Otcove príbehy – diel tretí

Otcove príbehy – diel tretí.

Náš Otec po maturite nastúpil na univerzitu v Szegede ako poslucháč odboru maďarského jazyka a literatúry – asi v roku 1930 alebo 1931. Vtedy neboli prijímačky, za štúdium na univerzite sa muselo platiť – študoval teda len ten, kto na to mal, alebo komu to niekto iný zaplatil … Štúdium sa mu páčilo, už sa videl, ako aj on raz bude stáť za katedrou na gymnáziu a vyučovať mládež.

Spomínal aj na to, že v tom čase už v Nyíregyháze jestvovalo múzeum a v ňom bol riaditeľom Kiss Lajos – to bol pôvodne vyštudovaný divadelník, ale učarovala mu minulosť, a tak sa ňou aj celý život zaoberal, dokonca napísal dve významné monografie na tému života chudobných ľudí na maďarskej nížine (A szegény ember élete – 1939, A szegény asszony élete – 1943), ktoré sa stali základnou povinnou literatúrou etnografov v Maďarsku. (Aj ja som tieto knižky v Otcovej knižnici našla, aj som ich ešte v detstve prečítala – myslím, že vďaka príjemnému fluidu, čo z Otcových knižiek sálalo, som prečítala ešte v detstve a v čase dospievania viac etnografických knižiek, ako mnohí poslucháči etnológie za celé štúdium …). A aj v Szegede bolo múzeum – jeho riaditeľom bol Móra Ferenc, autor veľkej skupiny mojich najmilších detských knižiek, ktorý robil archeologické výskumy v širokom regióne okolo Szegedu. Títo dvaja páni múzejníci využili nášho Otca na výmenu listov a knižiek – pár dní pred jesenným odchodom do Szegedu sa Mišo zjavil u pána Kissa, a ten v dohodnutom čase pripravil balíček pre pána Móru, a keď sa zas semester v Szegede chýlil ku koncu, Mišo sa bol pripomenúť u pána Móru, a ten mu pripravil balíček pre pána Kissa …

Na univerzite prednášali viacerí piaristickí profesori – jedným z veľmi významných bol aj Sík Sándor – jazykovedec, literát a básnik. Svojim poslucháčom zadával aj seminárne práce, keď si mali tému naštudovať, pripraviť krátku prednášku a nakoniec ju aj predniesť. Po jednej takejto prezentácii povedal profesor Sík (na konzultácii v kabinete, nie v učebni pred všetkými) nášmu Otcovi: „Pán Markuš, vy sa nehodíte na učiteľskú dráhu. Z vás nebude dobrý profesor. Mali by ste zmeniť štúdium.“ Otec mi pri rozprávaní tohto príbehu povedal, že pri tejto rade sa mu zrútil svet. Že on nebude dobrý učiteľ? Že nebude učiť na gymnáziu? Všetko, čo si vysníval a predstavil, sa nestane? Prečo??? A profesor pokračoval: „Sledujem vaše práce a prednes. Už ste viackrát prezentovali výsledky svojho štúdia – pripravili ste sa veľmi dobre, ale potom ste v ústnom prejave najprv povedali v skratke, o čom budete hovoriť, potom ste to podrobne rozviedli, a napokon ste ešte raz zopakovali, čo ste už predtým dvakrát predniesli. Takéto opakovanie si pred mládežou nesmiete dovoliť – po niekoľkých týždňoch sa vám budú za chrbtom smiať a napodobňovať vás …“ Zaujímavé, Otca ani nenapadlo pochybovať o pravdivosti toho, čo profesor vravel. Len sa opýtal, že  čo teda podľa pána profesora by mal urobiť. A ten mu poradil: „Pán Markuš, vy ste sa narodili pre iný odbor – pre národopis. Pochádzate z dedinského gazdovstva, poznáte všetky poľnohospodárske náradia a postupy práce, ste dostatočne precízny, ovládate viac jazykov, máte dobré predpoklady pre vedeckú prácu v tomto odbore. V Szegede sa však národopis na univerzite nedá študovať, ale vy môžete požiadať o prestup na univerzitu v Budapešti, tam majú aj národopis.“  Otec dosť ťažko preglgol svoj zrútený svet, ale poslúchol dobrú radu, prestúpil do Budapešti (zrejme musel urobiť časom aj nejaké diferenčné skúšky, o tom už podrobne nerozprával), ale neskôr veľmi oceňoval, ako dobre mu profesor poradil. A pri štúdiu začal vnímať aj svoj tirpácky svet inými očami – nielen zvnútra, ale aj akosi objektívne, zvonku.

Profesori v Budapešti Otcovi odporúčali aj to, aby, ak si to môže dovoliť, absolvoval jeden rok štúdia aj vo Viedni, a to preto, aby získal širší prehľad na národopis v kontexte Strednej Európy – Otec si teda precvičil zhrdzavenú nemčinu a užil si vysokoškolský život aj v Rakúsku. V tom čase bola móda univerzitných študentov, že si na konci štúdia nechali narásť bradu – aj Otec sa prestal holiť, a popri jeho špinavoblonďavej štici mu narástla kučeravá briadka s ryšavým nádychom. A o vtedajšej atmosfére vo Viedni (nedlho pred anšlusom) najlepšie hovorí skutočnosť, že keď vošiel so skupinkou kolegov do ktorejsi študentskej viechy, tak sa tam zdvihol akýsi podnapitý „Bursch“ a chcel Otca vyhnať k dverám so slovami: „Heraus, Jude!“  Otec sa teda radšej oholil …

Neviem, čím sa Otec zaoberal vo svojej diplomovej práci, a či vtedy vôbec boli také diplomové práce ako dnes, ale jedno je isté: po ukončení štúdia sa rozhodol urobiť si doktorát (to znamenalo titul „PhDr. – Philosophiae Doctor“), k čomu musel znovu skladať ďalšie skúšky, za ktoré bolo treba zaplatiť, a mal napísať doktorskú dizertačnú prácu, ktorú musel na vlastné náklady aj knižne vydať v náklade minimum 200 kusov (zdá sa mi, že Otec spomínal tento počet), a z nich istý počet aj odovzdať univerzite, na ktorej ten doktorát robil. Medzitým však musel aj z čohosi žiť, a tak počas spracovávania doktorskej práce nastúpil do zamestnania ako vyštudovaný etnograf do Národopisného múzea v Budapešti. Riaditeľ ho pridelil k staršiemu kolegovi, a ten ho zadeľoval na istý čas na každé oddelenie múzea, aby sa zoznámil s múzejnou prácou. Z času na čas si ho zavolal aj riaditeľ a pýtal sa ho, ako sa mu vodí. Po týždňoch vypisovania evidenčných kariet a iných „zbytočných“ tlačív a všelijakých papierovačiek Otec povedal, že si myslel, že bude robiť aj nejakú zmysluplnú odbornú prácu, nielen písačky. Riaditeľ mu však povedal: „Pán Markuš, vy musíte vedieť, čo ktorá práca v múzeu obnáša, aj tá najjednoduchšia – raz budete v nejakom múzeu riaditeľom, a potom budete potrebovať vedieť prideliť prácu a vedieť ju skontrolovať, a musíte vedieť, ako dlho môže ktorá práca trvať … preto chcem, aby ste sa oboznámili so všetkým, čo sa v tomto múzeu robí.“ Otec sa trochu zahanbil, a potom už nevyskakoval, keď ho niečo nebavilo, lebo cítil, že riaditeľ vie, čo robí. A život mu dal za pravdu …

Ale vráťme sa ešte k tej doktorskej práci z roka 1943: jej názov je A bokortanyák népehttp://mtdaportal.extra.hu/books/markus_mihaly_a_bokortanyak_nepe.pdf

Dalo by sa to preložiť „Ľud (nyíregyházskych) sálašov“ – slovo bokortanya je zložené z dvojice bokor – krík a tanya – osada, kopanica, avšak toto označenie na menšiu skupinku gazdovstiev na Dolnej zemi (o rozlohe asi ako u nás boli západoslovenské kopanice) sa používalo len v tomto jedinom regióne, a týkalo sa tirpákov – obyvateľov slovenského pôvodu. Knižka je monografiou – komplexne sa zaoberá tirpákmi: ich spôsobom života, tradíciami, prácou, sviatkami i každodenným životom, jazykom, folklórom a vôbec VŠETKÝM. Jedna maďarská etnografka, mladšia ako náš Otec, mi raz povedala: „My sme všetci mali knižku tvojho otca  ako povinné čítanie počas štúdia – bola to prvá monografia tohto druhu v maďarčine, ktorá sa podrobne venovala jednej etnickej skupine a preskúmala ju zo všetkých strán.“

A ešte jedna zaujímavosť: Otcovi odporúčali peštianski profesori pri spracovaní doktorskej témy, aby sa lepšie oboznámil so slovenským etnikom na pôvodnom mieste – aby mohol identifikovať súvislosti, vzťahy a javy, viažuce sa ku krajine pôvodu, od tých, čo sa vyvinuli až na Dolnej zemi. A tak sa Otec vydal na vandrovku: samozrejme, do Martina, vtedy to bol ešte Turčiansky Svätý Martin, ikonické slovenské mesto, sídlo Slovenského národného múzea a Matice slovenskej. Vďaka Matici sa Otcovi podarilo zorganizovať si pobyt veľmi dobre: vybavili mu nocľah u železničiara (ajznboňáka), ktorý bol členom Matice, plat nemal veľký, ale mal pre svoju rodinu štátny byt aj s jednou malou izbičkou, ktorú mohol na čas ponúknuť krajanovi zo zahraničia – takto aj on podporil štúdium zahraničného Slováka. Bývanie teda bolo vybavené, ešte catering: členom Matice bol aj miestny riaditeľ banky, ktorý ponúkol dolnozemskému krajanovi možnosť každý deň sa naobedovať v jeho dome: vždy presne o dvanástej sa mal Otec hlásiť u pani riaditeľovej, ktorá mala prestreté aj pre neho, a dostal parádny obed. Veľmi dobré spomienky mal Otec na túto študijnú cestu.

Nakoniec ešte jedna skutočnosť, čo znamenala Budapešť v Otcovom živote: na mládežníckych stretnutiach v metodistickom zbore na Felsőerdősor sa tam zoznámil s našou Mamou – vlastne s celou ich rodinou, ale to už predbieham, najprv  by sa ešte hodilo pár Maminých spomienok …

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.