Rodinný príbeh košický – druhý diel.

Rodinný príbeh košický – druhý diel.

Po presídlení do Košíc začal Otec chodiť do práce – do Východoslovenského múzea. V tom čase po vojne bol riaditeľovaním dočasne poverený Jozef Fabini, akademický maliar, ktorému sľúbili, že akonáhle sa nájde múzejník, bude môcť ísť späť k svojmu umeniu. (Na gymnáziu sme mali celú budovu školy – schodiská a chodby – vyzdobené drobnými grafikami hradov na Slovensku od Fabiniho, ale v zbierkach múzeí a galérií sa zachovalo aj veľa jeho obrazov.) Chvíľu trvalo, kým nášmu Otcovi poodovzdával všetko, a potom sa stal riaditeľom už náš Otec. V tom čase malo múzeum len zopár zamestnancov: okrem riaditeľa tu bola jedna pani na všetko: sekretárka, ekonómka aj knižničiarka v jednej osobe, no a zriadenec, ktorý priamo v múzeu v suteréne aj býval – ujo Kulhanek, veterán z 1. svetovej vojny, aj s manželkou, ktorá v múzeu upratovala.

Otec sa začal oboznamovať so svojím pracoviskom a zbierkami múzea. Začal sa oboznamovať aj s dejinami mesta a jeho mešťanov. Keď raz skúmal akúsi vec a vypytoval sa na niektoré rodiny v meste, povedali mu, že to už bude vedieť len pán doktor Aranyossy, bývalý advokát, v tom čase už na dôchodku. Otec sa teda začal zháňať po dr. Aranyossym a dostal dobrú radu, že „každý deň popoludní o piatej sedáva pán Aranyossy pri svojom stole v Andráške“. Andráška – to bola nóbl kaviareň v tzv. Andrássyho paláci na Hlavnej ulici. Otec teda došiel do Andrášky o piatej a hľadal – no a aj našiel: aj keď bol advokát Aranyossy už na dôchodku, ešte stále chodilo za ním radiť sa mnoho Košičanov, a on tieto „audiencie“ vybavoval v kaviarni. Otec teda musel počkať, kým naňho prišiel rad. A keď si už mohol prisadnúť, predstavil sa a začal sa pýtať. Nuž, starý Aranyossy bol spočiatku veľmi odmeraný a nechcel veľmi hovoriť. Otec odišiel s dlhým nosom. Neskôr zistil, že si ho starý advokát „overil“ a „preklepol“ cez svoje kontakty, a až potom mu zavolal, že teda môže za ním prísť, ale to už mohol dôjsť rovno do Aranyossyovského domu č. 22 na Šrobárovej (dnes Alžbetinej) ulici, kde mal doktor svoj advokátsky archív – spisy sporov niekoľkých generácií Košičanov, ktoré nazhromaždili generácie advokátov v rodine Aranyossy. Ešte jeden minipríbeh sa mi tu žiada doplniť: advokát bol veľmi dlho starým mládencom a oženil sa až na staré kolená, ale to si vzal svoju noblesnú sekretárku, veľmi šik a príťažlivú mladú dievčinu. Všetky matróny v meste tým boli pobúrené a manželov Aranyossyovcov nikto nepozval na návštevu, ale všetci manželia starému družne závideli jeho fešnú mladú pani. (A toto bola tá „stará pani“, ktorú som spomenula v predchádzajúcom príbehu, že chodila do záhrady a do filagórie nad našou záhradou – aj ako starenka sa nosila elegantne, vystretá, na rukách v lete biele cvernové rukavičky, naondulované vlasy pod klobúčikom.) Keď umrela ako bezdetná vdova, ich byt vypratali, a darmo náš Otec upozorňoval, že tie spisy z domu treba zachrániť a uložiť do mestského archívu, nikto o to nemal záujem a kroniky súdnych sporov sa dostali do zberu …

V múzejníckej práci sa Otec tak dobre „zabehal“, že onedlho už pracoval aj v Československom zväze múzeí. Jeho práca si vyžadovala mnoho služobných ciest do Bratislavy i Prahy.

V tom čase sa pánske košele predávali ešte v kartónových krabiciach, nuž a tieto krabice sa potom tak recyklovali, že keď Otec večer docestoval odkiaľsi, vyložil z tašky špinavú bielizeň a Mama mu do košeľovej krabice vložila ďalšie dve či tri vyprané a vyžehlené košele a s tým Otec nadránom zas zvesela odkráčal na stanicu … Kveta povedala, že niekedy ho nevideli viacero dní, lebo keď došiel, deti už spali, a keď znovu šiel na vlak, ešte spali …

Jednu udalosť z tohto obdobia Otec nemohol zabudnúť: bol práve v Prahe na akejsi múzejníckej „slezine“, a pritom aj ktosi mal významné jubileum, a tak sa pracovné stretnutie končilo veselou oslavou, no a keď sa Otec zdvihol, že teda už ide na večerný (nočný) vlak do Košíc, veľmi ho prehovárali, aby ešte nešiel. Ktosi s dobrými kontaktami „tam hore“ mu vybavil aj to, že môže ísť neskôr lietadlom, ktorým poletia akísi komunistickí papaláši, lebo je ešte voľné miesto, nech teda pokračuje v oslave. Otec sa ale nedal nahovoriť, rozlúčil sa s veselou spoločnosťou a ponáhľal sa na vlak. Ráno už bol doma. A až potom sa roztriasol, keď mu zavolali do múzea, že nech pripraví budovu a uprace foyer, lietadlo z Prahy havarovalo s akýmisi funkcionármi, a keďže mesto v tom čase nemalo inú budovu s honosným foyer, rozhodli sa, že štátny pohreb s rakvami košických funkcionárov začne vo vestibule múzea. Otec sa potom pozeral na niekoľko zavretých rakiev na katafalkoch v múzeu a myslel na to, že koľko málo chýbalo a aj on tam mohol ležať medzi nimi ….

Iná spomienka Otca sa týka pána grófa Sztárayho. Bol to potomok rodiny Sztáray, ktorá kedysi pochádzala z obce Staré pri Michalovciach, a ešte aj v I. ČSR to boli zemepáni, ktorým okrem iných statkov patrila veľká časť mesta Michalovce. Samozrejme, po znárodnení v roku 1948 mu komunisti nenechali z majetku nič a musel opustiť aj vlastný kaštieľ. A aby mu odplatili to, ako grófi žili „z mozoľov ľudu“, neumožnili mu ani sa zamestnať. Z čoho mal žiť? Podarilo sa mu zachrániť jeden slávnostný odev uhorského aristokrata, tzv „díszmagyar“ – vrátane čižiem, kožušinovej čapice s volavčím perom a cizelovanými filigránovými sponami s drahými kameňmi. Schovával si tento odev u kohosi, lebo keby ho u neho komunisti našli, aj to by boli zrekvirovali bez náhrady. Došiel teda pán gróf do múzea za riaditeľom, že či by od neho tento odev neodkúpili. Ukázal aj fotografiu, ako oblečenie vyzerá. Nuž, Otec vedel, čo sa smie a čo sa nesmie, a odpovedal grófovi, že od NEHO to múzeum nesmie odkúpiť, a keby sa on ako riaditeľ oficiálne dozvedel, že pán Sztáray takéto niečo vlastní, mal by to nahlásiť … a tak ďalej, verzia o rekvirácii. Ale keby jednotlivé kusy s niekoľkodňovými prestávkami postupne podonášali roľníci a robotníci, od nich by to múzeum už mohlo kúpiť … Gróf v tomto nevidel problém, nakoľko mal veľmi dobrý vzťah s bývalými „poddanými“ – poľnohospodárskymi robotníkmi a sedliakmi na svojom bývalom majetku, našiel si dosť verných na to, aby si navzájom dôverovali, a aby títo postupne podonášali kusy odevu, a myslím, že drahé  zdobené gombíky boli ešte osobitne doručené, a Východoslovenské múzeum získalo pekný kompletný „díszmagyar“. Gróf sa na starobu živil tým, že súkromne dával hodiny cudzích jazykov – plynulo ovládal vraj aspoň päť rečí.

Iný Otcov príbeh bol o pani Alžbete Güntherovej-Mayerovej. Bola to nielen výtvarníčka, ale po ukončení štúdia aj veľmi erudovaná historička umenia z Bratislavy, ktorá mala tú „smolu“, že sa vydala za JUDr. Günthera z Brna, ktorý sa stal po vojne zamestnancom ambasády USA, a tak ho ŠtB uväznilo a pritom aj umrel, no a jeho manželka so synom i svojou matkou musela opustiť bratislavský byt – bola z Bratislavy vyhostená, nikde sa neopovážili ju zamestnať. Zväz múzeí teda navrhol, aby sa pani Alžbeta mohla nasťahovať na východ do Betliara a tam spracovať podrobnú inentarizáciu zbierok v Andrássyovskom kaštieli. Otec bol veľmi hrdý na to, že patril v zväze medzi tých, ktorí túto akciu vyšpekulovali a presvedčili o jej nevyhnutnosti verchušku (jeden z argumentov bol aj to, že Andrássyovská knižnica v Betliari obsahuje množstvo cudzojazyčných kníh, a ťažko nájsť osobu, ktorá by bola schopná čítať aj nemecky, aj francúzsky, aj latinsky, aj maďarsky). Pani Alžbeta sa potom aj revanšovala: pozvala Otca s rodinou na dovolenku do betliarskeho kaštieľa. To bola jedna z mála dovoleniek, akú si naši rodičia dožičili: Mama na to spomínala veľmi rada, cítila sa tam ako v raji, Otec chodil po okolitých dedinách a robil si etnografický výskum, Kveta a Ivan behali po kaštieli i parku, obed im všetkým doniesli v obedároch z družstva (to vybavila pani Alžbeta) a Mama mohla celé dni ležať na bruchu v betliarskej knižnici a čítať z nej, čo len chcela … asi jediná dilema bola každé ráno a večer: ktorú kúpeľnu vyskúšať? Návštevníci počas prehliadky kaštieľa totiž vidia jednu či dve, ale kaštieľ má snáď aj osem grófskych kúpeľní, každá má vaňu, umývadlo a záchod s inou farbou a vzorom a v tej istej farbe má aj obklad z fajansových obrázkových kachlíc na stenách. Mohli si vyberať!

V päťdesiatych rokoch silnel tlak na to, aby pracujúci vo vedúcich funkciách boli členmi komunistickej strany. Otec chvíľu odolával, ale keď už šlo do tuhého, tak sa s boľavým srdcom rozlúčil s múzeom, odišiel do Slovenskej akadémie vied a stal sa zamestnancom Národopisného ústavu. Akadémia vied mala v Košiciach svoje vysunuté pracovisko v dome na Protifašistických bojovníkov 7, náš Otec bol etnograf, s ním spolu sedel pán Miko, ten bol zamestnancom (asi) Jazykovedného ústavu SAV a pán Halaga patril zas k Historickému ústavu SAV, oproti vo dvore boli pracovníci Helmintologického ústavu SAV a svojimi červíkmi a pásomnicami, naloženými do liehu, vyzdobili všetky chodby v budove …

Neviem, do akého obdobia patrí ďalší Otcov príbeh: či je to po roku 1948, kedy vznikli nové orgány verejnej moci – národné výbory a zároveň bolo Slovensko rozdelené do 6 krajov (medzi nimi bol aj Prešovský, aj Košický kraj), alebo len pred rokom 1960, kedy sa mala správna moc rozdeliť na spolu tri kraje (Západoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský), a kedy mesto Prešov prišlo o štatút sídla kraja a Východoslovenský národný výbor sa upelešil v Košiciach. Otec mi to rozprával len raz, a ten hmlistý úvod som si neveľmi pamätala: šlo o to, že súdruhovia komančovia v Prešove, centre ukrajinskej kultúry, vraj sľúbili Veľkému bratovi ZSSR, že sa niektoré „rusnácke“ (rusínske – po košicky) obce preradia z Československa do ZSSR. Mal to byť akýsi komplot, ktorý chceli len tí, čo ho pripravovali, a tí ostatní sa obávali nesúhlasiť, ale zdržiavali a hrali o čas. A keď už to bolo skoro dotiahnuté, vtedy z Prahy vyšiel príkaz, že to treba naozaj vedecky overiť, kam to obyvateľstvo etnicky patrí, a podľa toho ho spravodlivo zadeliť. Nuž, Otec o tomto netušil, on len dostal „zvrchu“ od svojich šéfov úlohu so zoznamom hraničných obcí, aby tam bez ďalšieho vysvetľovania vykonal národopisný prieskum etnickej príslušnosti, a aby správu s výsledkami doručil vyššie (do Bratislavy či Prahy, už si to nepamätám). Vybral sa teda na niekoľkodňový terénny výskum na severovýchod republiky, niekam sa dostal vlakom a autobusom, ale boli to dediny na konci sveta, kde autobus šiel asi tak dvakrát do dňa: ráno a večer. V priebehu dňa pešoval z jednej dediny do druhej, mal mapu, nerobil to prvýkrát. V dedine navštívil zvyčajne faru (ak bola), potom krčmu (ak bola), a potom si prisadol k starým ľuďom, sediacim pri chalúpkach na priedomí (tí tam boli vždy, najmä starenky). Porozprával sa s nimi, ako sa volajú, ako sa volali ich rodičia a starí rodičia, odkiaľ pochádzajú, či sú domáci alebo „pristáši“, kam chodia do kostola, v akom jazyku sú bohoslužby, ako sa modlia otčenáš, kedy majú sviatky, či vedia čítať (a ak áno, potom čo čítajú), ako rozprávajú s deťmi a vnúčatami, aké jedlá varia, aké zvieratá chovajú a čo s nimi robia, a tak ďalej. Keď náhodou zablúdil otázkou k téme blízkej Ukrajiny, obyčajne sa urazili a vehementne zdôrazňovali, že oni nie sú Ukrajinci, sú „naši“ Čechoslováci, a aj vždy boli! aj ich niekdajší rodičia! Kdeže, nie, nikoho príbuzného tam nemajú! A tak kráčal Otec do ďalšej dediny, sem-tam ho vzal nejaký gazda na povoz. Zrejme však domáci tušili niečo nekalého, lebo keď na druhý či tretí deň skončil výskum v najvzdialenejšej dedinke a chcel čakať na večerný autobus, poslali za ním chlapca, aby mu povedal, nech nečaká na autobus a ani nech nejde po hradskej, lebo nejakí policajti ho vraj už v predchádzajúcej dedine hľadajú – nech ide poľnou cestou iným smerom, aby ho nenašli. Otec poslúchol a z poľnej cesty potom videl policajné autá, naložené ozbrojenými milicionármi, smerujúce do dedinky, odkiaľ práve vytiahol päty … poponáhľal sa, a akosi sa mu pošťastilo pešo, vozom, busom zmiznúť, na železničnej stanici hneď sadal na vlak a hajde do Bratislavy (či Prahy), cestou napísal správu, ktorú ráno hneď odovzdal a po dobre vykonanej práci odcestoval domov. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že sa mu podarilo uniknúť prešovským ukrajinským komo-fanúšikom a ich milicionárskej úderke, ktorým takto pomohol neuspieť … vraj, keď sa s oneskorením dozvedeli o jeho misii, ho chceli len na nejaký čas spacifikovať, aby nestihol odovzdať podklady.

Akosi tu veľa o rodine nebolo: Mama s Dedkom sa starala o bujne rastúcu záhradu a trochu menej bujne rastúce deti, prala a žehlila, umývala okná a podlahy a Babička varila a piekla. Všetko smerovalo k vyvrcholeniu, ba priam katarzii: v roku 1959 som sa narodila ja!

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.