stoja dva zviazané snopy obilia. Prilbica s trojcípou korunkou (zemanskou) je zdobená zopakovaním zmenšenej mužskej postavy (vo funkcii klenotu), tu však muž drží už tri klasy. Po oboch stranách sú prikrývadlá bohato „rozfafrnené“. Je to tzv. hovoriaci erb: naznačuje činnosť svojho nositeľa.

Nevieme, čo sa dialo s Markušovcami ďalej, známy je zrejme syn uvedeného Štefana: Blasius I. (Blažej, *1651 + 1723), ktorý bol v Tomášovciach cirkevným inšpektorom, Georgius I. (Juraj, *1686 +1753) v Tomášovciach. Zaujímavý pre nás je Georgius II. (*1727 Tomášovce), lebo ten umrel v r. 1766 už v Nyíregyháze a mal dvoch synov: Jána a Blažeja.

Prečo Nyíregyháza? Po vyhnaní Turkov z Uhorska, po konsolidovaní domácich pomerov sa v r. 1740 dostala na trón Uhorska Mária Terézia, ktorá sa snažila osídliť Turkami zničenú i čiastočne vyľudnenú krajinu, a to tak, že ponúkala možnosť presídlenia z hustejšie obývaných častí krajiny, samozrejme, s prísľubom pôdy a rôznych výhod a úľav. Osídľovanie Szabolcsskej stolice mal na starosti gróf Károlyi, ktorý mal v tejto časti krajiny aj sám rozsiahle majetky. (Náš Otec tvrdil, že v tom období začala na Hornej zemi aj masívnejšia rekatolizácia, a možno aj istá sloboda vierovyznania lákala mnohých na presídlenie – v každom prípade Markušovci, čo ostali doma pri Lučenci, ostali katolíkmi, a presídlení sa hlásili k evanjelikom.) A tak sa Juraj Markuš v roku 1759 presídlil s celou rodinou do Nyíregyházy, v roku 1762 sa stal už mlynárskym richtárom, jeho syn Ján tu v roku 1779 kúpil dom a druhý syn Blažej sa na konci 18. storočia stal dokonca richtárom mesta a vraj mal veľkú zásluhu na tom, že po dlhočizných prípravách a rokovaniach od 1803 sa poddanskému mestu Nyíregyháze podarilo ako prvému mestu v Uhorsku v r. 1824 natrvalo vykúpiť z poddanstva grófskych rodín Károlyi a Dessewffy obrovskou jednorázovou splátkou.

Jánov syn Štefan vstúpil do stavovského vojska a v r. 1808 si ho dokonca zvolili za poručíka. Família sa celý čas venovala najmä poľnohospodárstvu (to znamená, že makali ako sedliaci). V rode pokračuje línia Štefanom II. (*1766 + 1810 Nyíregyháza), Štefanom III. (*1806 +1840 Nyíregyháza, manželka Anna Zomborszky), Andreasom (*1837 +1893 Nyh.), až sa dostaneme k môjmu dedkovi z Otcovej strany: Jozefovi Markušovi (*1872 +1921 Nyh.) a babke Zuzane Pápay (*1874 +1942, Nyh.). Žiaľ, starých rodičov z Otcovej strany sme nemali možnosť poznať.

Neviem, kedy sa dedko s babkou zosobášili, ale z rozprávania nášho Otca – aj on to len počul od mamy a starších príbuzných – vysvitlo, že starých rodičov prvý syn ako malé dieťa umrel. Potom sa narodil ďalší chlapček, ktorý sa mal k svetu, ale pri žatve, keď pracovali všetci na poli, kde sa aj varil v kotli nejaký guláš či čo, sa chlapček, ktorý sa práve učil chodiť, pritmolil ku kotlu a prevrhol ho na seba, a nuž, neprežil to. Babka sa veľmi trápila. Nemala pokoja, a dospelo to až tak ďaleko, že donútila svojho muža, aby jedného dňa zapriahol pred svitaním do dvojkolesky a odviezol sa ďaleko do ktorejsi dediny kdesi pri Debrecíne k istej „látóasszony“ – čiže vedme, ktorá „vidí“, lebo jeho manželka chcela vedieť odpovede na svoje otázky, či je tomu ona na vine, či už nikdy nebude môcť mať deti, či je na nej nejaký trest, alebo čo …

Viem si predstaviť, že gazdovi sa neveľmi chcelo, ale keď musíš, tak musíš. Zapriahol teda a cestou morfondíroval, ako a čo tam má povedať. Keď už za bieleho rána došiel k domu vedmy, už tam bolo viac povozov, ktorí čakali na „vyšetrenie“. Tá vedma vraj mala akúsi pomocníčku, ktorá organizovala premávku podľa pokynov od vedmy. Všetci museli čakať. Dedo si myslel, že sa teda načaká, keď už toľkí prišli pred ním. Avšak keď sa začali „ordinačné hodiny“, pomocníčka vyšla von a povedala, že ako prvý má ísť dnu ten jeden, ktorý prišiel veľmi zďaleka – interesanti dali hlavy dokopy a vysvitlo, že z najväčšej diaľky prišiel mladý gazda z Nyíregyházy, a tak hneď išiel dnu – prvý šok. Vedma sedela v tmavej miestnosti s lampášom či sviečkami, dedo si z toho veľa nezapamätal, hlavne, že nič nemusel hovoriť, ona mu sama povedala, že vie, že jemu sa veľmi nechcelo prísť, ale žena ho donútila, a tak sa naveľa odhodlal, aby bol v dome pokoj – druhý šok. Potom sa chvíľu dívala niekam do sviečok či čo, a povedala, že má manželke povedať, že dvaja chlapčekovia sa hrajú a usmievajú, majú sa spolu dobre, nehnevajú sa na ňu, nech sa upokojí – to už šoky ani nestihol rátať. A vedma mu povedala, že „vidí mladé kosti“, a že má povedať manželke, že „tento už bude žiť“. A s tým ho odposlala domov.

Nuž prišiel domov a rozpovedal, čo a ako, a tu sa mu žena priznala, že je znova tehotná, a najmä preto bola nepokojná, lebo sa obávala o tretie dieťa, či s ním znovu nebude zle. No a tento vytúžený synček sa stal mojím najstarším strýkom – bol to Andri bácsi z Hornej Seče, narodený v r. 1898 (+1980), pamatám si ho ako usmievavého láskavého ujka s vykrútenými figliarskymi fúzikmi, ktorý k nám chodieval do Košíc na návštevu koncom leta – po žatve, keď už mal viac času. Po ňom sa v r. 1901 narodil Jóska bácsi (+1993), ktorý študoval teológiu v Kremsi a stal sa kazateľom, ďalší bol Štefan v r. 1906, ktorý nebol celkom zdravý – jednu ruku mu poškodila tuberkulóza, a preto, keď bolo rodičom jasné, že sa vlastnými rukami ako sedliak neuživí, dali ho na ekonomickú školu, a potom robil ako účtovník v banke v Nyíregyháze, no a napokon Mišo – náš Otec – sa narodil ako „poškrobok“ v roku 1912.

Dedo bol vraj vždy zdravý a mocný človek, a tu zrazu v júni 1921 mu prišlo zle, ochorel, ľahol do postele, lekár ho aj vyšetroval, ale nevedel zistiť, čo sa mu stalo, a po dvoch či troch dňoch, kedy viackrát počul akési chóry sladko spievať a čudoval sa, že ostatní v izbe to nepočujú, dodýchal. Mal len 49 rokov. Ťarcha postarať sa o rodinu – mamu a najmladšieho brata – pripadla na najstaršieho syna, ktorý bol v tom čase už ženatý (Andri bácsiho oženili veľmi mladého a veľmi rýchlo, keď ho na záver svetovej vojny odviedli do rakúsko-uhorského vojska, aby ho po sobáši mohla manželka vyreklamovať ako živiteľa rodiny …). Andri bácsi mal šesť detí: Ondreja, Helenu (Icu), Števa, Jozefa, Zlatu a Zuzanu – to boli vlastne moji bratranci a sesternice, aj keď dvojitými generačnými posunmi v našich rodinách mali títo bratranci a sesternice svoje deti, ktoré boli skoro všetky staršie ako ja sama ….

Horšie s vojnou dopadol v poradí tretí syn: Štefan. Bol zamestnaný v banke ako účtovník, medzitým sa stihol už aj oženiť a narodila sa im dcérka Klárika a syn Juraj, keď sa blížil koniec druhej svetovej vojny, a s ním sa blížil aj front a Červená armáda. Maďarsko patrilo medzi porazené krajiny … Riaditeľ banky, keď sa front blížil, zbalil kufre a rodinu, odovzdal banku na zodpovednosť zástupcovi a zmizol pred vojskom. Keď sa front ešte viac priblížil, zástupca zbalil kufre a rodinu, odovzdal banku účtovníkovi Štefanovi a zmizol. Štefan už nemal komu čo odovzdať, tak chodil do banky aj v tých nepokojných časoch, keď už Rusi sedeli aj v Nyíregyháze. A keď prišiel príkaz zabrať určený počet zajatcov na nútené práce – ako potrestanie porazenej krajiny – aj v Nyíregyháze chodila ruská vojenská hliadka a na ulici zbierala potrebný počet chlapov. Štefanova žena Jolánka, na rukách so synom, so slzami v očiach videla, ako jej manžela cestou – skoro pri vlastnom dome – odviedli aj s inými mužmi, a nikdy ho už nevidela. Niekoľko mužov sa po rokoch do Nyíregyházy vrátilo a vraveli, že jeho naposledy videli kdesi pri Kaukaze, ale v tých lágroch vraj zúril týfus, a tak o tomto strýkovi sa nám už nepodarilo nič viac zistiť. … Jeho dcérka Klárika umrela ako mladé dievča, ale jeho syn Juraj sa s matkou usadil v Miskolci, kde sme ho neskôr aj navštívili, vtedy už bol ženatý a mal dve dcérky.

Jóska bácsi sa stal po ukončení teológie metodistickým kazateľom v Nyíregyháze, oženil sa a narodili sa im deti: Zlata, Elenka, Perla, Štefan,  Zoltán. Jeho manželka umrela, keď bol Zoli ešte dieťatko, a tak sa mladý duchovný oženil ešte raz: s Alžbetou, pochádzajúcou z nemeckej rodiny z Báčky, ktorá sa o deti svedomito a láskavo starala, a ktorej sa ešte narodil syn Jozef. Aj Jóska bácsi k nám sem-tam prichádzal na návštevu, ale on mi nebol taký milý ako Andri bácsi, lebo sa toľko neusmieval a väčšinou mi dával mnoho prísnych otázok a ponaučení …

Ale už sme trochu predbehli dobu: najprv sa zastavíme v čase detstva a mladosti nášho Otca v Nyíregyháze a vo „Vrbovskom sálaši“ – čo je vlastne bývalý „Werbőczy-bokor“. Tirpácki gazdovia si organizovali život tak, že najmenšie deti v predškolskom veku ostávali pri matke v „sálaši“ – to bola analógia „kopanice“ na piesčitej rovine okolo Nyíregyházy, každý sálaš predstavoval zoskupenie niekoľkých gazdovstiev (či matka viedla domácnosť, varila doma alebo robila na poli, tmolili sa malé deti pri nej), a keď už bolo treba ísť do školy, každý slušný gazda mal aj dom v meste, kde žili starí rodičia, a kde počas školského roka bývali školopovinné deti, aby v zime nemuseli ďaleko chodiť. V meste mávali pri dome kravu, aby bolo pre deti mlieko, aj chovali nejakú hydinu, a zvyšok potravy nosili zo „sálašu“.

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

1 reakcia na Otcove príbehy – diel prvý

  1. Michaela povedal:

    Dobrý deň,

    ďakujem za príbehy (aj mojich) predkov,po ktorých pátram už dlho a dnes som ich náhodou objavila.Som pravnučka “Andri bácsiho” (od jeho dcéry Helenky),zomrel,keď som mala 1 rok,tak som nemala možnosť vypočuť si príbehy našich predkov od neho.
    Ešte raz zo srdca ďakujem,idem čítať dalej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.