Rodinný príbeh (už) košický – prvý diel.

Rodinný príbeh (už) košický – prvý diel.

Dom na Čermeľskej ceste č. 57 mohol byť postavený okolo r. 1911, stavebníkom bol košický lekárnik a drogista Gefferth, ktorý mal v centre veľký byt a tuto, v rozľahlej záhrade, si dal postaviť „letný byt“ – vraj to Gefferthovci volali „a szőllő“ – vinica. Nepestovali tu hrozno, ale vysadili ovocný sad, a dom bol umiestnený v ústraní od cesty, na svahu na hornom konci záhrady, obkolesený smrekmi, orechmi a lipami. Bol tu aj kruhový záhon s ružami a georgínami, po jeho bokoch postávali dve moruše – čierna a biela – a veľa-veľa čerešní, marhúľ, jabĺk, sliviek, sem-tam višňa, hruška a broskyňa, a pomedzi to boli aj ríbezľové kríky a malinčie. Cestičky boli vysypané štrkom, pod stromami rástla pestrá tráva ako na pasienku. Staviteľom (a zrejme aj projektantom) domu bol István Forgács.

(Tu musím urobiť pamiatkársky exkurz, sorry: István Forgács, nar. 1865, umrel 1919, patril v tom čase medzi najlepších staviteľov v Košiciach. Ako syn murára bol samoukom, začal pracovať ako stavebný robotník, potom pracoval aj v projekcii tatranských viliek a kúpeľov u architekta Majunkeho a neskôr pracoval aj na väčších stavbách v Prešove a Budapešti, v okolí Košíc navrhol aj niekoľko kostolov. Od roku 1887 sa Forgács stal spolupracovníkom košického hlavného mestského inžiniera Adolfa Soukupa, a pri ňom sa začal špecializovať na vojenské stavby. Vlastnú stavebnú firmu si zriadil v r. 1898 a s touto firmou na prelome 19./20. storočia navrhol a postavil viacero domov v Čermeli. Vieme o ňom, že popritom rád čítal filozofické knihy, ale aj to, že sám písal básne, dokonca prekladal maďarskú poéziu do slovenčiny.)

Dom, kedysi obrastený divým viničom, je postavený na svahu, a preto má pivnicu len pod prednou časťou. Pôvodný „panský“ vstup bol schodami zo záhrady (do dnešnej mojej izby z tzv. „balkóna“), dnešný vchod zo severnej strany – z dvora – používala len kuchárka či chyžná. V pivnici bola práčovňa a vraj tam kedysi dávno býval aj záhradník – domovník. V strednej miestnosti pivnice bol veľký kotol na ústredné kúrenie a oddelené prepážky na drevo a uhlie. Kuchárka či chyžná spala v manzarde v podkroví, kde sa nemohlo kúriť, lebo tam neboli radiátory. Dokonca vraj moja izba bola postavená pôvodne s presklenou južnou stenou ako veranda, ale keď sa tu nasťahovali naši, už bola presklená stena nahradená múrom a dvojicou okien. Ale je pravda, že tieto dve moje okná majú trochu jednoduchšie profilované rámy, ako okná v ostatných izbách. V izbách sú parkety – vlysky, a v predsieni a kuchyni farebne vzorovaná keramitová dlažba (rovnaká dlažba ako v našej kuchyni sa už sto rokov nachádza napríklad vo svätyni stredovekého kostolíka v Danišovciach – také pekné tmavomodré margarétky …). Na povale sú naskladané drevené okenné krídla so žalúziami, ktorými Gefferthovci kedysi v lete nahradili vonkajšie sklenené krídla na južnej strane, aby sa im izby príliš nezohriali. No a v izbách sa zachovali – síce už len ako nefunkčná stopa minulosti – zvončeky (gombíky) na privolanie služobníctva. Keď som bola malá, pamatám sa, ako sme každý rok nakupovali a ukladali do pivnice drevo na kúrenie a hnedé a čierne uhlie (koks). Dom bol napojený na mestský vodovod, ktorý tiekol zo vzdialených častí Čermeľského údolia, ale kanalizácia tu ešte nebola, a preto bol dom „sebestačný“: mal vlastný trojkomorový septik s rozsiahlym oddrenážovaním tretej komory. Naši o fungovaní tohto septiku nič nevedeli, a aj preto si nevšímali, keď pri vyrúbaní niektorých stromov a vykopaní koreňov vyliezli na povrch nejaké tehlové úlomky – rozbité drenážne tvarovky. A keď už bola drenáž príliš poškodená, Otec musel z času na čas tekuté splašky z tretej komory porozlievať po záhrade – to bolo smradu …

Okolo záhrady a domu boli ešte rozsiahlejšie susedné parcely: hneď nad plotom hore bola obrovská Aranyossyovská záhrada, kde sa veľmi zriedka objavila elegantná stará pani Aranyossyová, aby skontrolovala drevenú vyrezávanú filagóriu, umiestnenú na kopci medzi borovicami. Filagória bola viacuholníková – okrúhla a pozdĺž drevených parapetov boli zvnútra lavičky, odkiaľ sa dalo vidieť ďaleko do údolia. Na jednej strane našej záhrady bol pozemok a dom niekdajšieho advokáta Mahrera – jeho vdova bola rovesníčkou našej Babičky. Na druhej strane, smerom do Čermeľa, bola veľká záhrada a majestátny dom s vežičkou, ktorý dal postaviť okolo r. 1925 riaditeľ mestských lesov pán Pauksch. Pri Čermeľskej ceste sme susedili ešte so starým Liptákom a radom úľov (tiež bol kedysi právnikom JUDr., ale ja si ho pamätám už len ako dôchodcu – včelára, večne s cigarou). Od neho sme kupovali med, propolis a materskú kašičku. Niekedy to bol bartrový obchod: med za marhuľový džem a podobne.

Ako každý dobre „zavedený“ dom, mali sme aj vlastných dodávateľov pre rôzne oblasti. Keď bolo treba vykopať nejaký rigol či korene, prišiel Šohán báči a kopal. Pfister bácsi chodieval v piatky holiť nášho Dedka, keď ten už kvôli chorobe nezvládal holenie. Tischler bácsi doniesol z Medzeva veľkonočnú šunku. Kdesi v meste býval taký pán, ktorý sa volal Alojz. Priezvisko mu asi nikto nevedel. Tento Alojz bol čermeľský superzáhradník – ťažké práce nevykonával, lebo bol malý, vetchý a starší, ale veselo orezával, štepil, sadil, presádzal a hlavne, rád radil gazdinám v poludňajšom čase, čo a ako majú v záhrade ošetrovať, lebo potom ho zvyčajne ponúkli aj obedom. Keď ste chceli zaštepiť do slivkového výhonku marhuľu, len bolo treba povedať a Alojz už vedel, z ktorej záhrady si odreže najlepšie štepy. Našu Mamu – „mestické“ peštianske dievča – naučil očkovať ruže. Stará pani Hanušovská z Kavečian nám nosila raz do týždňa tvaroh a smotanu. Keď bolo treba, poslala svojho muža pokosiť záhradu, a potom naša Mama sušila a prevracala trávu, a seno potom s Otcom ukladali do senníka, aby mali zvieratá v zime čo prežúvať. Apropo, zvieratá. Po nasťahovaní sa do domu to síce bolo fajn bývanie, ale potraviny ešte aj tu boli na lístky, a to mlieko, čo sa dalo kúpiť, bolo až modré – no a deti potrebovali mlieko. A keď lekár pohrozil Mame, že synček bude mať rachitické problémy s kosťami, ak nebude mať dosť mlieka, Dedo zaobstaral kozu. A potom aj druhú. Niekoľko rokov, kým boli deti malé, sa Dedo staral o kozy, aby dobre dojily. Kozy mali aj mená, napríklad Csinos (pekná) a Bella. A keď už sa dali na gazdovstvo, tak sa zverinec postupne rozrástol: pribudli sliepky a kohút, pes a mačka, a nakoniec aj zajace. (Vraj bol aj jeden pokus s prasaťom, ale sa veľmi neosvedčil.) A kozie mlieko zachraňovalo nielen prospievanie Virág a Ivana, ale aj jeden ďalší dedko z mesta sa každý deň dostavil s konvičkou pre čerstvo nadojené, lebo aj jeho vnúčikovi lekár odporúčal kozie mlieko. Náš Dedko sa okrem zvierat zaoberal aj záhradou: pestoval, ošetroval a predával kvety, a aj ovocie – ale o tom už písal Ivan vo svojich letopisoch. A Babička panovala v kuchyni.

Všetky návštevy, ktoré k nám prichádzali z Maďarska, došli peštianskym vlakom, ktorý mal (celé desaťročia) príchod do Košíc okolo pol dvanástej na poludnie, a teda hostí bolo načim čakať s hotovým obedom. A o tom mi Mama rozprávala tento príbeh: Babička po dlhom čase čakala návštevu – nejakú svoju kamarátku z Pešti. Rozhodla sa využiť rozkvitnutý bazový krík, ktorý stál na dvore neďaleko senníka. Jedli ste už bazové kvety, vysmažené v cestíčku? Možno áno, ale iste nie takto, ako ich pripravila naša Babička: mala kdesi odloženú akúsi „poľnú“ či „výletnú“ panvicu. Takú, ktorá mala dvojité odklápacie dno s vetracími otvormi, do tohto dna sa dali vložiť žeravé uhlíky, a potom ste mohli na panvici opekať aj mimo šporáka. Babička si teda namiešala vajíčka do cestíčka, všetko vyniesla k bazovému kríku aj so stolíkom, rozžeravila panvicu s uhlíkmi a mohlo sa vyprážať: cestíčko naliala na panvicu a pridržala panvicou cestíčko s namočeným kvetom, visiacim na kríku. Keď sa dopieklo, pokračovala k ďalšiemu kvetu s ďalšou dávkou cestíčka a nakoniec bol bazový krík ovešaný vlastnými kvetmi, vypraženými v cestíčku, a to práve včas, keď návšteva dorazila zo stanice, a mohli sa všetci „napásť“ rovno z kríka … obed mal vraj veľký úspech!

 

Tento obsah bol zaradený v Historické. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.