Rodinný príbeh – presídlenie z Maďarska do Československa

Rodinný príbeh – presídlenie z Maďarska do Československa po 2. svetovej vojne.

Naši rodičia sa brali v lete 1944. Pokiaľ som si to dobre zapamätala, na pár dňovú svadobnú cestu šli na dnešné Slovensko – existuje aj fotografia našej Mamy pri kapličke cestou na hrad Krásna Hôrka. Toto územie však v tom čase patrilo k Maďarsku. Veľa cestovania si nemohli dovoliť, nemali peňazí nazvyš. Otec vzal Mamu neskôr aj do Nyíregyházy, máme aj takú fotku, kde Mamu na chvíľu posadili na koňa, samozrejme, bola to stará pokojná kobyla, zapriahnutá v povoze. Niekedy v tom období boli aj v Sedmohradsku, navštíviť príbuzných v rodnej dedine Dedka (aj tam majú dedinky historické názvy v troch rečiach, ako u nás na Spiši: Cisnadioara / Michelsberg / Kisdisznód, a je to krásna dedinka neďaleko Sibiu).

Keď sa pominuli hrôzy vojny (viď príbeh s vojnovým denníkom), svet sa začal vracať do normálneho života, v Budapešti sa upratovali zničené budovy, obnovovali sa vozovky, trate a mosty. Aj Národopisné múzeum sa dávalo do poriadku. Československo patrilo k víťazom vojny, Maďarsko k porazeným. Obe krajiny uzavreli dohodu o vzájomnej výmene – presídlení časti obyvateľov. Etnickí Maďari z juhu Slovenska sa mali presídliť na územie Maďarska a etnickí Slováci z Dolnej zeme mali prísť na ich miesto na Slovensko. ČSR robila masívnu kampaň v regiónoch so Slovákmi v Maďarsku, jeden z hlavných plagátov dokonca namaľoval Martin Benka (je o tom dosť na internete, nebudem to podrobne popisovať). Jeden zo zodpovedných šéfov za Slovensko tohto riadeného presídľovania v Budapešti bol Daniel Okáli. A jeden z regiónov, kde sa masívne „kampaňovalo“, bola Nyíregyháza a jej okolie. Bratia nášho Otca – jeden gazda a druhý kazateľ – sa rozhodli odísť do Československa. Som presvedčená, že aj jeden, aj druhý boli vzorom pre mnohých ďalších Tirpákov, pretože z tejto oblasti sa naozaj presídlilo mnoho rodín, a to do okolia Levíc. Náš Otec nemyslel na takýto exodus, veď jeho profesionálna kariéra sa celkom dobre rozbiehala, o jeho doktorskej monografii boli samé pochvalné vyjadrenia, jeho ďalší pobyt v Národopisnom múzeu bol skalopevne zaistený, načo odchádzať? Trochu ho síce nahlodávalo, že všetci jeho blízki príbuzní z Nyíregyházy odídu kamsi ďaleko, a aj Okáli so svojimi úradníkmi ho nahovárali, veď v Československu by sa takýto hotový etnograf – múzejník veľmi zišiel … (Treba si uvedomiť, že po roku 1918, po vzniku ČSR na Slovensku neboli „slovenskí múzejníci“, veď takéto vzdelanie predtým po slovensky nejestvovalo, a mnoho múzeí, a aj iných kultúrnych inštitúcií mohlo fungovať profesionálne predovšetkým vďaka českým odborníkom, ktorí ochotne prišli pracovať na Slovensko. Tých však Tisov slovenský štát vyhnal: Židov do Osvienčimu, Čechov „peši do Prahy“. A po znovunastolení hraníc ČSR tu veru chýbalo mnoho odborníkov.)

Otcove váhanie prežívala celá rodina – aj svokrovci. Zrejme im nebolo jedno, či ich najstaršia dcéra odíde kamsi do neznáma. Až do momentu, kým Dedkovi neprišiel nejaký jeho dobrý známy pošepkať, že Dedkovo meno je na akomsi zozname tých Nemcov (veď bol sedmohradský Sas, presbyter v nemecky hovoriacom metodistickom zbore), ktorí majú byť vyhostení do Nemecka v rámci „kolektívnej viny“. Nuž, overili si zoznam a ukázalo sa, že naozaj. Babička by si bola mohla vybrať, či chce nasledovať vyhosteného manžela do Nemecka, alebo či chce ostať doma. A preto Dedko došiel za zaťom do múzea a povedal mu: „No, Mišo, tak iďme …“

Otec teda zašiel za Okálim a opýtal sa, či teda bude v poriadku, ak sa bude chcieť aj on prihlásiť na presídlenie. Samozrejme, veľmi sa mu potešili a zapísali ho na prihlášku. No ale či bude môcť zo sebou vziať okrem manželky a dcérky aj svokrovcov? Veď tí budú za chvíľu v dôchodcovskom veku, odkázaní na pomoc. Samozrejme, prisľúbili, a pripísali na presídlenie aj svokrovcov „Neslovákov“ (taká bola zrejme núdza o múzejníkov na Slovensku, čo?). Medzitým sa Mamina mladšia sestra Gerta zaláskovala s vojakom, čo strávil koniec vojny ako ranený s nimi v suteréne múzea (Béla Magos) a rozhodli sa vziať, ale brat Walter a najmladšia Ruth nechceli ostať v Budapešti bez rodičov, a teda Otec znovu putoval za Okálim, že či teda možno pripísať aj švagra a švagrinú? Samozrejme, povedali, a aj ich pripísali. Dokonca Otec si mohol vybrať, či chce ísť do Bratislavy, Martina alebo Košíc. Rozhodol sa vycestovať a pozrieť, ako to tam vyzerá.

Medzitým sa v januári 1946 narodila moja sestra Kveta. K jej zapísaniu do matriky máme pekný príbeh: Otec po návšteve v pôrodnici išiel rovno na matriku zapísať dieťatko. Keď úradníkovi nadiktoval údaje, povedal krstné meno: „Virág“. Úradník sa zháčil, zdvihol pero a napomenul Otca: „Prečo chcete dať dcérke takéto pohanské meno? Takto sa predsa nikto nevolá. Veď toľko pekných mien je, podľa všelijakých svätých, prečo si z nich nevyberiete? Ja vám takéto nekresťanské meno nezapíšem!“ Otec oponoval: „Ale veď to je pekné a stále používané meno! Veď aj spisovateľ Zsigmond Móricz mal dcéru Virág! To vám nie je dosť autorita?“ „No tak keď mi dokážete, že dcéra Zsigmonda Móricza sa volala Virág, potom vám to zapíšem.“ Otec teda vbehol do prvej knižnice a hľadal medzi autorovými knižkami – a aj našiel, veď sa dobre pamätal. Knižku odniesol na matriku a úradník so škrípajúcim perom a zubami mu zapísal dcéru Virág. Motív kvetových mien bol zrejme v rodine dosť obľúbený, lebo Kveta sa z detstva pamätá, že Mama bola „Pipacs“ – divý mak, Otec bol „Búzavirág“ – nevädza (jeho obľúbený kvet) a Kveta bola „Mákvirág“ – kvet maku, to však má v maďarčine aj také trošku iné – menej lichotivé – uvodzovkové konotácie ako „pekné kvítko“…

Otec sa z návštevy Slovenska vrátil celý napakovaný: v Budapešti nebolo nič dostať, jedlo bolo na lístky, odevy sa vymieňali na čiernom trhu za potraviny, nikto nič nikomu zadarmo nedal … a malá Virág potrebovala perinku, plienky, košieľky … Toto všetko Otec doniesol vo veľkom pakli, nakúpené v Košiciach, a aj oznámil, že najlepšie bude presťahovať sa do Košíc – je to pekné mestečko so starým úctyhodným múzeom, kde môže Otec pracovať, a čo sa týka Mamy a jej rodičov, skoro každý v Košiciach vie po maďarsky (toto v Bratislave až tak neplatilo a v Martine už vôbec). Imidž Košíc v Maminých očiach hneď výrazne stúpol, keď rozbalila balík s detským oblečením a plienkami. (Aj keď do konca života jej zvlhli oči, keď mi rozprávala o Budapešti s panorámou hradu z peštianskeho korza, a s panorámou parlamentu, baziliky a celej Pešti z budínskeho hradu …)

Keď v roku 1947 došlo konečne k presťahovaniu, Otcov brat kazateľ Jóska bácsi sa usadil so svojím zborom v Leviciach, jeho starší brat Andri bácsi – sedliak – a ďalší Tirpáci dostali zeme v okolitých dedinách (Horná Seč, Dolná Seč, Vyšné, Zlaté Moravce, Marušová, Kálna nad Hronom, Mýtne Ludany, Kozmálovce, Nový Tekov, Jur nad Hronom atď.) – Andri bácsi len to veľmi ľutoval, že krátko pred presídľovaním zainvestoval do kúpy jedného páru volov z druhu maďarský sivý dobytok (majú také dlhé, široko do strán bodajúce rohy), ktoré utiahli aj najťažší záprah. Staral sa o ne vzorne, ale nemohol ich naložiť do vagónov, musel ich nechať  – predať – v Maďarsku.

Naši docestovali do Košíc a dostali dočasné ubytovanie v byte, uvoľnenom po niekom, čo sa presídlil do Maďarska, na Solovjevovej (dnes Watsonovej) ulici, na poschodí vilky. Kým tu bývali, a Otec vybavoval všelijaké papiere, pribudol do rodiny malý Ivan. Kveta sa pamätá, že ooobrovský čalúnený detský kočiar, hádam ešte z tridsiatych rokov, bolo veľmi ťažké zniesť po úzkom schodisku. Kým tam bývali, Otec dostal jeden dlhý zoznam domov, medzi ktorými si mal vybrať, kam by sa chcel natrvalo nasťahovať. Boli to domy a byty po ľuďoch, ktorí boli vysťahovaní do Maďarska násilne             (ako tzv. aňáši, ktorí prišli do Košíc až po pričlenení Košíc do Maďarska v r. 1938), alebo po ľuďoch, ktorí po vojne odišli z vlastného rozhodnutia. Otec už chodil do práce – do múzea – a preto si zoznam prisvojil Dedko a obchádzal všetky lokality, ale máločo sa mu pozdávalo.

Tu musím vysvetliť, že Slováci, presídlení z Maďarska, mali na základe obostrannej medzištátnej dohody dostať recipročnú hodnotu za všetky nehnuteľnosti, ktoré v Maďarsku nechali – a naša Babička mala v Pešti byt, za ktorý mala dostať tu v Košiciach byt alebo dom v alikvotnej hodnote. Nakoniec mali rodičia šťastie, keď boli na návšteve u jednej (tiež presídlenej) rodiny, a tí povedali, že v dome bývajú len dočasne, lebo tento dom je na zozname na výmenu, a oni si hľadajú niečo iné. No a to bol TENTO dom, v ktorom tu teraz sedím a píšem. Bol tu však jeden problém: okolo domu bola veľká záhrada, a tá už bola nad „limit“ alikvotnej hodnoty peštianskeho bytu. A tak sa Otec dohodol so svojimi bratmi, a aj so svokrovcami, a vymenil svoj nyíregyházsky „záhumienok“ – jediný pozemok v Maďarsku, ktorý mu ostal z dedičstva po mame, nakoľko za svoje ostatné podiely po rodičoch vyštudoval – za košickú záhradu. A to už bude ďalší príbeh.

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.